Strach vládol aj v najelegantnejšom z pracovných táborov

Vojnový slovenský štát zriadil tri pracovné tábory pre Židov. Podľa obhajcov Tisovho režimu si Židia v nich priam lebedili. Veď jeden z tých táborov vznikol dokonca v areáli kúpeľov Vyhne! Ale aké to bolo naozaj?

09.12.2012 12:00
Oto Šimko Foto:
Oto Šimko spomína.
debata (380)

V roku 1942 stáli pri mladom kníhviazačovi Otovi Šimkovi všetci anjeli strážni až dvakrát. Najprv vtedy, keď si gardisti preň prišli do nitrianskeho bytu, aby ho zaradili do jedného z prvých transportov, ktoré odvážali slovenských Židov do obsadeného Poľska. Vtedy bol pracovne vo Svätom Jure pri Bratislave. A druhýkrát v októbri. To už takmer celá rodina Šimkovcov – otec, matka, Oto i jeho brat – dva mesiace živorili v zbernom tábore v Žiline, odkiaľ sa vypravovali deportačné vlaky. Odišiel však aj posledný transport, a Šimkovcov vynechali. Čo sa stalo?

"Strýkovi Rudolfovi sa podarilo zohnať pre celú rodinu falošné krstné listy, podľa ktorých sme sa dali pokrstiť ešte pred rokom 1938, a to nás vlastne zachránilo,“ vysvetľuje dnes už 88-ročný Šimko. "Namiesto do Osvienčimu alebo Majdaneku sme onedlho cestovali do Vyhní. Nie však v dobytčiaku, ale v pohodlnom vozni osobného vlaku.“

Vo Vyhniach železničná stanica nebola, preto v neďalekej Bzenici presadli do autobusu, ktorý ich doviezol až do cieľa.

"Naše internovanie v bývalých kúpeľoch sa začalo pomerne veselou príhodou z oblasti šibeničného humoru,“ pokračuje Šimko. "Veliteľ tábora nám totiž oznámil, že všetci, čo sme sem do Vyhni práve prišli, sme pokrstení pred rokom 1938. Na to sa však zo zástupu ozval protestujúci hlas: Ja nie, ja nie, ja mám árijský žena, ja mám árijský žena! Každý bol zhrozený a neveriacky sme si obzerali tohto odvážlivca. Bola to známa postava, bratislavský proletár Willy Kohn. Nevedel dobre po slovensky, jeho zásluhou sme sa však dozvedeli, že do Vyhní posielali aj ľudí zo zmiešaných manželstiev.“

Rodina Šimkovcov dostala izbu v Bloku číslo 2, ako táborová administratíva medzitým premenovala jednu z kúpeľných budov. Mohli si tam dokonca variť, ak mali čo. "V tomto zmysle bol vyhniansky tábor elegantný,“ ironizuje Šimko, "na rozdiel od ďalších dvoch, v Novákoch a Seredi, kde internovaní – v táborovom žargóne ,zaradenci‘ – žili v barakoch alebo bývalých kasárňach. Ale žili sme tu i tam v rovnako zúfalej neistote.“

Ako sa kúpele stali táborom

Len dva dni po tom, čo z Vyhní eskortovali do Žiliny posledných 30 osôb na doplnenie transportu pre niektorý z vyhladzovacích táborov v Poľsku, internovali v bývalých kúpeľoch rodiny Dr. Juraja a Ernesta Ungárovcov. Iróniou osudu obaja páni boli synovci Kolomana Ungára, bývalého majiteľa kúpeľov.

Juliana Filová, rod. Ungárová, mala vtedy iba sedem rokov, keď pri hrách v kúpeľnom parku našla tabuľku z nápisom "Kálman Ungár“. Svojho času asi zdobila portál alebo dvere administratívnej budovy. Ukázala tabuľku otcovi a spýtala sa, o koho ide. Tak sa dozvedela o príbuzných, ktorí kedysi vlastnili tieto kúpele.

