Keď sa zastaví rast, vrátime sa k vzťahom

Máme sa aspoň tak dobre ako za minulého režimu, hovorí česká sociologička, vysokoškolská profesorka a spisovateľka Jiřina Šiklová. Podporovateľka rovnosti mužov a žien, občianska aktivistka, kritička korupcie vo verejnom živote skúma spoločnosť už vyše päťdesiat rokov. Ako sme sa zmenili, čím nás poznamenalo rozdelenie spoločného štátu a prečo by sme mali byť optimisti, porozprávala pre Pravdu počas Stredoeurópskeho fóra v Bratislave.

08.12.2012 19:30
Jiřina Šiklová Foto:
Jiřina Šiklová
debata (91)

Ako sme sa zmenili za posledných dvadsaťtri rokov po Novembri ´89?
Zmenilo sa úplne všetko. Je tu súkromné vlastníctvo a ľudia na rozdiel od minulosti majú záujem o to, ako im bude prosperovať podnik, aj keby to bola malá firmička alebo obchodík, či továreň, kde pracujú, bude ďalej produkovať. Tých celkom nezávislých, ktorým by bolo jedno, ako sa bude ich zamestnanie vyvíjať, je veľmi málo. Dokonca ani štátni zamestnanci nemajú garanciu. Zásadných zmien v uvažovaní je, prirodzene, viac.

Ktoré máte na mysli?
Ľudia si zvykli, že môžu hovoriť svoj názor, a aj ho hovoria. Často sa spomína internet, facebook, že je to hrôza. No je to tiež veľká demokratizácia, aj keď ľudia posielajú na internet i negatívne reakcie – ,,Rýchlo, kým to niekto zmaže. Tu nie je žiadna demokracia." Ide tu o neporozumenie pojmom – nikto ich nebude cenzurovať. Demokracia tu je, ale znížil sa vplyv ľudí. Rovnako ako na Západe. Ďalšou vecou je, že došlo k hierarchizácii. Za minulého režimu sme mali tiež bohatých aj chudobných, ale takmer nikto, kto mal peniaze, sa nimi nechválil, pretože vedel, že ich nezískal ,,legálne" – buď bol stranícky funkcionár, alebo ich rovno nakradol. Všetci sa hrali na chudobných. Po Novembri si ľudia začali uvedomovať, že ich spoločenské postavenie závisí od ekonomického úspechu či neúspechu, zatiaľ čo predtým sa ich status odvíjal od politickej príslušnosti a známych na ,,správnych miestach".

Aký vplyv má finančná situácia alebo spoločenské postavenie na náš pocit šťastia?
Predtým sa ľudia, ktorí neboli v komunistickej strane, videli ako ekonomicky seberovní. Dnes, keď došlo k majetkovej diferenciácii, zrazu medzi sebou vidia bohatých. Ak ale porovnávate svoje príjmy s tým, čo si za ne môžete kúpiť, tak táto spoločnosť, dokonca aj tí najchudobnejší, žijú lepšie, ako kedysi, alebo sú na rovnakej úrovni. Aj stále sa sťažujúci dôchodcovia si neuvedomujú, že sa majú lepšie oproti trebárs roku 1990. Sú na 110 až 115 percentách toho, čo mali vtedy. Lenže sú tu aj takí, čo sú na 200 aj 380 percentách, a to je obrovský rozdiel. Na to ľudia nie sú zvyknutí, preto sú akoby prekvapení a zabúdajú, že to patrí k tomu takzvanému kapitalizmu, pretože je na tom postavený – na ekonomickej úspešnosti a konkurencii medzi jednotlivcami a firmami.

Prečo hovoríte o kapitalizme ako o takzvanom?
Keby bol kapitalizmus, ktorému sa eufemisticky hovorí trhové hospodárstvo, optimálny, tak by nevznikla Parížska komúna, Veľká októbrová revolúcia, prvá svetová vojna, neprišiel by k moci Hitler, nebol by ani Február 1948. Čiže to sa vedelo, že kapitalizmus ako systém má mnoho nedostatkov, ale chceli sme celkovo vyššiu životnú úroveň. Tá sa zvýšila, ale len časť z nás začala podnikať a dosiahla úspech. No a dnes, keď nie všetci sú úspešní, berú to takmer ako osobnú prehru. Navyše je veľa ľudí, ktorí sa nemohli po prevrate ’89 podieľať na možných zmenách. Buď boli starí, alebo nemali vstupný kapitál či kontakty. Disponoval tým relatívne malý počet ľudí a je logické, že to boli tí, ktorí patrili často k predošlému vedeniu – ku komunistom. Nebolo rozhodujúce, či mali vo vrecku legitimáciu, ale že vedeli, čo je kde.

