Dubček - symbol nádeje v časoch beznádeje

07.11.2012 06:00
Václav Havel
Alexander Dubček (vľavo) s Václavom Havlom Autor:

Obrovská strata pre Slovensko i celý svet. Týmito slovami komentovali pred 20 rokmi skon Alexandra Dubčeka svetové médiá a politici.

Novinári hľadali v jeho úmrtí skrytý zmysel a symboliku. Spájali ho s pochovávaním Československa i „socializmu s ľudskou tvárou“. Ďalší upozorňovali na dátum – najznámejší Slovák zomrel predsa 7. novembra, a teda na výročie ruskej boľševickej revolúcie.

„Lacné klišé by nemali zastrieť skutočnosť, že Dubček bol naozaj symbolom, ale nie zo sveta pominuteľnej slávy politických činiteľov,“ reagoval Zdeněk Mlynář, jeho blízky spolupracovník v období Pražskej jari. „Nebol ani originálnym mysliteľom, ani úspešným politikom, v mocenských zápasoch patril častejšie medzi porazených než víťazov. Bol paradoxne symbolom nádeje v beznádejných časoch, symbolom budúceho víťazstva po prvej prehratej bitke.“

Doma nikto nie je prorokom, ohlasy zo sveta sa však zhodovali v jednom: meno Dubček je navždy spojené s dúškom slobody, ktoré priniesla Čechom a Slovákom jar 1968. Pod vedením Dubčeka sa vtedy v krajine uskutočňovali politické reformy, ktoré mali zásadne zmeniť dovtedy prevládajúci sovietsky model socializmu. Sľubne sa vyvíjajúci demokratizačný proces však už v auguste toho istého roku prerušil na pokyn z Kremľa vpád vojsk Varšavskej zmluvy.

„Obdivovala som veľkolepý boj Alexandra Dubčeka za slobodu v roku 1968,“ uviedla v kondolenčnom telegrame Margaret Thatcherová, „a bola som zhrozená tým, ako s ním zaobchádzali v Sovietskom zväze.“ Britská expremiérka myslela zrejme Dubčekov únos príslušníkmi komanda KGB a jeho zavlečenie do ZSSR v prvý deň invázie do Československa 21. augusta.

Zareagoval aj Michail Gorbačov, vtedy už bývalý prvý prezident ZSSR: „Keby sme boli všetci nastúpili cestu, ktorou v jari 1968 vykročilo Československo, vyhli by sme sa mnohým extrémom, dnes by sme boli iní, celý svet by bol iný a terajšie zmeny by sa nezavádzali tak ťažko.“

Málokto pripomínal Dubčekovo úsilie o demokratizáciu pomerov do prevratu 1989 a po ňom, keď sa síce vrátil do vysokej politiky, ale už „len“ ako predseda federálneho parlamentu.

Bill Clinton (práve novozvolený prezident USA) sa, pravda, dotkol aj tohto historického zlomu, hoci zosnulému v ňom prisúdil pasívnu úlohu. „Smrť Alexandra Dubčeka ma naplnila smútkom,“ uviedol, „ale som rád, že sa dožil demokratizácie východnej Európy.“

V početných nekrológoch, ktoré prinášali médiá, však nebola núdza o úvahy a špekulácie na tému, čo by sa bolo stalo už v najbližšom čase, nebyť predčasnej smrti politického vodcu Pražskej jari.

„Smrť A. Dubčeka zanecháva v Československu, a najmä na Slovensku politické vákuum,“ napísala talianska tlačová agentúra ANSA, „ktoré tak zostáva bez uchádzača o prezidentský úrad – ten bol práve Dubčekovi šitý na mieru.“

Ale bolo to naozaj tak?

Čo sa to dialo Na Homolke

Smrteľné vyústenie Dubčekovho vážneho zranenia po autonehode 1. septembra 1992 sa dalo predpokladať. Napriek tomu jeho skon o dva mesiace neskôr mnohých zaskočil nepripravených.

