Stromy musia ako prvé preč, keď sa rozširuje cesta či buduje diaľnica. Prípadne sa nájde iný dôvod. „Sú zdrojom nebezpečných alergénov,“ povie sa. Inokedy cestári poukážu na schátraný stav stromov. „Veď sú skrz naskrz preniknuté chorobami, vari nevidíte?“ Všetky nie, ale pod motorovými pílami vzápätí skončia aj zdravé.
Mnohé vyzerajú naozaj zle, ale kto za to môže, že toľko alejí vedľa ciest prvej, druhej či tretej triedy sa premenilo na choré „starobince“ a že sú dnes v agónii?
V uplynulých desaťročiach sa o ne nikto nestaral, nikto ich odborne neošetroval, nikto prestarnuté dreviny nevymieňal a nevysádzal za ne nové, vhodné náhradné stromčeky. Ale mal vôbec kto? „Každá cesta má svojho pána, má ho i každá alej,“ upozorňuje krajinný architekt Zoltán Balko z Nitry. „Ale máloktorý správca či vlastník nájde na investovanie do údržby alejí nejaké peniaze, navyše, liečba stromov je dnes veľmi drahá.“
A tak je jednoduchšie celú alej „skosiť“. Dendrológ, človek študujúci dreviny, by síce povedal, že aj umierajúce stromoradie má svoj pôvab. A že je prinajmenšom poučné sledovať záver jeho životného cyklu, takého prirodzeného a pre mnohé organizmy aj dôležitého. Dodajme: poučné i smutné…
Ale ešte prv než tie aleje u nás definitívne zaniknú, pripomeňme si, ako vznikali. A zvážme, či aspoň časť z nich neradno predsa len obnoviť a zachovať pre nasledujúce generácie
Predkovia si ich cenili
Obhajcovia alejí a stromoradí (čo nie je to isté, alej tvoria minimálne dva rady stromov po oboch stranách cesty) dôvodia napodiv aj bezpečnosťou dopravy. Veď kedysi vznikli hlavne preto, aby chránili pocestných (a kone!) pred slnečnou páľavou.
V noci, za dažďa a hmly, alej zase uľahčovala orientáciu, ukazovala smer, vymedzovala cestu a nepúšťala do priekopy. Cestné zákony preto nariaďovali vysádzať stromy v prvom rade vedľa cesty, ktorá viedla pozdĺž nebezpečných roklín, potokov či riek.
Stromoradia navyše pôsobia ako prírodné vetrolamy, zmierňujú bočný vietor a obmedzujú vírenie prachu z polí. V zime zase bránia vytváraniu snehových jazykov.
Už architekt Marcus Vitruvius v antickom Ríme upozorňoval na význam vysádzania alejí, ktoré by tienili na verejných promenádach a hlavných cestách. Renesanční architekti Leone Alberti a neskôr i Andrea Palladio objavili túto tradíciu pre súčasný svet. Z Talianska sa k nám dostala v období baroka.
Prvé aleje v Uhorsku vznikali zároveň s prvými letohrádkami. Ľud sa onedlho inšpiroval krajinnou architektúrou šľachty a začal vysádzať stromy pozdĺž ciest a cestičiek, ktoré viedli ku kaplnkám, vyhniam, mlynom. A zároveň tiež prinášali orientáciu, tieň, miesto pre oddych ľuďom i zvieratám.
„Aleje boli a niekde naďalej sú významné stavebné a kompozičné prvky, ktoré členia krajinu na jednotlivé priestory a navzájom ich spájajú“ poznamenáva Balko.
Čiže prírodné stavby. A prírodné chodby (samotné slovo „alej“ pochádza z francúzskeho „allee“, čo znamená nielen cesta či chôdza, vychádzka, ale aj chodba). Zaujímavé, že ľudia dnes prejavia väčšie emócie, keď búrajú nejakú starú budovu, než pri odstraňovaní starej aleje či stromoradia.
Najviac alejí u nás vzniklo za vlády Márie Terézie a Jozefa II. Vtedy napríklad vyrástol na pravom brehu Dunaja aj bratislavský Sad Janka Kráľa ako prvý verejný park v strednej Európe. Pod vplyvom barokového klasicizmu sa na ploche lužného lesa vytvorila osemramenná hviezdica priesekov, pozdĺž ktorých sa neskôr vysadili stromoradia. Jednotlivé aleje dostali názvy podľa druhu stromov – jelšová, vŕbová, javorová a tak ďalej.
Už pred 260 rokmi vyšiel prípis, ktorý ukladal povinnosť vysádzať stromy pri nových cisárskych cestách. Vtedy tiež začali vysádzať prvé ovocné stromoradia. Okrem hospodárskeho úžitku mali aj vojenský význam. Vojskám poskytovali orientáciu v teréne, potravu a v prípade potreby aj drevo na vozy a lafety diel. Panovníci z týchto dôvodov prikazovali vysádzať určité druhý drevín. Jedni topole, iní napríklad bresty.
Pred 150 rokmi sa v habsburskej monarchii dokončila výstavba cisárskych ciest a začali sa budovať vedľajšie neštátne cesty. Zákon nariadil vysádzať vedľa nich aleje alebo „ak to ináč nejde, aspoň jednoduché stromoradia“. Uprednostňovali sa „ovocné stromy a moruše“.
A skutočne, potom sa už rozmáhala len výsadba ovocných alejí a stromoradí, zatiaľ čo aleje z obdobia baroka medzitým zostarli. Sčasti boli vyrúbané a sčasti ustúpili úpravám ciest. Tento trend pokračoval aj v minulom, 20. storočí.
Ešte prinášajú úžitok
Ovocné aleje a stromoradia, ktoré dnes pri našich cestách dožívajú, vysádzali ľudia zväčša už po druhej svetovej vojne. Ale aj niekoľkokrát novelizovaný cestný zákon prvej Československej republiky nariaďoval výsadbu stromov pri všetkých komunikáciách.
Stromy sa mali vysádzať, až na niektoré výnimky, za priekopou, čiže už na priľahlých pozemkoch, ktoré nevlastnil ani neužíval štát. Ich vlastníci a užívatelia však boli povinní „vysádzať stromoradie na vlastné náklady“, vybrať na to druhy drevín podľa rozhodnutia cestného úradu, ošetrovať ich a chrániť pred škodcami. Pripadol im za to „všetok úžitok z týchto stromov“.
Na výrub stromoradia alebo jeho časti platili prísne pravidlá. Nestačilo povolenie cestnej správy. Pred rozhodnutím vypočul jej zástupcu i žiadateľa o povolenie ešte cestný úrad.
Boli však úseky ciest, kde z dôvodov verejného záujmu prikázal úrad cestnej správe, aby sama vysadila stromoradie na svoje náklady. Všetok úžitok zo stromov potom pripadol cestnej správe.
V kronike obce Raková na Kysuciach čítame, že „okres vysadil v roku 1934 ovocnými stromami cestu Zákopeckú a cestu vedúcu k nádražiu“. Už po vojne, v roku 1949 kronikár Alojz Hunčík poznamenal, že tieto stromy sa nedostatočne ošetrovali: „Nechávali sa staré, väčšinou suché stromy, z ktorých sa šírili rôzni škodcovia na ostatné.“ Zmena k lepšiemu prišla až v prvých povojnových rokoch.
Dnešné chátrajúce ovocné aleje vo voľnej krajine majú zväčša 50, 60 či 65 rokov a sú už teda za svojím zenitom. Pochádzajú z rokov, ktoré boli vlastne posledným zlatým obdobím ovocných alejí. Vtedy sa začali opäť vo veľkom vysádzať a bol zabezpečený aj zber a odbyt ich úrody.
Najväčší úpadok alejí a stromoradí pri cestách prišiel po roku 1990, keď správy ciest a neskôr i vyššie územné celky, ktorým teraz väčšinou patria, nemali už prostriedky na údržbu ani na základné ošetrenie stromov a ďalších drevín.
Napriek minimálnej starostlivosti tie stromy prinášajú naďalej plody a napríklad tohto roku mali nadúrodu jabĺk. V severných okresoch Slovenska to využili podnikatelia a podnikavci zo susedného Poľska. Od rómskych zberačov tohto zdanlivo „ničieho“ ovocia vykupovali jablká po 1,20 eura za vrece! Jablká zrejme skončili v poľských páleniciach a konzervárňach, odkiaľ sa vrátia na Slovensko v tekutom stave.
Odborníci tvrdia, že exhaláty zo spaľovaných pohonných hmôt tomuto ovociu už neškodia, veď autá dávno „bežia“ na bezolovnatý benzín…
Na zber takéhoto ovocia treba však mať podľa zákona súhlas od správy ciest alebo VÚC na základe písomnej žiadosti. „Ešte sa nám nestalo, aby niekto takúto písomnú žiadosť podal,“ povedala novinárom Veronika Fitzeková z Prešovského VÚC. Pravda, nestalo sa ani to, aby niekoho za nezákonný zber ovocia z cestných alejí stíhali.
Cestári sú radi, že je jablká sú preč a neznečisťujú cesty. A kde niet žalobcu, tam nie je ani sudca.
Alej spríjemňuje jazdu
Zaujímavé je, že kým na Slovensku sú aleje odsúdené na pomalé živorenie a zánik, v susednom Česku sa začína s ich obnovou. Veľkú zásluhu má na tom občianske združenie Arnika a projekt Zachráňme stromy. V jeho rámci bojuje táto nezisková organizácia aj za zachovanie a dovysádzanie cestných stromoradí, ktoré lemujú najmä staršie vidiecke cesty.
Len v oblasti severozápadného Frýdlantska zmapovala známa česká ochrankyňa prírody Blažena Hušková a jej tím 16 ovocných alejí s 1 400 stromami, z ktorých viaceré treba podľa nej obnoviť, lebo majú obrovský potenciál. Môžu sa totiž stať produkčnými alejami miestnych odrôd ovocia a zároveň tam môže vzniknúť náučný chodník, zameraný na dejiny ovocinárstva a vôbec na regionálne dejiny. „Ovocná alej dokáže zachovať prírodné a kultúrne dedičstvo kraja,“ tvrdí Hušková.
Pred tromi rokmi proti zámeru vlastníkov a správcov vyrúbať aleje a stromoradia pri cestách I., II. a III. triedy vystúpila Komora českých architektov. Odmietla aj ich ubezpečenie, že za vyrúbané aleje v chránených územiach sa vysadia náhrady v desaťnásobnom počte. „Hodnota týchto alejí a stromoradí je nerozlučne spätá s konkrétnymi miestami a regiónmi,“ uvádza sa vo vyhlásení komory architektov (má aj sekciu krajinnej architektúry), „a preto ich nemožno nahradiť výsadbou v inej časti republiky.“
Ruky slovenských ochrancov prírody a krajinných architektov sa vo vzťahu k ovocným alejam pri vidieckych cestách tak ďaleko zatiaľ nedostali. Na rozdiel od českých kolegov sa ešte nemôžu natoľko oprieť o verejnú mienku a majú proti sebe možno aj viac ľahostajných úradníkov na kompetentných miestach, ľudí bez zmyslu pre krásu a tvorbu krajiny.
Regionálni ochrancovia sa ešte nezriedka vyčerpávajú v boji za vzácne stromy, ktoré napriek štátnej ochrane padajú za obeť tlaku developerov a ďalších investorov. A tam, kde sa nejaké občianske združenie postaví za „bežné“ cestné stromoradie, vyhráva ešte často správca cesty.
Za všetky novšie prípady spomeňme aspoň výrub javorovej aleje pri ceste medzi Trenčianskymi Teplicami a Trenčianskou Teplou zo začiatku tohto roku. Vraj tam pre stromy nebolo v noci vidieť na cestu.„Havárie nám to spôsobovalo pri šmykoch,“ tvrdil do televíznej kamery primátor Trenčianskych Teplíc, „autá vlastne nabúrali priamo do tých stromov.“
Zahraničné výskumy však hovoria o niečom inom. Napríklad podľa pomerne čerstvej francúzskej štúdie má alej, naopak, pozitívny vplyv na bezpečnosť vedenia vozidla. Podobne dopadla aj jedna americká štúdia. Pri skúšobných jazdách sa vodičov pýtali, čím to je. „Alej lepšie ohraničuje krajnicu, umožňuje lepšie predvídať smer cesty, príjemne pôsobí aj rôznorodé okolie cesty,“ zneli odpovede.
Podľa Balka nejde o to zachrániť každú alej či stromoradie, to ani nie je možné vzhľadom na zdravotný stav a vek mnohých z nich. „Ale prečo rúbať hlava-nehlava aj tam, kde je nižšia frekvencia cestnej premávky?“ pýta sa krajinný architekt. "Nehovoriac už o extrémoch, keď sa rúbe za úplatu…