November 1989. Zhasli iskričky v škole, zažali sa v očiach

Rodičia sedeli prikovaní pri televízoroch. Ulice Veľkého Lapáša boli takmer prázdne. Len detváky čosi pokrikovali na Edka Ferenczyho. Autistického pána, ktorý sa prechádzal po dedine. S rožkom v ruke - ako vždy. Bolo pár dní po 17. novembri a miestne deti vôbec netušili, že sa v ich krajine práve rúca viac ako štyri desaťročia starý komunistický režim.

17.11.2012 14:00
17. november 1989, námestia Foto:
Na námestiach počas nežnej revolúcie nechýbali ani deti. Tie najmenšie nechápali, čo sa deje, ale z energie davu vycítili, že je to čosi jedinečné a veľké.
debata (125)

V tom istom čase bolo veľa detí vonku aj o sto kilometrov ďalej v Bratislave. Posmelení prvými protestmi začali rodičia na Námestie Slovenského národného povstania brať aj svojich potomkov. Tí najmenší si podobne ako v Lapáši neuvedomovali, že prichádza demokracia. Napriek tomu patrí November 1989 k prvým silným zážitkom dnešných tridsaťročných.

Stalin a Lenin už neboli ako sovy

Braňo Bezručka, ktorý mal v čase nežnej revolúcie sedem rokov, pochopil, že sa čosi deje, keď začalo byť zaujímavé televízne vysielanie pre dospelých. „Plnenie plánov v správach, páni v sivých oblekoch, pritom sme sa my deti vždy nudili. Naraz nás však mamina zavolala k televízoru, že toto určite musíme vidieť,“ spomína dnes tridsaťročný grafik.

Prvých pár mítingov presedeli pred televízorom. Sama mama s tromi deťmi mala obavy. Potom však všetkých troch teplo obliekla a povedala im, že idú zažiť niečo veľmi dôležité. Keď sa predierali obrovským davom, aby sa dostali aspoň na nejakých tridsať-štyridsať metrov od pódia, Braňo započul známy hlas – akurát rečnil Milan Kňažko.

„Rečníci sa striedali a mne sa zdalo, že všetci hovoria to isté. A vlastne asi aj vraveli. Keď ale tá masa potom začala štrngať kľúčmi, tak to prechádzalo celým telom. Akoby sa celý dav rozzvonil vo mne samom. Bolo to úžasne silné, dodnes si to viem presne vybaviť,“ pokračuje Bezručka a hľadá miesto, kde stál pred 23 rokmi.

Braňo Bezručka mal v novembri 1989 sedem rokov.... Foto: Andrej Barát
Braňo Bezručka Braňo Bezručka mal v novembri 1989 sedem rokov. Dodnes vie precítiť moment, keď sa na Námestí SNP štrngalo kľúčmi.

Tri malé deti (Braňov brat mal vtedy deväť rokov a mladšia sestra šesť) nevedeli, čo zhromaždenie davu prinesie. Počuli, že sa bude žiť slobodnejšie, ale nerozumeli, ako ich to ovplyvní. „Napriek tomu, cez charizmu tých rečníkov, som aj v tom veku cítil, že prichádza niečo nové, že sa aj náš život zmení,“ spomína Bezručka. Zmena sa najskôr prejavila v škole.

„Hneď o týždeň nám učiteľky vzali brožúrku, z ktorej sme si čítali ako iskričky. Pamätám si, že tam bol vyobrazený Stalin a Lenin, V texte sa písalo, že sú múdri ako sovy, alebo také čosi. Štylizované príbehy vodcov, niečo ako komunistické evanjeliá. A potom zrušili celé iskričky,“ hovorí Bezručka a dodáva, že November 1989 bol pre neho jednou z najranejších intenzívnych spomienok.

Deťom však revolúcia zmenila aj pestrofarebnosť ich sveta. Do takzvaných butikov sa dostalo množstvo nových hračiek, na dekách na ulici mali kolportéri západné detské časopisy. „A zo začiatku išiel každý na nákup do Rakúska. Strýko, ktorý bol automechanik, sa tam aj zamestnal. My sme sa z prvej cesty na Západ vrátili s fritézou,“ uzatvára.

Revolúcia priniesla neznáme ovocie

Približne v rovnakom čase ako Braňo sa v dave na Námestí SNP objavila prvýkrát aj Andrea Bystrická. Vtedy sedemročné dievčatko sedelo mamine na pleciach, cítilo veľkú zimu a malo aj trochu strach. „Emócia zhromaždenia bola totiž veľmi silná. Aj ako malá som chápala, že prichádza niečo veľké, ale nikto nevie čo presne. Všetci to očakávajú a zároveň sa boja,“ spomína.