„Chvíľami sa zdalo, že to prežije,“ spomína prof. Ivan Laluha, Dubčekov priateľ a spolupracovník, „jeden čas dokonca prijímal okrem príbuzných aj priateľov a známych politikov, komunikoval s nimi, a najmä, hrdinsky vzdoroval smrti. Takí sa len tak ľahko nevzdávajú…“

Zdravotný stav Dubčeka zostával však počas celej hospitalizácie v pražskej nemocnici Na Homolke veľmi vážny, ak už nie kritický. Vyplývalo to z pravidelne vydávaných lekárskych správ.

Stav sa zhoršil najmä po trojhodinovej operácii v dutine brušnej, ktorú uskutočnili chirurgovia 6. októbra v tej istej nemocnici. Podľa MUDr. Milana Ročeňa, primára ARO, sa pacientov stav prechodne zlepšil, nasledovalo však zlyhanie obličiek. Na druhý deň museli Dubčeka napojiť na umelú obličku a pľúcny ventilátor.

V stredu 14. októbra absolvoval ďalšiu operáciu „s cieľom dekompresie“ chrbticového kanála, v ktorom je uložená miecha. „Odvtedy bol pacientov stav vážny až kritický,“ priznal 8. novembra Petr Lom, vtedajší český minister zdravotníctva.

Hlavnou príčinou Dubčekovej smrti bolo podľa MUDr. Ročeňa zlyhanie srdca, obličiek a pľúc. „Kardiostimulátor, umelá oblička a prístroj na umelé pľúcne dýchanie už neboli schopné zabezpečovať činnosť uvedených životne dôležitých orgánov pacienta,“ spresnil primár ARO v nemocnici Na Homolke.

Už sme písali o pretrvávajúcich otáznikoch nad haváriou vládneho bavoráka s Alexandrom Dubčekom. (Na 88. kilometri si dávajte pozor, Pravda, 2. septembra 2012.) Niektoré otázniky však naďalej visia aj nad zdravotnou starostlivosťou o zraneného Dubčeka.

Jeho syn Pavol, ináč známy lekár, dodnes nechápe, prečo otca z miesta nehody pri Humpolci prevážali až do Prahy, keď celkom neďaleko sa nachádzala svetoznáma brnianska neurochirurgia. Pritom rozhodovala každá minúta. „A keď už ho previezli do Prahy, prečo sa dostal na oddelenie, ktoré nelieči zlomeniny chrbtice a prečo ho napriek sľubom nepremiestnili?“

Nespokojnosť Dubčekových blízkych príbuzných a priateľov s podmienkami v nemocnici Na Homolke išla tak ďaleko, že zorganizovali pacientov prevoz do niektorej zo špičkových kliník v Taliansku, kde mal vždy veľkú podporu.

Čo vlastne povedal Caffeovi?

S iniciatívou prišiel bolonský priemyselník Vittorio Caffeo, ktorý pred rokom 1989, keď sa Dubček nachádzal pod stálym dohľadom ŠtB, tajne prenášal jeho správy zo Slovenska do Talianska.

Caffeo patril medzi tých nemnohých, ktorým sa podarilo navštíviť zraneného Dubčeka v pražskej nemocnici. Obsah rozhovoru s ním prvýkrát zverejnili rok po Dubčekovej smrti: „Tvrdím, že to nebola nehoda, ale atentát.“

Hneď po svojej návšteve však dal dovedna tím talianskych lekárov a v prenajatom lietadle ich na vlastné náklady doviezol do Prahy s tým, že naspäť odletia aj s Dubčekom.

„Prišli už neskoro, lebo po dlhšej úvahe sami usúdili, že prevoz v tomto stave by bol veľmi riskantný,“ predpokladá Laluha. To už mal Dubček za sebou operáciu v brušnej dutine zo 6. októbra, po ktorej sa jeho stav dramaticky zhoršil.

