Priami účastníci vtedajších udalostí spomínajú, ako dramaticky sa vyvíjali posledné týždne, najmä však desať dní pred prehradením rieky pri Čunove.
„Tie týždne, dni a hodiny boli pre mňa jedným veľkým, takmer neprerušovaným stresom,“ priznával pred rokom zosnulý Dominik Kocinger, v októbri 1992 vládny splnomocnenec pre výstavbu dunajských vodných diel.
Samozrejme, vtedy ešte nik presne nevedel, kedy deň D nastane. Každému však bolo jasné, že Slovensko sa tým postaví tak trocha „proti všetkým“. Lebo podnikne rozhodujúci, nezvratný krok smerom k dostavbe Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros podľa núdzového variantu C.
Teda bez maďarskej spoluúčasti a navzdory stupňujúcim sa protestom z druhej strany Dunaja. Tok rieky sa vzápätí odvedie do prívodného kanála, ktorým povedie aj nová plavebná trasa na tomto úseku.
Vtedy sa už iskrilo nielen medzi Budapešťou a Bratislavou či Budapešťou a Prahou, ale varovné upozornenia prichádzali do všetkých troch metropol aj z Bruselu.
„Aj vďaka účinnému maďarskému lobingu sa každá zahraničná návšteva určite spýtala na dve veci: prečo sa rozchádzame s Čechmi a čo sledujeme prehradením Dunaja, čiže dostavbou Gabčíkova,“ spomína profesor Ivan Laluha, vtedy predseda Zahraničného výboru NR SR.
Kritická bola zrejme streda 14. októbra. Politický výbor Európskych spoločenstiev poslal v ten deň do Prahy a Budapešti prostredníctvom britského veľvyslanca demarš, v ktorom sa uvádzalo:
„Hoci ES sú si vedomé významu vodného diela pre Slovensko, upozorňujú na skutočnosť, že sú ohrozené významnejšie otázky (budúcnosť vzťahov Slovenska a Maďarska, spolupráca visegrádskej skupiny, spolupráca v strednej Európe).“
Brusel žiadal okamžite vytvoriť trojstrannú komisiu (ES – ČSFR – MR) a nevykonávať práce, ktoré by prejudikovali činnosť tejto komisie.
Odložiť nezvratný krok o rok?
Vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar bol práve na návšteve v Nemecku. Tamojší minister zahraničia Klaus Kinkel mu mal oznámiť zhruba toto: Žiadna diskutabilná priehrada nesmie rušiť stabilitu regiónu. Darmo sem chodíte s prosbami, Nemecko nehodlá opakovať chyby z Juhoslávie, preto v prípade Dunaja zaujme zdržanlivé stanovisko.
Deň predtým, 13. októbra, rokovali v Bratislave o nedostavanom vodnom diele delegácie Česko-Slovenska a Maďarska vedené námestníkmi ministrov zahraničia Zdenkom Pírkom a Jánosom Martonyim. Česko-slovenská delegácia tam maďarskej oficiálne oznámila, že prehradí Dunaj do konca roku 1992, nie však do 31. októbra. Podľa Kocingera to mal byť prejav dobrej vôle najmä voči Bruselu, aby mohli začať pracovať experti ES.
Budapešti sa to však málilo, vláda Józsefa Antalla už predtým požadovala od česko-slovenskej strany zastavenie všetkých prác na vodnom diele aspoň na 6 mesiacov.
Ďalšie vystupňovanie napätia prináša pondelok 19. októbra, keď sa rozchýri, že na druhý deň sa prerušuje plavba na Dunaji, lebo Slovensko začína s prehradením Dunaja.
Vtedajší veľvyslanec ČSFR v Budapešti Rudolf Chmel preberá nótu tamojšieho ministerstva zahraničia. Obsahuje požiadavku odložiť „nezvratný krok“ aspoň o rok.