Aj pre ňu to bol veľmi silný moment, keďže na časy pred revolúciou ani krátko po nej už také presné spomienky nemá. Revolúcia ju prekvapila, rodičia ju chránili pred „dospeláckymi“ témami. A tak nevedela ani o tom, ako neslobodný režim poznačil mnohé a mnohé ľudské osudy v Československu. Aj o príkoriach vlastnej rodiny vedela Andrea, ktorá je dnes architektkou, len veľmi hmlisto.

To všetko zmenil až November 1989. Zrazu sa začalo otvorene aj pred deťmi hovoriť o maminom bratovi, ktorý za komunizmu ušiel do Mníchova, ale aj o dvoch Andreiných nevlastných sestrách, ktoré rovnako žili v západnom Nemecku. A za ktorými dovtedy nemohli. O pár mesiacov teda malé dievčatko zažilo veľké dobrodružstvo – cestu na Západ.

Andrea si spomína, že ako malá mala nejasný pocit, že Československo je iné. Teda, že kdesi v zahraničí je odlišný svet, nie taký ako v Maďarsku či Poľsku, ale úplne odlišný. Naplno si to uvedomila až pri návšteve Mníchova v roku 1990. Na obyčajnom trhovisku s ovocím a zeleninou sa premenila na Andreu v krajine zázrakov. Behala od stánku k stánku a obdivovala neznáme.

„Tak to bol skutočný kultúrny šok. Vtedy som naozaj pocítila, že sa niečo zmenilo. My sme doma mali jabĺčka, občas nejaký pomaranč a tu predávali druhy ovocia, ktoré som nielenže nikdy neochutnala, ale ani o nich ešte nepočula. Povedala som si, že sa musela stať naozaj nejaká strašne veľká vec. Dlho som sa z toho nevedela spamätať,“ dodáva.

Doma sa však pre malé dieťa na prvý pohľad veľa nezmenilo. „Viem, že pred revolúciou sme mali iskričkovské vedúce v družine. Robili sme s nimi veselé veci, napríklad koláže z pohľadníc. To sa zrazu skončilo. Ale nikoho to veľmi nezaujímalo, pre nás to nebola veľká zmena, takže sme sa ani na nič nikoho nevypytovali,“ uzatvára Bystrická.

Mladíka rozhnevalo „hasenie“ sviečkovej

Braňo s Andreou boli ešte príliš mladí a rodičmi chránení pred neslobodným režimom, a tak si spomínajú na časy pred rokom 1989 ako na obdobie hier a detstva, ktoré možno nebolo dokonalé, ale rozhodne nijako traumatické a dokonca ani šedivé. To vtedy trinásťročný Ctibor Košťál už v novembri na námestí chápal mnohé súvislosti.

Ctibor Košťál mal v novembri 1989 trinásť... Foto: Andrej Barát
Ctibor Košťál Ctibor Košťál mal v novembri 1989 trinásť rokov. Najviac si spomína na plagáty, ktorými ľudia oblepili celú Bratislavu.

Aj pár rokov pred revolúciou presne vedel, čo to znamená, keď otec na starom hnedom rádiu začne zložito prelaďovať vlny, aby sa v byte rozozvučala zakázaná stanica – Hlas Ameriky. Odtiaľ vedel, kto je to Alexander Dubček. Z rádia zistil, čo sa stalo v roku 1968, v Hlase Ameriky prvýkrát počul meno Václav Havel.

„Nepamätám sa, že by mi rodičia hovorili – toto a toto nesmieš na verejnosti hovoriť. Predsa len, ten režim v 80. rokoch už nebol taký prísny ako predtým. Ale nebolo to ani tak, že by si ma posadili na kolená a ukazovali mi výstrižky s Dubčekom. Skôr som na všetko prichádzal postupne z rádia a z rozhovorov dospelých, pri ktorých som bol,“ vysvetľuje Košťál.

Ako Petržalčan vnímal aj zatvorené hranice. Na odbočku na Berg pozeral s ostatnými chlapcami z Petržalky ako na zakliatu cestu. „V istom čase sme propagande prestali žrať aj reči o tom, že ostnatý drôt je tam preto, aby sa k nám nedostali západní špióni. Aj v tom veku sme si uvedomovali, že za tými mrežami sme my a nie svet vonku,“ pokračuje.