Ich smutný príbeh nám v stručnosti priblížil historik vyhnianskych kúpeľov Marián Pavúk, ktorý o premene tohto podniku na židovský tábor pripravil obsiahlu štúdiu.

Kálman Ungár pochádzal zo Solivaru pri Prešove a oženil sa s Ernestínou Hellovou zo známej banskoštiavnickej rodiny. Mali spolu syna Imricha a dcéru Alžbetu. Ich otec zomrel niekedy v roku 1933, kúpele potom spravovala pani Erna. Kedysi boli veľmi navštevované najmä vďaka svojmu unikátnemu železitému prameňu, ale v dôsledku hospodárskej krízy a neskôr aj blížiacej sa vojny podnik rýchlo upadal. A do toho prišlo protižidovské zákonodarstvo slovenského štátu…

Kúpeľnú činnosť prestali Vyhne vyvíjať už niekedy začiatkom roku 1939. Najprv sa v chátrajúcom komplexe zdržiavali presídlenci z južných okresov, pričlenených Viedenskou arbitrážou k Maďarsku. A vo februári 1940 sa kúpele stali útočiskom židovskej vysťahovaleckej skupiny zo Sosnowca. Mali tu pobudnúť najdlhšie tri mesiace a pokračovať v ceste ďalej do sveta. Ich pobyt na Slovensku financovali Židia z USA, ale po vstupe Spojených štátov do svetovej vojny sa všetko zmenilo a utečenci uviazli vo Vyhniach nadlho.

V apríli 1941 úrady kúpele zoštátnili, vymenovali ich dočasného správcu. O tri mesiace nato rozhodol Župný úrad v Banskej Bystrici o vyvlastnení aj všetkého hnuteľného majetku Ungárovcov a Hellovcov. Vzápätí okresný náčelník v Novej Bani nariadil Erne a Imrichovi Ungárovcom ( na základe žiadosti vládneho komisára Vyhní) do troch dní „opustiť obec Vyhne a odobrať sa do svojej domovskej obce Solivaru“. Vraj by boli Vyhniam iba na ťarchu, lebo sú bez akýchkoľvek prostriedkov. A zle by vplývali na "súvercov židov vo vysťahovaleckom tábore“.

Ale ani pani Erna, ani jej syn do Solivaru nikdy nedorazili. Podľa čerstvej informácie z Majdaneku (Poľsko), ktorú Pravde poskytlo tamojšie štátne múzeum, Imrich Ungár, narodený 26. apríla 1911 v Banskej Štiavnici, dorazil  transportom do koncentračného tábora 1. apríla 1942 a dostal číslo 3 015. Viac informácií o ňom nemajú.

Vyhne - Pred starým kúpeľným domom. Foto: www. vyhne.sk
Vyhne Vyhne - Pred starým kúpeľným domom.

Doktorka Filová je  presvedčená, že syn i matka zahynuli buď v Osvienčime, alebo v Majdaneku „Tvrdila to aj  Alžbeta Forgáčová – Ungárová, Ernina dcéra, ktorá bola maďarskou štátnou príslušníčkou a vojnu prežila.“

Len fyzická práca ich prevychová

V polovici februára 1942 sa vysťahovalecký tábor vo Vyhniach stal pracovným táborom. K poľským Židom začali pribúdať slovenskí, až čoskoro vytvorili väčšinu. Značnú časť osadenstva tábora (približne 230) však čoskoro deportovali cez Žilinu do koncentrákov na území okupovaného Poľska.

Ako uvádza historik holokaustu Eduard Nižňanský, budovanie koncentračných táborov pracovného charakteru vychádzalo z predstavy vtedajšej mocenskej elity, že Žid je najväčší nepriateľ slovenského národa, a preto musí byť izolovaný.

Zároveň však musí už konečne vykonávať „zmysluplnú“ prácu, ktorá mala byť fyzického rázu. S touto predstavou sa spojila požiadavka nasadiť Židov na nútené práce. Židia podľa predstaviteľov ľudáckeho režimu neboli schopní vykonávať „skutočnú“ užitočnú prácu. Len sa priživovali na väčšinovom obyvateľstve a "skutočnej užitočnej“ práci sa sústavne vyhýbali. Mali sa preto "prevychovávať“ fyzickou (manuálnou) prácou.

Aj vo Vyhniach musel každý práceschopný vysúkať rukávy a pustiť sa s plnou vervou do takejto roboty. Šimkovcov zaradili do brašnárskej dielne, kde zhotovovali kožené nákupne tašky. „Otec bol celý život sudca, dokonca súdny radca, s remeselníckou prácou nemal žiadne skúsenosti,“ poznamenáva syn. "A tak dostal na starosti triedenie odrezkov kože podľa farieb. Raz sa mi priznal, že až v tej dielni pochopil, čo je to béžová farba.“

Práca to vraj nebola otrocká, hoci muži museli denne pracovať 10 hodín (v sobotu a nedeľu len dopoludnia) a ženy – osem. Všetko sa zdramatizovalo, keď do niektorej dielne prišiel na inšpekciu veliteľ tábora, gardista Ján Gindl. Našťastie, stávalo sa to iba zhruba raz za dva týždne, ale zakaždým jeden z väzňov skončil na dereši.

„Tak označovali obyčajnú drevenú lavicu, na ktorú si postihnutý musel ľahnúť a od gardistu Ondru dostal 25 rán korbáčom na holý zadok,“ vysvetľuje Šimko. „Nemuseli to byť ktovieaké silné údery, ale vždy to bolo ponižujúce, pod ľudskú dôstojnosť.“

Ondra bol primitív a robilo mu zrejme dobre, že môže takto vytrestať absolventov univerzít či iných vysokých škôl. Napríklad len za to, že dielňu v ten deň – podľa názoru veliteľa tábora – zle pozametali…

Gindla vymenili, až keď začal obťažovať jednu krásnu mladú Židovku. Išlo síce o dcéru „zaradenca“, ale veľmi dôležitého. Volal sa Jaques Biss a pretým, než mu arizovali majetok, vlastnil chemičku. „Aj vo Vyhniach mal na starosti chemickú prevádzku, ktorá prinášala táboru (a tým aj jeho zriaďovateľovi – ministerstvu vnútra) najväčšie príjmy,“ upozorňuje Šimko. Okrem toho bol Biss členom tamojšej Židovskej rady (samosprávy), preto Gindlov „prechmat“ nebolo možné pardonovať.

Gardistu potom vystriedal žandár, kapitán Július Leitner, o ktorom bývalí „zaradenci“ tvrdia, že to bol vcelku slušný človek.

Ranný nástup do práce v tábore Vyhne. Foto: Archív MUDr. J. Filovej
pracovný tábor Vyhne Ranný nástup do práce v tábore Vyhne.

Aj rodičov malej Juliany zaradili hneď do pracovného procesu. „Otec pracoval najprv v stolárskej, neskôr v hračkárskej dielni,“ spomína doktorka Filová. „Nakoľko bol veľmi zručný a ešte zamladi sa vyučil za zámočníka, v týchto dielňach sa vedel veľmi dobre uplatniť.“

Julkina mama pracovala spolu so starou mamou v krajčírstve, starkú neskôr preradili do brašnárskej dielne. „My deti sme si ani neuvedomovali, že bývame v internačnom zariadení, chodili sme do táborovej škôlky, ktorá sa nazývala "opatrovňa“, a v nedeľu si rodičia vybavili na veliteľstve priepustku a brali nás na výlet do najbližšieho okolia," pokračuje pani Filová. „Cítili sme však, že rodičia sú napätí a majú veľké obavy z budúcnosti.“

Nebojte sa, život bude krásny!

Tábor vo Vyhniach sa vyznačoval ešte aj tým, že na rozdiel od podobných zariadení v Novákoch a Seredi ho neohradili. A celá táborová stráž, to boli traja gardisti (neskôr žandári) a ich veliteľ. Traja na 300 až 350 internovaných…

„Tretí blok sa nachádzal vlastne už v lese, ale ani ten neoplotili,“ spomína Šimko. „Kto chcel, mohol sa vybrať hlbšie do lesa a nepozorovane zmiznúť. Ale nikoho to ani nenapadlo“.

Z každého nedeľného výletu sa vrátila aj rodina Ungárovcov. „A kam by sme ušli?“ odpovedá otázkou doktorka Filová. „Nebolo kam odísť. Naše byty zhabali, prácu by rodičom nedali, bolo by nám bývalo ešte horšie.“

Neodišli, hoci Damoklov meč obnovenia deportácií stále visel vo vzduchu. Alexander Mach o tom otvorene hovoril na začiatku roku 1943 i 1944. A v tom čase už bolo každému jasné, že transporty vedú do krajiny záhuby.

Ústredňa Židov (po roku 1940 jediná verejnoprávna inštitúcia Židov na Slovensku) považovala pracovné tábory za prostriedok záchrany aspoň časti židovského obyvateľstva. Veď hlavne preto sa podieľala na ich zakladaní a prostredníctvom svojich kancelárií aj na ich bezproblémovom chode. Keď však po skončení prvej vlny deportácii robila nábor nových „zaradencov“ do týchto táborov, nemala takmer nijaký úspech.

„Títo Židia nedôverovali pracovným táborom, považovali ich naďalej za koncentračné, veď v roku 1942 priamo zo Serede a aj z Novák vypravovovali transporty,“ vysvetľuje ďalší historik holokaustu Ján Hlavinka. „Tábory nikdy neprestali byť predovšetkým miestom väzenia. A nič na tom nezmenilo ani rozhodnutie ministerstva vnútra vymeniť príslušníkov HG v táborovej strážnej službe za žandárov.“

Aj Šimko považuje za najväčšiu nevýhodu vyhnianskeho tábora to, že tam Židia boli sústredení. „Keby sa deportácie obnovili, majú nás tam pokope, aj keď slabo strážených. Ľudia žijúci mimo tábora by mali v takomto prípade predsa len viac možností na útek i lepšie sa ukryť.“

Bol preto rád, keď v auguste 1943 dostal otec rezortnú výnimku a celá rodina mohla z tábora odísť. O rok neskôr už mladý Oto bojoval na strane povstaleckých vojsk proti fašistom.

Rodina Ernesta Ungára však zostávala vo Vyhniach ešte aj nejaký čas po rozpustení tábora, čo sa stalo na začiatku Povstania. „Mladí muži odišli k partizánom, my sme však nemali kam ísť,“ spomína Juliana Filová. „Rozhodli sme sa Vyhne opustiť, až keď začalo pribúdať správ o približovaní sa nemeckých okupačných jednotiek.“

Túlali sa po Slovensku, ale keď Nemci potlačili Povstanie, išli sa tiež ukryť do hôr. „A tam už to bolo zle, tam sme už aj hladovali,“ dodáva pani Juliana.

Po vojne sa Šimko prvýkrát vybral do Vyhní až niekedy v polovici 70. rokov, po vyše troch desaťročiach. Bývalé kúpeľné budovy alebo „bloky jeden až tri“ zhoreli v požiari, ktorý vypukol začiatkom apríla 1945. Kúpele sa už potom neobnovili, fungovalo však termálne kúpalisko, ktoré kedysi začali stavať táboroví "zaradenci“.

„Aj som sa v ňom vykúpal, ale mal som veru zmiešané pocity,“ priznáva Šimko. "Nemohol som si pritom nespomenúť na našu táborovú hymnu, ktorú zložil Poliak Neugeboren, výborný harmonikár.

Pochodovali sme a spievali: Všimli ste si jak vo Vyhniach štrand stavajú?/ všimli ste si jak tí Židia nadávajú?/všimli ste si, jak ten život bude krásny?/ preto netreba sa báť / a smelo zavolať: /všimli ste si, jak vo Vyhniach štrand stavajú…?

A tak koldokola, až do zbláznenia. Všetky táborové hymny museli vyznievať optimisticky. Mimochodom, štrand znamená pláž aj kúpalisko…"

© Autorské práva vyhradené

380 debata chyba