Na scéne sa objavuje profesor Béla Lipták z USA. Počas zhromaždení pred maďarským parlamentom vyhlasuje, že „prehradeniu Dunaja sa dá zabrániť len masovým vystúpením“.
Je pravdepodobné, že protestujúce skupiny sa presunú z Maďarska na Slovensko. Novinári sa pýtajú I. Laluhu, ako na to zareaguje slovenská strana. „Ak prekročia zákon, použijú sa proti nim zákonne prostriedky,“ odpovedá šéf parlamentného výboru.
V ten istý deň prijali v Bruseli slovenskú delegáciu, vedenú ministrom životného prostredia Jozefom Zlochom, komisári EÚ. „Vypočuli si nás, bolo však zrejme, že máločo chápu alebo nechcú pochopiť,“ spomínal neskôr Kocinger.
„Prehradenie toku Dunaja sa z technických príčin dnes neuskutoční, ale málo by k nemu prísť do 7. novembra,“ uvádza sa v komuniké zo zasadnutia slovenskej vlády 20. októbra.
Zlocha novinárom vysvetľuje, že neskôr to nie je možné, lebo sa očakáva vzostup dunajskej hladiny a zvýšenie prietoku. A to by zrejme znemožnilo uvedenie gabčíkovského vodného stupňa do prevádzky „ešte v tomto roku“. Navyše každé odďaľovanie spôsobuje veľké hospodárske škody, dodáva minister a poukazuje na sklz vo výrobe elektrickej energie.
Podozrivé pohyby vojsk pri Dunaji
V utorok 20. októbra sa skutočne zastavuje plavba na Dunaji. Slovenská strana o to požiadala Dunajskú komisiu už dávnejšie. Prehradenie rieky sa však nekoná.
Slovenský rozhlas hlási, že neďaleko obce Vojka, na maďarskom brehu, sa rozmiestňuje sedemdesiat transportérov maďarskej armády.
Budapešť túto správu okamžite dementuje a, naopak, predstaviteľ maďarského ministerstva obrany žiada druhú stranu, aby mu poskytla informácie o „zvýšenom pohybe československých vojsk“.
Antall píše list vedúcim svetovým politikom a žiada ich, aby sa zasadili o vyriešenie „gabčíkovskej krízy“.
V stredu 21. októbra prichádza na Slovensko cez hraničný priechod Rajka – Rusovce asi sto maďarských demonštrantov na čele s prof. Liptákom. Sprevádza ich niekoľko desiatok novinárov. Namieria si to priamo k čunovskému stavenisku.
So zužovaním koryta Dunaja na jeho 1 852. riečnom kilometri sa totiž začalo už 1. augusta 1992. Odvtedy sa v tomto mieste zúžilo z pôvodných asi 400 na 180 metrov. Teraz už len vytvoriť akýsi most, z ktorého sa prehradí zvyšok. Hrádzu buduje podnik Vodohospodárska výstavba pod vedením Júliusa Bindera.
Pri Čunove sa Lipták prihovorí hlúčiku svojich stúpencov, policajtom a zvedavcom: „Nechceme vyvolať konflikt, len chceme umožniť našim ľuďom a novinárom, aby si pozreli tú obludnosť a mohli si ju vyfotografovať.“
Zároveň narastá tlak ďalších susedných štátov prostredníctvom diplomacie. Napríklad znepokojenie nad československo-maďarským sporom vyjadruje Poľsko. Jeho veľvyslanec v Prahe tlmočí obavy z „možných negatívnych dôsledkov pre spoluprácu visegrádskej trojky“ (vtedy to bola ešte trojka).
Nie je však Praha ako Praha. Teraz sú tam dve mocenské centrá – federálne a národné, pričom to druhé je zrejme silnejšie i vplyvnejšie.
Český premiér Václav Klaus reaguje v Brne, kde sa stretol so študentmi tamojších vysokých škôl: „Česká strana problém Gabčíkova už skutočne nepozná, nečíta ani dokumenty, nesleduje najnovšie rozhodnutia,“ odpovedá jednému z poslucháčov na otázku, či Bratislava sa nesnaží „prišiť“ svoje problémy s nedostavaným vodným dielom „na triko“ Prahy.