Predtým Dubček pripútaný na nemocničné lôžko nielen prijímal návštevy a komunikoval s nimi, ale dokonca sa začínal – v rámci možností – venovať niektorým pracovným povinnostiam.

Svojmu osobnému tajomníkovi Hubertovi Maxovi diktoval napríklad odpoveď na list Michaila Gorbačova. „Ba čo viac, začal koncipovať prejav na zasadnutie Socialistickej internacionály, kde ho mali zvoliť za jedného z jej podpredsedov,“ dodáva Laluha.

Dubček prijal v nemocnici aj Michala Kováča, budúceho slovenského prezidenta a vtedy predsedu federálneho parlamentu. Ako vyplýva z Kováčových pamätí, práve počas tejto návštevy pri lôžku chorého sa dohodli, že traja poslanci za Sociálnodemokra­tickú stranu Slovenska (Dubček bol stále jej predsedom) zahlasujú za zákony o delení majetku spoločného štátu. Tie tri hlasy by Slovákom ináč chýbali, aby zákony v Prahe prešli…

O to viac prekvapuje, že federálni vyšetrovatelia v tom čase Dubčeka ani raz nevypočuli. Dôvod? Vraj s Dubčekom sa dalo rozprávať maximálne päť minúť – viac by lekári nedovolili – a beztak sa na nič z autonehody nepamätal, lebo v jej okamihu študoval na zadnom sedadle vládneho bavoráka nejaké dokumenty.

Caffeo však tvrdil opak, že v rozhovore s ním sa Dubček na všeličo rozpamätal. A že práve to ho oprávňuje vyhlasovať, že nešlo len o nehodu…

Bol to pološtátny pohreb

Ale vari ešte čudnejšie vyzneli rozpaky okolo pohrebu Alexandra Dubčeka či vlastne „oficiálneho rozlúčenia“ sa s ním. Tak nazvali vtedajšie mocenské orgány to, čo sa napokon konalo namiesto štátneho pohrebu.

„Aké veľké životné zásluhy by musel mať Alexander Dubček, aby stačili na riadny štátny pohreb a štátny smútok?“ pýtali sa ironicky nemecké noviny General Anzeiger.

A britsky denník The Guardian to nazval nie menej uštipačne „pološtátnym pohrebom“. Ale nepredbiehajme. Najprv, v piatok predpoludním 13. novembra (!) sa konala takzvaná rozlúčka na ruzynskom letisku v Prahe. Podľa viacerých očitých svedkov bola viac ako trápna.

Širšej pražskej a českej verejnosti ju odopreli. Na tomto lúčení-nelúčení sa zúčastnili len „zástupcovia poslancov Federálneho zhromaždenia“. Štátne vlajky sa spustili na pol žrde iba na budovách federálnych inštitúcií. Akoby niekto tým chcel naozaj dať najavo, že pochovať idú nie Dubčeka, ale česko-slovenskú federáciu. A pravý dôvod?

Vtedajší poslanec za českú sociálnu demokraciu Ivan Fišera to v tamojších novinách komentoval slovami: „Bolo celkom zjavné, že česká vláda sa dohodla so slovenskou na asymetrickom priebehu pohrebu. Nadobudol som dojem, že to bola česká strana, ktorá nechcela, aby Dubček mal štátny pohreb. Preto sa našla formulácia o oficiálnej rozlúčke.“

Vraj sa argumentovalo tým, že po voľbách začiatkom júna 1992 už Dubček nevykonával žiadnu vysokú štátnu funkciu, bol iba poslancom federálneho parlamentu.