V tom, že komunisti pri moci sú naozaj brutálni, sa utvrdil v roku 1988, keď na rakúskej televíznej stanici ORF videl zábery z tvrdo potlačenej sviečkovej manifestácie. „Reportáže z policajných zásahov som videl aj predtým, ale predtým tí ľudia v mojich detských očiach pôsobili trochu ako výtržníci. Toto bolo ale celkom iné,“ spomína Košťál.

Dňa 25. marca 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí zišli ľudia, ktorí pokojne zapaľovali sviečky a modlili sa. Komunisti však do ľudí nechali páliť vodné delá. Keď mladý Ctibor videl na ORF zábery, na ktorých do davu narážajú autá so žlto-bielym náterom a označením VB a ako ľudí, ktorí nekladú odpor, polícia mláti obuškami, definitívne pochopil, že žije v brutálnom zriadení.

Husáka zvesili predčasne

Pri rakúskej televízii sedel aj o rok a pol neskôr, keď verejná bezpečnosť tvrdo nezasahovala v Bratislave, ale v Prahe. Mladý človek prežíval zmiešané pocity. Zhrozenie a hnev, potom nadšenie – keď sa vyšlo do ulíc aj v Bratislave. On sa nebál, no v škole boli aj takí, čo mali strach. Najmä keď sa medzi spolužiakmi v škole šuškalo, že revolúciu potlačia a že bude kopa zranených.

Dnes, po 23 rokoch, na tieto chvíle spomína ako na veľmi príjemný zážitok – priamo na námestí už strach nemal, sila a sebavedomie davu boli ohromné. Najskôr sa do centra Bratislavy vybral s otcom, chvíľu mu sedel aj na pleciach, aby lepšie videl, ako Ivan Hoffman spieva v treskúcej zime pieseň Sľúbili sme si lásku.

Neskôr sa medzi vari 60-tisíc ľudí vybral aj sám. Cesta na Námestie SNP však trvala dlho. Mladíka veľmi zaujímali plagáty, ktoré sa objavili v celom meste. „Ku každému sa bolo treba ešte predrať. Vtedy pred týmito nápismi a karikatúrami stáli hlúčiky ľudí,“ spomína. Dnes, keď je bez záujmu okoloidúcich oblepené celé mesto, je to až neuveriteľný obraz.

Chvíle štrngania kľúčov, Kňažkovho opakovania vety „Utvorte koridor!“ sa striedali so vzrušujúcimi chvíľami v škole. Súdružky učiteľky už boli panie. A aj malí prváčikovia nosili na kabátoch trikolóru. „Medzi nás starších sa pomerne rýchlo dostali aj odznaky s Václavom Havlom,“ pokračuje v spomienkach Košťál, ktorý je dnes riaditeľom Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.

Posmelení udalosťami na námestiach nabrali odvahu aj žiaci druhého stupňa. V Košťálovej triede cez prestávku chalaniská veľkolepo zvesili obraz s portrétom vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka. „Potom ale prišla učiteľka a dostali sme riadny pucung. Ešte je to stále náš prezident, dohovárala nám,“ hovorí dnes s úsmevom Košťál.

Porevolučný rok bol pre neho ako otvorenie tajomnej komnaty. „Štefánik, Masaryk, veci o ktorých sa nerozprávalo, o tom všetkom sa zrazu smelo. Bolo to podnetné obdobie.“ A či sa počas revolúcie spolužiaci aj hádali o jej význame? „To nie. Zdalo sa, že každý je za. Aj keď sa niektorí možno pretvarovali. Hádať sme sa začali, až keď prišli na pretras národnostné otázky,“ uzatvára.

ŠtB sa zaujímala aj o riekanky

Kým bratislavské deti mali možnosť byť v centre diania, omladina z iných slovenských miest sledovala najväčšie demonštrácie len z televíznej obrazovky. S rodičmi doma v Žiline pri televízore sedel v prvých dňoch po 17. novembri aj vtedy 8-ročný Juraj Kušnír. Keď videl, že ľudia na námestí spievajú, vstal a spustil aj on jednu zo svojich obľúbených.

Juraj Kušnír mal krátko po nežnej revolúcii... Foto: Andrej Barát
Juraj Kušnír Juraj Kušnír mal krátko po nežnej revolúcii osem rokov. Dianie sledoval s rodičmi v Žiline pri televízore.

„Ja keď som bol malý, tak som sa strašne rád učil naspamäť básničky a pesničky. Mal som veľký repertoár, vydržal som spievať a recitovať aj celý večer,“ spomína po rokoch Kušnír, ktorý je dnes vlastníkom sprostredkova­teľskej agentúry. Práve jeho záľuba v recitovaní a spievaní však dostala jeho rodinu pár rokov pred revolúciou do nepríjemnej a absurdnej situácie.

Bolo to na podnikovej oslave Mikuláša. Deti zamestnancov sa jedno po druhom striedali a pred pánom v červenom kabáte a s bielou bradou, básnili a nôtili. Zväčša išlo o riekanky typu „Mikuláš, čo nám dáš“. Jurko sa však chcel vytiahnuť. „Ja som spustil šablička pri boce, len sa tak ligoce. No a už sa ligotalo,“ smeje sa po rokoch.

Hoci išlo o starú ľudovú pieseň, podnikový donášač ŠtB si ju spojil s pochodmi gardistov za slovenského štátu. Priamo na mieste teda vyzvedal od Juraja – odkiaľže vieš takú pesničku? „Hrdo som povedal, že od starej mamy. Napokon predvolali aj mojich rodičov. Nič vážne sa nestalo, ale je to pekný príklad, ako špicli sledovali aj to, čo hovoria malé deti,“ dodáva Kušnír.

Možno aj preto, keď prišla revolúcia, o pomeroch v krajine veľa nevedel. Pred uvraveným Jurkom boli rodičia radšej opatrní. „Že sa niečo deje, som si uvedomil skôr v škole. Základku sme mali kúsok od námestia, kam sa vozili komunisti. Keď sme boli v družine na dvore, triedna učiteľka nám hovorila, aby sme hádzali snehové gule do áut papalášov. Čo sme s radosťou robili,“ spomína.

Prvé vážnejšie rozhovory o tom, čo sa udialo, mal s rodičmi, až keď raz prišiel domov sklamaný, že nikdy nebude pionierom. "Adekvátne k môjmu veku mi vysvetlili, že ani tie iskričkovské schôdzky neboli také nevinné. A ja som im veril a pochopil som to. Ďalšie zmeny si uvedomoval, rovnako ako bratislavské deti, s príchodom nového neznámeho tovaru do obchodov.

„Ešte dlho po revolúcii boli aj v uliciach Žiliny rôzne plagáty. Pamätám si na jeden, na ktorom bolo slniečko a taký idylický svet ako zo Strážnej veže. Písalo sa na ňom, že svetu musí vládnuť láska. A že kto súhlasí, má sa podpísať. Tak som vytiahol zo svojej modrej aktovky hnedý peračník, z neho atramentové pero a písmom druháka k ostatným podpisom dopísal – Juraj Kušnír.“

Myslel si, že Havel je zabávač

Veselo a bezstarostne prežíval nežnú revolúciu aj Peter Fačkovec, ktorý mal v novembri 1989 šesť rokov. Býval vo Veľkom Lapáši pri Nitre a aj pár dní po sedemnástom bol pre neho stále zaujímavejší autista Ferenczy než zábery akéhosi veľkého davu v nekonečne ďalekej Bratislave či Prahe.

Peter Fačkovec bol pred 23 rokmi prváčikom.... Foto: Andrej Barát
Peter Fačkovec Peter Fačkovec bol pred 23 rokmi prváčikom. Bolo mu ľúto, že nebude pionierom.

„Vôbec mi neprišlo divné, že ľudia boli na námestiach. Vtedy som si to skôr spájal s bežnými komunistickými manifestáciami, ako bol napríklad prvý máj. Rodičov som sa preto ani nepýtal, čo sa to v tej televízii deje a prečo na to stále niekoľko dní po sebe pozerajú,“ spomína Fačkovec, z ktorého je dnes profesionálny vo­jak.

V roku 1989 však bol ešte nadšeným prváčikom. Po dva a pol mesiaci v prvej triede ho oveľa viac zaujímala škola než politické udalosti. „Aj preto ma sklamala jedna z prvých zmien, čo priniesla revolúcia – teda aspoň pre mňa osobne. Že už nebudeme pioniermi. Dovtedy sme stihli absolvovať asi len dve alebo tri iskričkovské stretnutia,“ pokračuje Fačkovec.

Ani šesťročný chlapec však nemohol nepostrehnúť mená, ktoré sa pretriasali úplne všade – v televízii, škole aj medzi rodičmi. „O tom, že existuje nejaký pán Dubček, som vedel. Aj to, že bol pre Slovákov významný. Predtým som o ňom počul dospelých hovoriť a vždy sa vyjadrovali pozitívne a uznanlivo,“ spomína vojak.

Úplne neznáme však pre neho bolo meno Václav Havel. A to aj napriek tomu, že si u nich doma občas rodičia potichu púšťali Rádio Slobodná Európa, kde sa jeho meno skloňovalo. „Keď sa potom dostal na obrazovky, bolo mi divné, prečo toľko ľudí počúva toho pána, ktorý tak smiešne vyslovuje. Ako dieťa som ho vnímal skôr ako nejakého zabávača,“ hovorí po rokoch.

Okrem sklamania z toho, že si nikdy nezaviaže pioniersku šatku, Fačkovec vnímal, že sa spoločnosť mení. Mama mu povedala, aby už nezdravil práci česť, ale dobrý deň a súdružka učiteľka zase, aby je hovoril pani. „My sme sa s bratom hlavne tešili, že namiesto škodovky budeme mať nejaké nové fajnové auto. Ale škodovku napokon vystriedal len Trabant 601,“ uzatvára.

Vlna optimizmu dosiahla až za oceán

Ešte viac mimo hlavného revolučného diania v Bratislave či Prahe než Fačkovec bola Hana Široká Witty. V tom čase už totiž s rodičmi žila v takmer 7-tisíc kilometrov vzdialenom kanadskom Toronte. Emigrovali tam, keď sa jej mama druhýkrát vydala. Nový manžel bol rozhodnutý, že nemôžu žiť v Československu. Hanka mala vtedy 10 rokov, revolúcia mala prísť onedlho.

„Spomínam si na to celé ako na veľké dobrodružstvo. A viem, že mi rodičia neustále opakovali, aby som o našich plánoch nikomu nevravela, že to musí byť naše tajomstvo. Samozrejme, že som to okamžite vyrozprávala učiteľke v škole,“ spomína s úsmevom emigrantka, ktorá dodnes žije v Kanade a venuje sa výrobe šperkov.

Keď správy o 17. novembri obleteli svet, Hanka už žila v inom svete. Rodina sa snažila nájsť si svoje miesto za oceánom, a tak nežná revolúcia bola až na druhej koľaji záujmu. „Zároveň som však vedela, že sa doma niečo deje. Mama mi to vysvetľovala tak, že aj ľudia doma v Československu teraz začnú žiť podobne ako my v Kanade,“ hovorí.

Zábery z protestov v televíznych správach nepozerala. Ale spomína si, že sa v tých dňoch cítila šťastne. Jej rodina bola, samozrejme, stále v kontakte s príbuznými na Slovensku, a tak sa optimistická nálada šírila cez oceán oboma smermi. Zakrátko sa smerom domov – hoci len na návštevu – vybrala aj Hankina rodina.

„Keďže som v tých časoch bola ešte len malé dieťa, počas mojej prvej návštevy mi ani neprišlo, že už je to iné Československo,“ vybavuje si. Na Bratislavu, kde sa narodila, mala z detstva len pekné spomienky a prvý výlet späť jej to len potvrdil. Páčila sa jej aj vtedajšia atmosféra na ulici. „Ľudia sa pri sebe bežne pristavovali, diskutovali. To bolo pekné,“ uzatvára.

Očami detí

//Pravda vám tento rok priniesla sériu reportáží – Očami detí. Pokúsili sme sa v nich zachytiť, ako kľúčové udalosti československej histórie prežívali tí najmenší. V prvom diele, ktorý vyšiel v apríli, sme spomínali na politické procesy z 50. rokov, v júli sme si zobrali na mušku druhú svetovú vojnu, konkrétne jej posledné mesiace, v auguste sme sa vrátili k invázii z roku 1968 a teraz, v poslednej časti, vám prinášame príbehy z nežnej revolúcie z roku 1989. Vždy pohľadom pamätníkov, ktorí v čase udalostí boli ešte deťmi.

**Reportáže očami detí, ktoré priniesla Pravda:

//„Na svojich rodičov sa dívali cez mreže. Aké mali detstvo?
“:[http://spravy.pravda.sk/…k_domace.asp?…]
„Vojna priniesla najdlhšie prázdniny. A zaviedla školu života a smrti ":[javascript:vo­id(0);/1353152041214/]
Bubáci v železných maringotkách vzali deťom aj Vinnetoua** ":[http://spravy.pravda.sk/…k_domace.asp?…]

© Autorské práva vyhradené

125 debata chyba
Flowers