„Gabčíkovo nie je problém českej, ale slovenskej vlády,“ prízvukuje Klaus.
Vývoj postojov Prahy k tejto téme však stojí za osobitnú kapitolku.
Údržbári už nič nezmohli
Medzinárodnú zmluvu o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros uzatvárala pred 35 rokmi s Budapešťou Praha, nie Bratislava.
A keď v polovici roku 1989 Maďarsko zastavilo práce na stupni Nagymaros (desať dní predtým, ako malo prehradiť Dunaj haťou pri Dunakiliti), bola to opäť Praha, federálna vláda Mariána Čalfu, ktorá rozhodla o náhradnom riešení podľa variantu C a dostavbe aspoň gabčíkovského stupňa. Ešte predtým však prijala rovnaké rozhodnutie slovenská vláda Jána Čarnogurského.
(Preto je mýtus, že Binder dal prehradiť Dunaj svojvoľne, na vlastnú päsť, mal predsa mandát v podobe uznesení oboch vlád.)
Pre úplnosť treba uviesť, že ešte pred spomínaným vládnym rozhodnutím požiadal vtedajší šéf Federálneho výboru pre životné prostredie Josef Vavroušek profesora Ludevíta Végha z Fakulty stavebníctva ČVÚT, aby zistil, čo by stálo zbúranie rozostavaného vodného diela. Zo štúdie, vypracovanej v lete 1991, vyplynulo, že náklady by sa pohybovali okolo 40 miliárd vtedajších korún.
Proti dostavbe vodného diela boli nielen niektorí ochrancovia prírody a ekologickí aktivisti v Česku i na Slovensku, ale aj časť vedeckej obce. V prípade dokončenia diela predpovedali vysýchanie dunajských ramien a odumieranie lužných lesov. No nielen to. „V záujmovej oblasti sú ohrozené všetky využívané vodné zdroje,“ upozorňoval Dr. Jaromír Šibl.
Proti variantu C viackrát protestovala maďarská vláda a keď neuspela, medzinárodnú zmluvu o sústave vodných diel začiatkom mája 1992 jednostranne vypovedala.
V česko-slovenských parlamentných voľbách začiatkom júna 1992 padla kosa na kameň. Ich víťazi Klaus a Mečiar mali protichodné predstavy o štátoprávnom usporiadaní i o ďalšom priebehu ekonomickej reformy. Séria rokovaní predstaviteľov ODS a HZDS vyústila do dohody o rozdelení spoločného štátu
Je dosť možné, že predmetom tichej dohody bol aj Klausov záväzok, že česká vláda nebude zasahovať do záležitosti okolo Gabčíkova a prehradenia Dunaja.
Federálna vláda bola v tom čase už len udržiavacia, jej ministrov volali posmešne „údržbármi“.
„Jej ministri len počúvali návrhy národných vlád,“ pripomína historik česko-slovenských vzťahov Jan Rychlík z Karlovej univerzity v Prahe. „Hlasovanie o zastavení výstavby gabčíkovského vodného diela koncom októbra 1992 sa skončilo politickým patom. Prvýkrát a naposledy sa vtedy využil paragraf, podľa ktorého v prípade rovnosti hlasov rozhoduje hlas ministerského predsedu, čiže Čecha Jana Stráského. Nemal však potrebný efekt.“
Ministrom zahraničných vecí vo federálnej vláde bol Slovák Jozef Moravčík a iróniou osudu práve on musel informovať veľvyslancov Európskych spoločenstiev i maďarského ambasádora v Prahe, že vláda ČSFR nemôže prijímať žiadne záväzky, lebo ich nemá kto exekvovať.
Ale to už predbiehame, vráťme sa teda do epicentra diania, na 1 852. riečny kilometer Dunaja.
Deň D z čestnej tribúny
Tam už vrcholia práce na stavbe pontónového mostu, z ktorého sa budú zhadzovať do vody obrovské betónové kocky.
„Čunovská hrádza bude dokončená stoj čo stoj, a to už v najbližších dňoch.“ Novinárom to Binder oznamuje 22. októbra pred odletom delegácie na rokovanie v Bruseli. Do 5. novembra totiž musí byť obnovená plavba na Dunaji. „Sľúbili sme to plavebným spoločnostiam,“ dodáva riaditeľ Vodohospodárskej výstavby.
A čo keď vám prikážu rozobrať hrádzu? „Nezmysel, to by trvalo takmer štyri mesiace.“
Rokovania v Bruseli sa končia bezvýsledne. Dohoda o vytvorení spoločnej trojstrannej komisie (s Maďarmi a odborníkmi ES) „vybuchla“.
„Od tejto chvíle sa slovenskí členovia česko-slovenskej delegácie necítia byť viazaní požiadavkou prerušenia prác na prehradzovaní Dunaja,“ zaznamená si Kocinger.
Na druhý deň, 23. októbra (štátny sviatok MR – pozn. red.), si Chmel ide po ďalšiu verbálnu nótu na maďarské ministerstvo zahraničia v Budapešti. Hovorí sa v nej znovu o česko-slovenskej vine.
V ten istý deň Maďari podávajú žalobu do Haagu a žiadajú o zvolanie mimoriadneho zasadnutia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
Mečiar reaguje okamžite. „Obchod s Maďarskom je na takej nízkej úrovni, že prípadné hospodárske sankcie Slovensko neohrozia. Môže prísť k demonštrácii sily, hrozba vojenského konfliktu je však vylúčená. Od 1. januára prevezme zodpovednosť za Gabčíkovo slovenská vláda a dielo bude dokončené.“
V Čunove medzitým dokončujú tribúnu pre čestných hostí, ktorí sa budú prizerať prehradeniu veľkej rieky.
Deň D prichádza v sobotu 24. októbra a mladším čitateľom Pravdy ho priblíži Pavol Martinický, bývalý hlavný projektant Hydroconsultu (to on projektoval prívodný kanál do plavebných komôr):
„Mal som priepustku na čestnú tribúnu, a tak som videl zblízka to defilé nákladných aut na pontónovom moste, len čo zaznel Binderov príkaz: Sypte! Desiatky tatroviek nabiehali na ten most a sypali odtiaľ do Dunaja prvé tony betónových kociek a štrku. Tie kocky, ak sa nemýlim, boli pôvodne určené na hať pri Dunakiliti. Prehradzovanie sa o niekoľko dní skončilo a potom Dunaj tiekol už aj na turbíny elektrárne v Gabčíkove.“
Arcivojvoda to opäť zmeškal
Čo bolo ďalej, to už všetci vieme. Medzinárodný súd v Haagu rozhodol v prospech Slovenska, ale maďarská strana svoj stupeň v Nagymarosi dodnes nepostavila.
Katastrofické predpovede, týkajúce sa ekologických následkov vodného diela, sa nepotvrdili. Studne na Žitnom ostrove nevyschli. Naopak, vďaka Gabčíkovu sa zastavilo prehlbovanie koryta Dunaja s nebezpečným poklesom hladiny podzemných vôd.
Prof. Laluha si ešte spomína, že už po prehradení Dunaja sa stretol v Štrasburgu s predsedom Paneurópskej únie Ottom von Habsburgom. „Prebrali sme niektoré aktuálne otázky spojené so zánikom Česko-Slovenska a zrazu ma arcivojvoda prekvapil otázkou, prečo vraj spôsobujeme tie komplikácie s Böschom? S akým Böschom, preboha? Až po chvíli som pochopil, že tak sa kedysi volalo Gabčíkovo.“
Ale to už bola otázka takpovediac po funuse…