Sme teda šťastnejší alebo menej šťastní, ako sme boli napríklad v roku 1983?
Asi sme dnes menej šťastní, pretože ak máte predstavu, že to takto ďalej nejde, že sa systém musí zrútiť, tak vidíte svetlo na konci tunela, príchod zmeny. A v roku 1983 si už mnohí vraveli – áno, je to hlúpe, ale zmena je už na obzore. Dnes túto perspektívu zmeny v systéme nemáte, pretože momentálne nie je nielen u nás, ale ani vo svete, vízia iného, lepšieho spoločenského poriadku. Okrem toho sa ľudia vtedy väčšinou necítili zodpovední za to, že majú nedostatok. Ale dnes si môžu hovoriť – prečo ten má a ja nie?

Takže materiálny nedostatok je dnes akousi stigmatizáciou?
Áno, pre mnohých, najmä pre mužov, je nižší príjem nepriamo dôkazom, že nestačili „naštartovať“ v novom usporiadaní spoločnosti. Tak ako sme kedysi hovorili – za to môžu komunisti, dnes si vravíme – kto za to môže, že sa nemám ako tí, čo sú na tom podstatne lepšie? Určite, mnoho ľudí nezískalo majetok poctivou cestou, ale mnohí zas boli podnikavejší, ochotní riskovať a začať s niečím novým. Samozrejme, že v tom tiež hrali úlohu predošlé kontakty.

Hovoríte, že dnes nie je nádej na nejakú zmenu. V spoločnostiach po celom svete však silnie pocit, že tento sociálno-ekonomický a najmä finančný systém sa musí reformovať.
Určite, ale to nie je nič nové. Náhodou teraz prvýkrát vyšla knižka, ktorú som napísala pred 43 rokmi, volá sa Stúpenci premien. Ľudia vtedy mali predstavu – keď sme nespokojní, je tu alternatíva, napríklad v podobe socializmu. Pred 40–50 rokmi sa už vedelo, že Sovietsky zväz je zlý, ale stále tu bola nádej, že sa objaví zmena trebárs v Číne, proletariát bol vystriedaný revolučným hnutím v treťom svete. Lenže toto hnutie vyšumelo ako dlho otvorená sódovka. Dnešní búriaci sa mladí ľudia nevedia, aká je alternatíva systému, ktorý sa im nepáči. Dokonca aj Čína, na ktorú mnohí z revoltujúcich pred niekoľkými desaťročiami stavali ako na alternatívu ku kritizovanému kapitalizmu, dnes smeruje k rovnakému systému. Ak je niekde kapitalistický systém, čo sa začína bohato rozvíjať, tak je to práve Čína.

Nie je alternatívou väčší dôraz na vytváranie komunitných spoločenstiev?
Iste, občianska spoločnosť je významná. Ja som stúpenkyňa občianskych iniciatív. Ale to nie je prevrat, to sú drobné zmeny vo veľkom systéme. Nie je to alternatíva vyjadrená politicky. Je to len pridávanie určitého názoru do celku.

Mám skôr na mysli praktický život v komunitách – vzájomnú pomoc vrátane sociálnej, akoby odtiahnutie sa od štátu ako centra do komunity, kde žijem.
Stretla som sa s komunitami alternatívneho života, napokon, na Západe už v 60. rokoch vznikali hnutia komunít, ale to nezmení spoločnosť ako celok. Kvôli týmto zmenám nebude nikto robiť revolúciu ani prevrat. Je to skôr útek od spoločenského systému, ale nie jeho alternatíva. Ja som stúpenec demokracie zdola, občianskej spoločnosti, preto sa v nej aj angažujem. Myslím si, že tieto drobné zmeny vo svojom okolí môžu postupne spoločnosť podstatne ovplyvniť a aj ju ovplyvnili. Ľudia si môžu medzi sebou vymieňať nielen peniaze, ale veľmi dobre fungujú služby. Niekto rád pokosí záhradu, vy mu za to vymaľujete. To je aj v Česku. Ale na tom sa nedá organizovať celá spoločnosť. Alternatíva k zmene spoločnosti, tá tu nie je a nie je ani inde vo svete.