Budúci český minister kultúry Pavel Dostál upozornil v tejto súvislosti na pohreb bývalého nemeckého kancelára Willyho Brandta, Dubčekovho priateľa, ktorý zomrel krátko pred ním: „Pochovali ho so všetkými štátnymi poctami, ktoré patria k pohrebu veľkého politika. A na tom nezmenila nič ani skutočnosť, že v posledných rokoch nemal žiadnu vládnu alebo významnejšiu parlamentnú funkciu. Ba dokonca bol politikom výrazne opozičným.“

Dostál sa nerozpakoval prirovnávať Dubčeka k Brandtovi, podľa neho sa tí dvaja dopĺňali: „Willy Brandt staval mosty smerom na Východ a Alexander Dubček demontoval stalinistický systém.“

Prečo nebolo počuť češtinu

V Bratislave mal Dubček dôstojný pohreb, hoci aj bez niektorých štátnych pôct. Oficiálne „rozlúčenie“ sa konalo v sobotu 14. novembra predpoludním v starej budove SND a začalo sa čs. štátnou hymnou.

Na obrade sa zúčastnili okrem domácich politikov aj viaceré významné zahraničné osobnosti, medzi nimi predsedníčka Spolkového snemu Nemecka Rita Süsmuthová, predseda rakúskeho parlamentu Heinz Fischer, predseda talianskeho senátu Giovanni Spadolini, apoštolský nuncius Giovanni Coppa, predseda Socialistickej internacionály Pierre Mauroy a ďalší.

Z Prahy pricestovala česká delegácia, ktorú tvorili zväčša Dubčekovi blízki spolupracovníci z roku 1968 a z obdobia po roku 1989 (prevažne ľavicoví politici), ale aj predseda Českej národnej rady Milan Uhde. Očakávalo sa, že práve on, ako služobne najvyššie postavený, prehovorí za „oficiálnu“ Prahu nad rakvou zosnulého.

Čestmír Císař, jeden z politikov Pražskej jari, o tom neskôr napísal: „Ohlásený rečník, prítomný spolu s ďalšími českými predstaviteľmi, nevystúpil. Je mi z toho smutne a tiež trápne. Ako keby sa malo dať Čechom na vedomie, že Dubček vlastne pre nich veľmi veľa neznamená.“

Rečnil nad Dubčekovou rakvou vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar? Ale áno. Dubčeka v príhovore označil za človeka, o ktorom sa „veľa napísalo, ale bol málo pochopený v rozporuplnosti doby, ktorú žil a poznamenal“. Dubček bol podľa Mečiara vedúcou osobnosťou Pražskej jari, ktorá je však málo docenená – tu povedal aj nepríjemnú pravdu – „a to iba preto, že demokratizačný proces sa vtedy začal zvnútra komunistickej strany“.

Mečiara pripomíname osobitne, lebo vtedy i potom sa veľa špekulovalo o jeho nezhodách s Dubčekom.

„Je pravda, že bol na Dubčeka namrzený, keďže odmietol miesto na kandidátke HZDS pred parlamentnými voľbami v roku 1992,“ vysvetľuje Laluha. „A to ani za prísľub prezidentského úradu po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ostatné tvrdenia o ich vzájomných vzťahoch, viac či menej hrôzostrašné, sa však nezakladajú na pravde.“

Dubček mal iba 71 rokov, keď zomrel. A mal taký tuhý korienok, že nebyť tragickej nehody, tak žije možno dodnes. Všetci, čo ho zblízka poznali, sa zhodujú v názore, že v samostatnej Slovenskej republike by Dubček – bez ohľadu na zastávanú funkciu – už len svojou prirodzenou autoritou zabránil viacerým prechmatom a excesom, ktoré sa potom pri budovaní nového štátu vyskytli.

„Mal takú autoritu a medzinárodnú reputáciu, že nám otvárala dvere kamkoľvek sme prišli ešte dlho po jeho smrti,“ uzatvára Laluha, vtedy predseda Zahraničného výboru NR SR.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Flower box biela kocka "M" farebné kvety

Flower box biela kocka "M" farebné kvety

29,99
Sweet červené ruže s kamilkami

Sweet červené ruže s kamilkami

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk