Máte nejaké informácie o slovenskom školskom systéme. Ako ho hodnotíte? Kde vidíte najväčšie nedostatky a v čom by sme sa mohli zlepšiť?
Nikdy by som si nedovolila vám radiť. Vzdelávanie je záležitosťou každého národa. Nikto vám nemože povedať, aký je ten správny návod, lebo vždy záleží na tom, v akej situácii sa ten vzdelávací systém nachádza. Myslím si, že je mnoho podobností medzi slovenským a fínskym spôsobom vzdelávania. Napríklad v tom, že základom je jeho kvalita, aby každé dieťa dostalo také dobré vzdelanie, ako je len možné. Veľmi dôležitá vec je tiež to, že u nás aj na Slovensku má školstvo lokálnu autonómiu.
Fínsky vzdelávacií systém patrí medzi najlepšie na svete, za vzor si ho vybral aj slovenský minister školstva Dušan Čaplovič. Čomu vďačíte za tento úspech?
Jedna z najdôležitejších zmien bola lokálna autonómia a uvedenie do praxe tzv. všeobecných základných pre žiakov od sedem do 16 rokov v 70. rokoch minulého storočia. Všetky deti vďaka tomu chodia do rovnakého typu škôl. Nie je tam žiadna separácia. Všetky deti sú spolu v triede, kde tie talentované ťahajú menej nadané. No ak by som mala vymenovať iba jediný kľúčový faktor tohto úspechu, tak sú to učitelia. Vo Fínsku je učiteľstvo veľmi atraktívne povolanie, takže si môžeme vyberať kvalitných ľudí na túto profesiu. Keď ich vyberieme, kvalitne ich zaškolíme. A čo je dôležité, potom ich necháme voľne pracovať. Nemáme žiadnych inšpektorov, učitelia majú nezávislosť. Pre porovnanie: vo Švédsku mali podobný systém, ale nedávno ho zmenili. Učitelia tam už musia vypĺňať rôzne papiere a odvtedy ich povolanie stratilo na atraktivite. Samozrejme, že na to, aby taký systém fungoval, musíte učiteľom dôverovať. A tu je možno ten problém, že učiteľom neplatíte dosť.
Vo Fínsku by asi nebolo možné, aby učiteľ na základnej škole zarábal menej ako profesionálny vodič alebo montážnik a učiteľ na strednej menej ako zvárač, murár alebo elektrikár. Dá sa vôbec pri takých nízkych platoch učiteľov uvažovať o nejakej reforme školstva?
Vo Fínsku sú veľmi dobre platení aj remeselníci. Až 50 percent absolventov všeobecných základných škôl si vyberá stredné odborné školy. Sú naozaj populárne. Ak robíte reformu, úspech nie je len meniť zákony, treba do toho zaangažovať aj učiteľov. Musia si osvojiť myšlienku reformy. Preto ich potrebujeme motivovať, aby sa podieľali na reforme. Aby si ju osvojili a brali ju ako svoju vec. Inak sa cítia nedocenení, majú dojem, že si ich spoločnosť neváži. Čo sa týka platov, nejde len o čísla. Ide o porovnanie so zvyškom spoločnosti. Na základe štatistík OECD sú platy slovenských pedagógov veľmi nízke v porovnaní s platmi absolventov iných vysokých škôl. Ten pomer je na Slovensku 0,45. Island a Slovensko ho majú v rámci OECD najnižší.
Slovensku o mesiac hrozí štrajk zamestnancov v školstve, ktorí žiadajú zvýšenie platov o 10 percent. Vláda je však ochotná dať im len päť percent. Tvrdí, že na viac v súčasnej situácii nemá, ak chce udržať nízky deficit. Malo by sa podľa vás učiteľom vyhovieť?
Ako bývalá učiteľka by som mala povedať áno, platy by som zdvojnásobila. Pokiaľ viem, dostali u vás pridané i lekári a sestry. Slovenskej ekonomike sa predsa celkom slušne darí. A vzdelanie znamená naozaj všetko. Ak chcete investovať do budúcnosti, investujte do učiteľov. Peniaze by, pravdaže, nemali byť jediným dôvodom, prečo si človek zvolí kariéru učiteľa. No mladí ľudia, ktorí si vyberú učiteľskú dráhu vo Fínsku, jej nemusia obetovať svoju životnú úroveň. V Estónsku je napríklad situácia taká, že pedagógovia musia mať často dve zamestnania, aby si udržali istý štandard. Ako sa však potom môžu pripraviť na vyučovanie, ktoré ich čaká na druhý deň? Práve príprava na vyučovanie je nesmierne dôležitá.
V snahe dosiahnuť kvalitnejšie vzdelávanie prišiel náš minister školstva s návrhom, aby na gymnáziách mohli študovať len tí absolventi základnej školy, ktorí dosiahnu priemerný prospech do 2,0. Čo si o tom myslíte?
Fínska politika je proti akýmkoľvek obmedzeniam. Náš vzdelávací systém nemá žiadne slepé uličky. Tým chcem povedať, že akýkoľvek študijný smer si mladý človek vyberie, teoreticky ho vždy môže zakončiť doktorátom. Veď keď malí chlapci končia základnú školu, zaujímajú ich dievčatá, pivo a podobne. Škola je pre nich vedľajšia. Máme ich trestať za to, že sa správajú ako typickí chlapci vo svojom veku? Aj vo Fínsku sa maturita v 19 rokov vníma ako berná minca pre prijímanie na univerzity, čo nepovažujem za správne, pretože v tom veku stále platí to, o čom som hovorila. Aj prijímacie skúšky na univerzitu fungujú ako istá druhá šanca pre tých, ktorí školu dovtedy nebrali ako najväčšiu prioritu. Sú príklady ľudí, ktorým sa na strednej škole veľmi nedarilo, na medicínu ich prijali až na druhý či tretí raz, ale potom sa z nich stali výborní lekári. Naša filozofia je, že každý by mal dostať druhú šancu, a to viackrát. Vláda vyvinula i program pre 20– až 40-tisíc mladých ľudí vo veku 17 až 25 rokov, v rámci ktorého im zaručuje pracovné a študijné miesta alebo prácu v chránenej dielni, pretože sa vypočítalo, že každý takýto človek, ak je nečinný, na okraji spoločnosti, stojí krajinu milión eur. Vo Fínsku však nemáme problém s tým, že by sa žiaci nechceli hlásiť na stredné odborné školy, ako je to u vás.
Ministerstvo chce obmedziť aj študentov na verejných vysokých školách. Plánuje zaviesť limity na jednotlivé študijné odbory. Školy by tak nemohli prijať toľko prvákov, koľko by chceli, ale toľko, na koľkých dostanú peniaze. Cieľom je utlmiť odbory, ktorých absolventi končia nezamestnaní, a, naopak, podporiť tie, o ktoré je na pracovnom trhu núdza. Je to podľa vás dobrý krok?
Vyzerá to veľmi podobne ako náš systém. Fínsko bolo v minulosti relatívne chudobnou krajinou a nemohli sme si dovoliť, aby študoval každý, čo chce. Už dlhodobo pracujeme na odhade počtu potrebných absolventov. Od 70. rokov sa veľmi podrobne venujeme tomu, koľko absolventov z akého odboru budeme potrebovať. Nemôžeme si dovoliť to, čo vo Francúzsku, kde školy naberú každého, kto má záujem. To je veľmi drahé. U nás to funguje tak, že ministerstvo a univerzity sa spolu dohodnú na akejsi kvóte prijatých študentov a takisto na limite, čo sa týka očakávaných absolventov, či už sú to bakalári, magistri alebo doktorandi. Je tu aj nové opatrenie, ktoré zavedieme na nový rok. Bude sa sledovať medzinárodná aktivita univerzít a to, koľko kreditov študent získa za rok, pretože priemerná dĺžka magisterského štúdia u nás trvá šesť rokov. To je príliš dlho a stojí to veľa peňazí. Preto sa snažíme odmeniť školy, kde študenti vyštudujú rýchlo.