Napísali ste Desatoro, v ktorom vymenúvate, na čom by mala stáť česká spoločnosť. Navrhujete, aby vznikli politické strany, ktorých predstavitelia budú schopní zodpovedne zastávať názory a záujmy odlišných skupín ľudí. Je podľa vás čas na to, aby vznikali nové strany ? V oboch republikách vidíme krízu tradičných strán. Prípad Vecí verejných ale ukázal, že nová strana môže byť ešte horšia alternatíva.
Určite. Keď niekto volil Veci verejné, mohol si prečítať program, v ktorom nebolo nič iné ako negácia toho, čo je – všetko zrušíme, všetko napravíme. Rovnako ako je teraz hnutie Stop vláde. Navyše tu máme politickú neznalosť, keď vyjdú na tú istú tribúnu odborári a niektoré politické strany. To nesmie byť. Odbory sú pre otázky odborové a lokálne, mali by zastávať záujmy zamestnancov proti kapitalistom, teda proti vlastníkom. Politické strany musia byť svojím spôsobom proti odborom. Ale aspoň my v Česku sme v tomto smere takí nevzdelaní, že si to vzájomne pletieme a akoby nám to neprekážalo.

V Desatore ste ešte mali myšlienku, že kedysi nás ohrozoval strach, teraz nás ohrozuje naša lenivosť.
Áno, je to pravda. Neuvedomujeme si, že sme za to, čo sa deje a v akej spoločnosti žijeme, tiež sami zodpovední. Často ľudia hovoria – máme takú hnusnú vládu, také hnusné politické strany, ja sa im na voľby – prepáčte, citujem – „vyseru“ . To je veľmi častý český výrok, ktorého variant tu máte tiež. Je to ale nezmysel. Keď sa spýtate, koho ste volili, povedia, že nikoho. Alebo nabehnú na strany, ktoré nemajú iný program ako negáciu toho, čo je. Keď dnes zastavíte vládu, stopnete tým aj vyšetrovanie všetkých korupčných káuz, ktoré spustila. Zatiaľ sa hovorí predovšetkým o kauzách z rokov 2008 a 2009. Keby sa zastavila vláda, budú nové voľby, nové vedenie a tí všetci budú môcť povedať – to nie je naša vec, my sme v tom vedení neboli. Ľudia si neuvedomujú, že prerušenie kontinuity a okamžité presadenie takéhoto cítenia znamená de facto aj zbavenie sa zodpovednosti za minulosť, ktorú súčasná vláda a parlament nesú.

Často upozorňujete na zhubnosť korupcie. Ako korupcia deštruuje spoločnosť?
Korupcia deštruuje demokraciu. Demokracia nie je v tom, že je pre všetkých spravodlivou spoločnosťou, ale v tom, že každý má určité rovnaké možnosti – napríklad, niekam sa prihlásiť – na konkurz, do školy. Ak vopred dáte peniaze, demokratický princíp súťaže eliminujete. Ľudia si ale neuvedomujú, že v tomto je porušovaná práve demokracia.

Keď hovoríme o politických stranách, v Česku, ktoré bolo dlho naladené vyslovene antikomunisticky, sa v nedávnych krajských a senátnych voľbách prekvapujúco vrátila KSČM.
To nie je vlastne návrat KSČM. To je snaha, ako naznačiť vláde – vy sa nám nepáčite. Bola som pred časom v Budapešti a tam mi hovorili – viete, my keď sme naštvaní na vládu, volíme nacionalistov. Keď ste vy naštvaní na vládu, volíte negáciu v podobe komunistov. To je všetko. Buď, že ľudia nejdú na voľby, alebo volia komunistov. Keby tu bola jasne vymedzená opozičná strana, budú voliť opozičnú stranu. U nás žiadna opozícia vlastne nie je, pretože takzvane ľavicová Sociálnodemokra­tická strana a takzvane pravicová ODS spolu po celý čas spolupracovali. Navyše, ako boli ľudia nahnevaní, asi len 36 percent išlo voliť. Takže to, že bolo zvolené relatívne vysoké percento komunistov, bolo dané aj nízkou účasťou. Väčšina voľby odignorovala.

Do akej miery v Európe hrozí príklon k nebezpečným stranám a hnutiam?
Tá hrozba je tu stále. Inteligentnejší ľudia sa budú snažiť voliť alternatívnu stranu, tí primitívnejší budú postupovať ,,huráštýlom", to znamená, budú voliť nacionalistov, u nás neofašistov, a podobné hnutia.

Je zaujímavé, že na jednej strane sa posilňuje individualizmus, na druhej je tu príklon k stádovitým hnutiam proti ,,spoločnému nepriateľovi" – akoby keď ho zničíme, všetky naše problémy sa vyriešia.
Presne tak. Keď nájdete spoločného nepriateľa, tak tá spoločnosť je jednoduchšia, je to nenáročné na pochopenie.

Sme vôbec poučiteľní?
Asi na celom svete sú ľudia nepoučiteľní. Nie je to len naša nevýhoda, je to všade, že sa volí opozícia – keď je to možné. To je tá lepšia alternatíva, a to u nás určite je. Nič sa vám nestane, keď budete voliť kohokoľvek.

Prežívame druhú vlnu svetovej ekonomickej krízy, populácia starne, náklady na sociálny systém rastú. Predlžuje sa vek odchodu do dôchodku, ale pracovných miest ubúda. Vytvára sa skupina ľudí po päťdesiatke, ktorí majú ešte roky do dôchodku, ale nevedia nájsť prácu, perspektívu ani dobré spoločenské postavenie – prídu zo dňa na deň akoby o všetky istoty.
Istoty, ktoré boli za minulého režimu, majú ľudia aj dnes. Ja to náhodou viem presne, pretože sa zaoberám sociálnou gerontológiou. Kedysi, keď sa začal takzvaný socializmus, mal každý istotu, že v dôchodku dostane 20 percent predošlej mzdy. Keď sa končil socializmus, tak že dostane 42 percent predošlej mzdy. To sú istoty, ktoré máte aj dnes – tiež na dôchodku dostanete 42 až 44 percent niekdajšej mzdy.

Ale keď príde o prácu a do dôchodku má ešte desať-dvanásť rokov, má problém.
Áno, to je niečo iné. To je veľmi frustrujúce. Je to ,,ageing society", starnúca vrstva spoločnosti, ľudia okolo 55 rokov a vyššie. Preto je teraz u nás návrh, aby ľudia mohli odísť do predčasného dôchodku už aj v 55 rokoch. Ale veľká nevýhoda a neschopnosť politikov je, že keď prídu s nejakým návrhom, skôr ako ho ľuďom vysvetlia, tak ho druhá strana zhodí a urobí z toho taký paškvil, že si ho nikto nevšimne. Takáto možnosť by ale ľuďom zaručovala istotu. Na Západe, tam kde si ľudia sami sebe platia na dôchodok, ako napríklad v Holandsku, môžete ísť do penzie kedykoľvek. Máte 40, rozhodnete sa, že si vezmete dôchodok s tým, že ďalej sa vám už nebude zvyšovať, a máte voľnosť si vybrať, čo budete robiť. Buď máte voľný čas, mnohí idú až potom na vysokú školu alebo podnikajú – no majú istotu, že tieto peniaze majú. A pre štát je to relatívne výhodné.

S novým rokom tu máme dvadsiate výročie rozdelenia Česko-Slovenska. V čom nám rozdelenie pomohlo a v čom poškodilo?
Ja som bola, samozrejme, proti rozdeleniu – bola som občiankou Československa a mala som vždy mnoho priateľov Slovákov. Navyše som opakovala, že je to nevýhodné, keď aj tak raz vstúpime do Európskej únie. No z pohľadu politického vedenia v Česku išlo o ekonomickú záležitosť, že prispôsobenie sa Západu bude lacnejšie, z pohľadu Slovenska išlo o nacionálne otázky. U vás to bol Mečiar, u nás to bol Klaus.