Odborníci upozorňujú, že nášmu školstvu chýba vízia, stratégia, čo vlastne chceme dosiahnuť, ako má naše školstvo vyzerať o 20–30 rokov. Každá vláda má o tom vlastnú predstavu, preto mnohé opatrenia nevydržia dlhšie ako jedno volebné obdobie. Bez dlhodobejších plánov sa však reforma asi úspešne spraviť nedá, nie?
Reforma sa uskutočniť dá, ale to, ako vyzerá konkrétny vzdelávací systém, je v podstate vedľajšia vec. Dôležité je, čo vlastne chcete, aby sa ľudia učili. Či chcete, aby dokázali mechanicky riešiť zložité matematické rovnice, kriticky pracovať s textom, aby mali kritické myslenie, alebo aby boli aktívnymi občanmi a vedeli prebrať zodpovednosť za svoj život. Dajme tomu, že chcete vychovávať ľudí s nezávislým myslením. To si dáte ako cieľ, a potom už treba iba vybudovať stratégiu, ako sa k cieľu dostať. My vo Fínsku máme šťastie, že všetky politické strany dosiahli zhodu na týchto konkrétnych cieľoch. Takže keď príde nová vláda, nenastane žiadna zásadná zmena. Snažíme sa skôr robiť neustále malé kroky, ale vpred. Kdežto v krajinách ako je Veľká Británia, Nórsko alebo Slovensko to často funguje tak, že sa urobí krok vpred a dva vzad, pretože príde nová vláda a odhodí všetko, čo urobila vláda predtým. My vo Fínsku si to nemôžeme dovoliť, lebo vzdelaní ľudia sú naším jediným ,,prírodným bohatstvom". Možno je to aj tým, že máme trochu inú kultúru.
Vo financovaní školstva, ale aj vedy a výskumu sme dlhodobo na chvoste medzi krajinami OECD. Na školstvo dávame len 4,7 % HDP, kým priemer OECD je 6,2 %. Koľko podľa vás treba investovať, aby sa prejavili nejaké pozitívne zmeny?
Na túto otázku nie je odpoveď. Dôvod, prečo vlastne existuje táto štatistika, je, že to ukazuje, do akej miery si aká krajina váži vzdelanie. Odpoveď je, že financovanie musí byť dostatočné, ale napríklad aj fínske financovanie je v pomere k HDP veľmi priemerné (6,4 %). Ostatné severské krajiny dávajú oveľa vyššie percento HDP ako my, takže je to skôr o efektivite. Je dôležité mať, samozrejme, slušné financovanie, zaplatiť dosť učiteľom, no nemať príliš prebujnenú byrokraciu. Vo Fínsku sa už päť rokov sústreďujeme na elimináciu byrokracie a snažíme sa predísť duplikácii úloh, aby sa na viacerých úrovniach neopakovali isté procesy. Pretože máme viacero ministerstiev, ktoré pracujú vo vlastnej sfére, ale procesy sú často zduplikované. Dôležité je mať oveľa viac právomocí na lokálnej úrovni. Peniaze, samozrejme, nevyriešia všetko, lebo niekedy môžete investovať veľa peňazí a vedie to len k zvýšeniu počtu úradníkov.
Slovenskom otriasli škandály s podvodným získaním vysokoškolských titulov, podvádzalo sa aj pri diplomových prácach. Podobné aféry sú známe i z Českej republiky, Maďarska či Nemecka. U nás zatiaľ nepanuje zhoda, ako podobným prípadom predísť. Ako je to vo Fínsku?
U nás sa ešte nevyskytol prípad, že by univerzita vydala falošné dokumenty, nepočula som ani o tom, že by sai u nás niekto kupoval diplom. Boli isté prípady, keď si nejaký jednotlivec sám sfalšoval lekársky diplom. Zlyhala vtedy inšitúcia, ktorá to mala sledovať. Tiež sa stalo, že ľudia skopírovali diplomovú prácu, ale to sa deje asi všade. Keby to však urobila univerzita, tak sa pýtam, ako môže ďalej fungovať? Ako to, že sa tam ďalej vyučuje? Ak by to robila škola systematicky, vo Fínsku by jej odobrali licenciu. Nikto by na takej škole nechcel študovať. Ľudia by považovali za trápne mať taký diplom.
Problémom u nás je aj to, že tu súkromné vysoké školy v posledných rokoch vznikali ako huby po daždi. Stačilo, že splnili predpísané podmienky, a vláda musela ich vznik odobriť. Teraz tu však máme záplavu vysokých škôl, z ktorých mnohé majú veľmi nízku kvalitu. Niektorým študentom navyše naozaj ide len o to, aby mali v rukách diplom, na kvalite im nezáleží. Čo s tým?
Vo Fínsku sme boli ušetrení tohto vývoja, u nás sú len verejné univerzity. Neplatí sa žiadne školné a považujeme to za jeden zo základných kameňov rovnoprávnosti. Myslím si však, že musí existovať nejaký usmerňujúci mechanizmus. Schválne hovorím usmerňujúci, lebo vo Fínsku sa nesnažíme veci kontrolovať, len usmerňovať. Treba usmerňovací mechanizmus, či už legislatívny alebo finančný. Toto opatrenie by školy malo usmerniť ku kvalite, napríklad tak, že ich budete odmeňovať. Alebo ich budete odmeňovať na základe toho, ako sa uplatnia ich absolventi na trhu práce. Také mechanizmy určite máte i vy. Uvedomujem si, že to znie dosť jednoducho. Predpokladám, že tieto univerzity sú akreditované ministerstvom. V takom prípade tam niečo smrdí. Nepoznám okolnosti, ale určite máte nejaké kritériá pre financovanie škôl a pre ich akreditáciu.
Slovensko zatiaľ stále nemá žiadnu školu v rebríčku najlepších univerzít sveta – ani v Šanghajskom, ani v Times Higher Education (World University Rankings). Susedné krajiny v ňom nejakých zástupcov majú, my nič. Svedčí to o zlom stave nášho školstva alebo je problém v kritériách, ktoré tieto rebríčky používajú?
Kritériom týchto rebríčkov je počet citácií a tam vstupuje do hry jazykový problém. Ani fínske univerzity v nich nie sú nejako vysoko, preto si myslím, že ich hodnotenie je do istej miery jednostranné. V rámci OECD sa pripravuje nový rebríček, ktorý sa volá AHELO. Bude založený na podobnom princípe ako PISA, ale týka sa vysokých škôl. Podstatou je testovanie všeobecných zručností absolventov štúdia. Ide o to, čo si ceníte na absolventoch. Či si ceníte to, že vaše výsledky vo výskume sú milionkrát citované, čo však neznamená, že máte dobrých učiteľov, alebo to, že váš vzdelávací systém je dobrý. Napríklad aj vo Fínsku máme problém, že univerzitní pedagogovia sú príliš zameraní na výskum a niekedy učenie pokladajú za bremeno, čo nie je ideálne. Vyššie vzdelanie by malo byť síce zamerané na výskum, ale malo by byť prepojené s učením. Ak sa nositeľov Nobelovej ceny opýtate, prečo sa začali venovať fyzike alebo inej vede, drvivá väčšina odpovie, že ich k tomu inšpiroval nejaký pedagóg. A to je pre učiteľa dôležité – aby svojich žiakov alebo študentov motivoval.