Ako sa rozdelenie prejavilo v spoločnosti medzi radovými obyvateľmi?
U nás v Česku to ľudí ekonomicky ani nepoškodilo, ani im to nič neprinieslo, akurát pocit, že už nie sme spolu. To je všetko. Občas, keď teraz vidím vašich politikov, hovorím si – my máme rovnaké množstvo hlupákov, ešte mať tých, čo majú na Slovensku, to by bolo zložité. To je pozitívum. (Smiech)

Keď som šla na stretnutie s vami, videla som pútač na výstavu Mladí myslia farebne. Je to tak?
Určite je. Neviem teda, či sa to dá nazvať farebne, ale mladí ľudia myslia oveľa viac diferencovane. Mám tri vnučky a troch vnukov, ktorí už nemajú pocit, že by sa mal o nich niekto postarať. To je u nich veľmi výrazné, chcú byť zodpovední sami za svoj život. Pamätám sa, keď moja dcéra v 90. rokoch ako lekárka mohla privatizovať ambulanciu, aká z toho bola nešťastná. Pýtala sa, ako to bude robiť, ako vypočíta dane. Potom to pochopila a keď sa jej spýtam, či by chcela ešte byť pod nejakým ústavom národného zdravia, povie – prosím ťa, mami, aby som počúvala nejakého hlupáka?

Aké miesto by mali mať v spoločnosti seniori? Zdá sa, akoby ich odsúvala, akoby sa nožnice medzi mladými a starými roztvárali.
Vždy bol rozpor medzi starými a mladými a vždy tí starí boli buď ekonomicky závislí, alebo si lásku svojich detí kupovali tým, že im odovzdali majetok. Toto bolo prerušené znárodnením (v roku 1948). Nebolo čo odovzdať. Otočilo sa to tak, že sa má postarať spoločnosť. V tejto generácii sa to vracia, pretože spoločnosť aj vzhľadom na to, že mladých je podstatne menej ako starých, toto nemôže do budúcnosti ekonomicky utiahnuť. Ale vysvetliť ľuďom, že by sa mali správať tak, ako sa správali ich pradedovia v prvej polovici 20. storočia, to je ťažké.

Ako sa správali pradedovia?
Napríklad, že si zarobí peniaze, sám sa na starobu ekonomicky zabezpečí. Preto sa hovorievalo – ,,ako si kto ustelie, tak si v starobe ľahne". Paralelne s tým tu bola dohoda výmeny – ja ti dám hospodárstvo a ty sa za to budeš o mňa starať až do mojej smrti. Samozrejme, boli aj štátne penzie – že ste si platili na dôchodok u svojho zamestnávateľa alebo u odborov. Ale tú skutočnú štátnu podporu dostávali iba ľudia bez príjmu.

V Desatore ste uviedli, že štát by mal pomôcť iba tomu, kto sa dostal do nezavinenej núdze a nie je schopný sám sa o seba postarať. Nie je to trochu kruté, nebola by tu skupina veľmi chudobných ? A čo je to nezavinená núdza?
Áno, o tých by sa mala spoločnosť slušne postarať. Nezavinené, to je napríklad, keď sa mu stal úraz, vyhorel, ochorel, nemá deti, ktoré by sa postarali, alebo tie deti zomrú a podobne.

Ako ťažko financovateľný sa ukazuje aj zdravotný systém. Máme pocit, že zdravotníctvo je na tom stále horšie a obávame sa, že sa nám nedostane adekvátna starostlivosť.
Nezabúdajme, že omnoho viac ľudí využíva zdravotný systém a že sa predlžuje trvanie chronických chorôb. Keď ma v 60. rokoch vyhodili z fakulty a pracovala som v zdravotníctve, bol napríklad čas prežitia pri rakovine asi dva a pol roka, dnes je to priemerne osem a pol roka. To znamená, že je oveľa lepšia terapia. Keď sa tohto vzdáme, bude to lacnejšie. Ale kto sa má chuť toho vzdať, kto povie – nechajte si to, nechcem? Už pred časom vypočítali Američania, že keby sa ľudia, ktorí majú závažné chronické nevyliečiteľné ochorenia, vzdali posledných 14 dní svojho nákladného života, tak to zaplatí kompletné ošetrenie celej populácie počas jedného roka. Kto ale bude ochotný povedať – tak, a dosť?

Zaoberáte sa aj rodovou problematikou. Hovoríte, že v Čechách nie je feminizmus.
Feminizmus je ideológia, nielen idea, nejakým spôsobom odôvodňujúca postavenie, či podstatu ženy. Feminizmus je úplne v poriadku, napriek tomu som nezaložila feministické štúdie, ale gender, teda rodové. Skúmajú rozdiely medzi mužmi a ženami, čo sú prirodzene dané skupiny ľudí. Analyzovať spoločnosť podľa týchto kritérií je podľa mňa veľmi správne. Potom do toho môžete vložiť ideológiu, trebárs v podobe feminizmu.

Aký máte názor na kvóty pre ženy? Najnovšie je snaha Európskej únie určiť povinné zastúpenie žien vo vedení firiem obchodovaných na burze.
Ja som proti tomu. Zatiaľ je to odporúčanie, Európska únia nemôže prikázať, musia to prijať národné vlády. Nie som proti kvótam všade, ale napríklad v Českej republike som proti, pretože ak stanovíte kvóty, tak skupina, ktorá je dosadená s ich pomocou, sa automaticky cíti menejcenná, pretože jej zástupcovia sa tam dostali vďaka kvótam. Na Západe sa tomu hovorilo ,,podporná akcia", trebárs na postavenie černochov v Amerike. Hovorilo sa tomu tiež ,,pozitívna diskriminácia" – už ten termín je sám osebe problematický. Po 40 rokoch to Američania odvolali a sami černosi hovorili – ja som v tejto pozícii nie preto, že tu bola pozitívna diskriminácia, ja som si to zaslúžil. Bolo to zamerané aj na ženy a veľa z nich, keď som tam chodievala v 90. rokoch na univerzitu, to nepovedalo síce v prvej vete, ale počas večera.

Takže väčšia účasť žien na živote spoločnosti je správna, ale nie prostredníctvom umelého tlaku?
Áno. Vytvárať spoločenský tlak, pýtať sa – prečo tam nemáte aj ženy, to je v poriadku, ale nie nejaký umelý tlak zákonom. Morálny tlak je v poriadku. Alebo to, čo sa robí v Škandinávii, že musí byť zastúpenie skupín spoločnosti vo vedení v pomere šesť ku štyrom, pán nepán. To už nie je pozitívna diskriminácia, je to len stanovenie toho, aby boli zastúpení ľudia všetkých skupín, napríklad vo vedení štátnej spoločnosti. Nikto nehovorí, že tam musí byť viac žien ako mužov. Len sa povie – máme rôzne zloženie obyvateľstva, budeme viac podporovať podnik, ktorý zodpovedá zloženiu občanov, a to sa netýka len mužov a žien, ale aj menšín.

Prečo je účasť žien na riadení spoločnosti dobrá?
Som za to, aby ženy boli vo vedení spoločností zastúpené. Po prvé, ide o pluralitu názorov, trochu odlišný prístup, po druhé, hoci ide o celkový záujem, žena v ňom vidí aj osobný aspekt, bude ho zdôrazňovať. Aj to, že sa ma teraz pýtate na rodovú otázku, je asi nepriamo podmienené tým, že vy ste žena a ja tiež.

Hovorievate aj o tom, ako sa muži zmenili – ako kedysi mali meč a brnenie a boli ochrancami žien a ako dnes už nimi nie sú. Nie je to ale aj dobre, že sa muži menia, sú citlivejší?
Neviem, či je to dobre, alebo zle, v každom prípade sa to zmenilo. Keby niekto povedal, čo sú najväčšie revolučné zmeny v spoločnosti po druhej svetovej vojne, tak to je iné vnímanie spoločnosti podľa gender, teda podľa rodu. Ešte väčšou zmenou je zrejme antikoncepčná pilulka, pretože umožňuje žene rozhodovať o počte potomkov. To je to, čo v celej spoločnosti najviac nadobúda rozhodujúce postavenie. Antikoncepčná pilulka ženy oslobodila, dala im voľbu.

Ako sa podľa vás bude spoločnosť vyvíjať v roku 2013 a čo by ste nám želali?
Ženám aj mužom by som želala, aby boli schopní spomedzi seba vybrať si lepších reprezentantov – politických strán aj všetkého ostatného. A potom, aby boli schopní spoločnou iniciatívou presadiť týchto ľudí na rozhodujúce pozície spoločnosti a nebrali to paušálne podľa tradičného názvu politických strán, pretože pravica a ľavica stratili svoje špecifiká. Takže nájsť skôr reprezentantov ako osobnosti a týchto ľudí sa pokúsiť presadiť a potom byť schopní pochopiť, že človek, ktorý bol zvolený, musí robiť aj mnoho nepopulárnych vecí. Politika je o vyjednávaní, nielen o presadení vôle. Keď si myslíme, že sme geniálni, presadzujeme svoje zámery mocou a nebudeme sa s tým druhým zhovárať o tom, aký má názor. Ale keďže už za tých pár tisícročí vieme, že nie sme geniálni, tak sa budeme snažiť presadzovať vyjednávaním. No neznamená to, že ak niečo schváli väčšina, musí to byť hneď aj optimálne.

Vy sa zrejme do budúcnosti dívate s optimizmom. Z čoho ho čerpáte, čo by ste poradili tým, ktorých znepokojujú existenčné otázky, správy o zatváraní tovární, zdražovaní, zvyšovaní daní?
Pozerám sa s optimizmom, určite. Po prvé, žijeme v týchto geografických podmienkach, z hľadiska sveta patríme k najbohatším kontinentom a je to po prvý raz v dejinách Európy, čo tu nebola 67 rokov vojna, nie sú tu nacionálne spory, kde by jeden druhému podrezával hrdlo, nehrozí nám hlad. Čo sa môže stať, je väčšie zníženie životnej úrovne. A nemusí tu byť rast, toho sa ľudia boja.

Ale sústavný rast nebýval bežný, takéto očakávanie sa podľa ekonómov objavilo až po 2. svetovej vojne.
Áno, pretože tam bola súťaž kapitalizmu a socializmu – dobehneme, predbehneme, to boli tie nezmyselné heslá. ,,Rast rastov" – to je predsa hlúposť. Keby si ľudia povedali – tak budeme žiť na rovnakej úrovni, namiesto toho, aby sme jazdili každý rok na dovolenku do zahraničia, pôjdeme raz za tri roky… Patrím ku generácii, ktorá nikam necestovala mnoho desiatok rokov, takže mi to nepripadá také hrozné a, naopak, oceňujem, že za ,,socializmu" bolo oveľa viac času na medziľudské vzťahy, stretnutia a sledovanie osobných záujmov, nie v zmysle kariérnych, ale medziľudských. Možno, že keď expanzia rastu už nebude možná, ľudia sa k tomu vrátia.

Jiřina Šiklová

=====

  • Narodila sa v roku 1935 v Prahe, kde žije dodnes.
  • Vyštudovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kde neskôr spoluzakladala katedru sociológie a zaoberala sa problematikou mládeže a študentských hnutí.
    • Dvanásť rokov bola členkou KSČ, kde bola aktívna v rokoch 1968 – 1969. V roku 1968 aj v mene straníkov fakulty podpísala manifest Dvetisíc slov a presadzovala reformy. O rok neskôr zo strany odišla, následne ju vyhodili z fakulty.
    • Potom pracovala ako upratovačka a sociálna pracovníčka na geriatrickom oddelení Thomayerovej nemocnice, kde robila výskumy, publikovala pod pseudonymami doma aj v zahraničí.
    • Od 70. rokov spoluorganizovala tajné posielanie rukopisov do zahraničia a distribúciu v exile tlačených časopisov a kníh českých a slovenských autorov. Podpísala Chartu 77.
    • V roku 1981 ju odsúdili na poldruha roka väzenia za podvratnú činnosť.
    • Po Novembri 1989 sa vrátila na Katedru sociológie KU, iniciovala založenie katedry sociálnej práce, založila Centrum rodových štúdií.
    • Pracuje vo viacerých nadáciách a v redakčných radách domácich aj zahraničných odborných časopisov.
    • V roku 1995 získala ocenenie Žena Európy za prínos k európskej integrácii.
    • V posledných rokoch v Česku kandidovala za Stranu zelených.
    • Po roku 2000 jej vyšli knihy Denník staré paní, Dopisy vnučce, Matky po e-mailu a kniha rozhovorov Bez ohlávky, v ktorých o svojom živote rozprávala Michalovi Plzákovi a Magdalene Čechlovskej. Po 43 rokoch sa dočkala aj vydania odbornej publikácie Příznivci změny, v ktorej zhŕňa štúdium mládeže a študentských hnutí v 60. rokoch.

© Autorské práva vyhradené

91 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy