Západ sa obával, že samostatní nebudeme životaschopní

Pavol Demeš
Pavol Demeš bol po parlamentných voľbách v júni 1992 definitívne presvedčený, že federálny štát prestane existovať: "Neprichádzalo do úvahy, že Václav Klaus sa dohodne s Vladimírom Mečiarom na udržaní spoločného štátu.“ upozornil Demeš. Autor:

Po rozpútaní vojnového konfliktu na Balkáne a po problémoch sprevádzajúcich rozpad Sovietskeho zväzu si Západ neželal ďalšie delenia štátov, vysvetľuje Pavol Demeš, prečo sa v zahraničí objavili obavy o budúci vývoj po rozdelení Česko–Slovenska. "Naša argumentácia spočívala v tom, že Česi a Slováci na rozdiel od niektorých iných národov si v minulosti neubližovali a nebude tak ani v budúcnosti," povedal v rozhovore pre Pravdu.

Demeš pôsobil v období 1991 – 1992 ako minister medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky v rámci federálneho celku.

Prečo sa vo federálnom štáte zriadilo slovenské ministerstvo medzinárodných vzťahov?
Jeho vznik súvisel s vývojom po Novembri 1989. V slobodnej spoločnosti mohla prebiehať otvorená diskusia o domácej a zahraničnej politike, o vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte. Vznikali i nové štruktúry na úrovni republík. Dianie viedlo napokon k tomu, že sa tento rezort stal predstupňom k ministerstvu zahraničných vecí samostatného Slovenska.

Bolo to náročné pracovné obdobie? K moci prišli ľudia nezaťažení minulosťou, ale bez politických skúseností.
Rád si na toto obdobie zrodu slovenskej diplomacie spomínam. Keď som sa po Milanovi Kňažkovi dostal na čelo ministerstva medzinárodných vzťahov, mal som 35 rokov. Prichádzal som po pôsobení na Ministerstve školstva SR, kde som riadil väčší tím, ako malo rodiace sa ministerstvo. Keďže som nevyštudoval diplomaciu, po nástupe do funkcie som prilákal do Bratislavy niekoľkých profesionálov z federálneho ministerstva zahraničných vecí. Spolu sme sa pustili do práce na budovaní základov nového rezortu diplomacie a prezentovaní Slovenska v zahraničí.

Ako reagovali Česi? Videli vo vašom ministerstve duplicitu?
Bolo jasné, že mnohí ľudia v Prahe budú hovoriť o netradičnosti nášho ministerstva. V spoločnosti už rezonovali diskusie o štátoprávnom usporiadaní Česko–Slovenska a vo vzduchu visela možnosť rozdelenia federácie. Nastávali polemiky, čo by naše ministerstvo malo a nemalo robiť. Snažili sme sa v rámci daných kompetencií a medzinárodných pravidiel robiť našu prácu najlepšie, ako sme vedeli.

O Slovensku vedel svet málo. Čo ste urobili, aby sa to zmenilo?
Uskutočnil som početné návštevy do európskych krajín, ale aj do USA, Indie a sídiel medzinárodných organizácií a snažil som sa prezentovať Slovenskú republiku. Osobitnú pozornosť sme venovali publikovaniu materiálov o Slovensku, ktoré bolo v tieni oveľa známejšej Českej republiky. Napríklad v tom čase neexistovali stručné dejiny Slovenska v anglickom jazyku. Vypísal som súťaž o ich napísanie do piatich týždňov v rozsahu 20 strán. Niektorí ľudia si mysleli, že som sa zbláznil. Výsledok bol však skvelý. Prišlo 35 textov, zvíťazil výborný historik Ľubomír Lipták. Snažili sme sa tiež dostať na Slovensko čo najviac osobností zo zahraničia.

Koho napríklad?
Ako prvú návštevu som vítal na letisku v Bratislave spolu s premiérom Jánom Čarnogurským princa Charlesa s princeznou Dianou. Ďalej zo známych mien spomeniem nemeckého kancelára Helmuta Kohla či ruského prezidenta Borisa Jeľcina. Posledným významným zahraničným politikom na Slovensku pred zánikom spoločného štátu bol britský premiér John Major. Vyjadril obavu, že rozdelenie federácie by mohlo viesť k destabilizácii v strednej Európe.

Z akých úvah pramenili jeho obavy?
Na rokovaní v Bratislave argumentoval analýzami, podľa ktorých Slovensko po osamostatnení nemusí byť životaschopným štátom. Tvrdil, že pri porovnaní českého a slovenského ekonomického potenciálu Britom vychádzalo, že Slovensko bude mať vážne problémy. Zároveň poukazoval na pnutie vo vzťahoch s Maďarskom a rétoriku nacionalistov.

Britský premiér Major zrejme nebol jediný západný štátnik, ktorý sa vyjadroval skepticky.
Skepse sa nedalo čudovať, najmä keď si zasadíme česko –slovenský diškurz do vtedajšieho diania južne a východne od nás. Išlo nielen o vojnu na Balkáne, ale aj o problémy po rozpade Sovietskeho zväzu. Západ si preto neželal ďalšie delenia štátov. Naša argumentácia spočívala v tom, že Česi a Slováci, na rozdiel od niektorých iných národov, si v minulosti neubližovali a nebude tak ani v budúcnosti.

Dal vám niekto najavo aj to, že samostatné Slovensko by sa mohlo dostať do područia Moskvy?
Takéto strašenia boli len okrajové. Nielenže bolo jasné, kam Slovensko hodnotovo patrí, ale zároveň Rusko sa vtedy ako oslabená veľmoc nesprávalo expanzívne. Zamestnávali ho najmä jeho vnútorné problémy

Kedy ste si definitívne povedali, že federálny štát prestane existovať?
Po parlamentných voľbách v júni 1992, keď v Česku zvíťazil Václav Klaus a na Slovensku Vladimír Mečiar. Vychádzajúc z nátury týchto dvoch politikov, ako aj z nálad v spoločnosti, neprichádzalo do úvahy, že Klaus sa dohodne s Mečiarom na udržaní spoločného štátu. Títo dvaja politickí lídri majú rovnaký podiel na vzniku dvoch nových stredoeurópskych štátov.

V médiách sa objavili tvrdenia Mečiara, že mal ťažkú úlohu presvedčiť niektoré štáty, aby uznali samostatné Slovensko. Nazdávate sa, že vznikli nejaké problémy?
Uznanie dvoch nových štátov bolo hladké a bezproblémové. Česi a Slováci zvládli „nežným spôsobom“ demokratickú revolúciu aj demokratické rozdelenie štátu. Neexistovali predpoklady, aby nás v zahraničí neuznali. Keby to mali urobiť, tak by mala problémy i Česká republika. Uznanie a vstup do medzinárodných organizácií ako OSN, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Rada Európy išlo úplne hladkým spôsobom. Sympatie sme si získavali aj tým, že to šlo v tandeme. Nesúťažili sme pritom s Čechmi, ale ukazovali sme svetu, že toto rozdelenie je iné, ako boli tie predošlé vo východnej Európe.

Hoci ste v roku 1992 z ministerstva odišli, keď sa Mečiar dostal k moci, tak ste kontakt s diplomaciou nestratili. Onedlho, začiatkom roku 1993 si vás novozvolený slovenský prezident Michal Kováč vybral za šéfa odboru zahraničnej politiky.
Keď ma pán prezident pozval, vôbec som netušil, že mi chce ponúknuť túto funkciu. Michal Kováč bol človek blízky Mečiarovi, ku ktorému som mal od začiatku vyhranený vzťah. Niekoľko dní som premýšľal, radil sa. Nakoniec som ponuku prijal a nikdy som to neoľutoval. Mal som možnosť spolupracovať s charakterným a odvážnym človekom a prispievať k modernizácii a europeizácii Slovenska.

Vkročili ste do éry, keď Slovensko fakticky malo dve zahraničné politiky – Kováčovu a Mečiarovu.
Bola to veľmi zvláštna doba, keď sa jednoducho nedala realizovať štandardná zahraničná politika. Z úrovne prezidentského úradu sme sa snažili minimalizovať dosahy mečiarovského zahraničnopoli­tického folklóru, za čo sme si vyslúžili údery. Rezort diplomacie robil tiež, čo mohol. Ministri zahraničia sa striedali ako na bežiacom páse, pretože obhajovať neobhájiteľné bolo nemožné.

Ako Západ videl budúcnosť Slovenska v období hlbokého mečiarizmu?
Bolo poľutovaniahodné, že sa v našom štáte diali veci, ktoré nemali obdobu v stredoeurópskom priestore. Premiér si osvojil predstavu, že je neobmedzený vládca a každý, kto sa mu vzoprie, bude pykať. Symbolom odporu sa prekvapujúco stal prezident. Mečiar si totiž o ňom myslel, že bude mäkký politik, ktorý bude vykonávať funkciu pod jeho taktovkou. Zmýlil sa. Prezident privádzal Mečiara niekedy do stavu zúrivosti. Odvetou boli pokusy pacifi kovať prezidenta, ktoré postupne prerástli do obludných rozmerov.

Bolo to obdobie, keď Mečiar dominoval s pretrvávajúcou výraznou podporou obyvateľstva.
Demokratický svet si to pozorne všímal a vysielal nám početné signály. Prezident sa snažil ubezpečovať západných politikov, že ide o epizódu, ktorá sa jedného dňa skončí. Účinkovanie Michala Kováča malo nesmierny význam pre udržiavanie nádeje a integračné ambície Slovenska.

Mnohí si už zrejme nespomínajú, ako vtedy pristupovali k Slovensku susedné štáty.
Veľkú úlohu v tomto období zohrali naši susedia z visegrádskej štvorky – Česko, Poľsko a Maďarsko. Predstavitelia týchto troch štátov neprestajne na medzinárodnej scéne zdôrazňovali, že Slovensko je stredoeurópska krajina, nad ktorou netreba lámať palicu; že sa dostaneme z nepríjemnej situácie a začneme budovať reálny, a nie fi ktívny demokratický systém.

Aké signály vysielalo zahraničie, že nepovažuje Slovensko za vyhodeného pešiaka na stredoeurópskej šachovnici?
Predstavitelia EÚ Slovensko dlhodobo posmeľovali a pomerne dlho tolerovali naše domáce prešľapy, až kým nám napokon začali posielať demarše a pozastavili rokovania o vstupe do EÚ. Na Slovensko postupne prestali chodiť kľúčoví politickí hráči a pre premiéra Mečiara sa zatvorili dvere do slušnej európskej spoločnosti. O prijatí do Bieleho domu mohol len snívať. Naopak, prezidenta Kováča prijímali na najprestížnejších podujatiach a nemal problémy s prijatiami na najvyššej úrovni v hlavných mestách demokratickej Európy a USA. Výrazné gesto prejavil americký prezident počas osláv 50. výročia založenia OSN.

Akým spôsobom?
V New Yorku sa konal obed pre asi 150 hláv štátov či vlád. Bill Clinton si usadil slovenského prezidenta po svojej pravici. Naľavo sedel generálny tajomník OSN Butrus Butrus–Ghálí. Najprv som si myslel, že sa protokolárni pracovníci pomýlili – ani významovo, ani abecedne Slovensko nepatrilo k hlavnému stolu. Prezident Clinton urobil verejné gesto uznania svojmu slovenskému kolegovi, zápasiacemu o dôstojnosť svojho štátu.

Čo sa vám premietne v hlave, keď sa pozriete na dve desaťročia nového vzťahu medzi Českom a Slovenskom?
Mám radosť z toho ako sme si po dvoch dekádach s Čechmi blízki, koľko dnes existuje spoločných projektov v oblasti politiky, ekonomiky, kultúry, médií, športu, vzdelávania. Práve som bol vo Washingtone, keď sa na konci októbra 2012 konalo slávnostné spoločné zasadnutie českej a slovenskej vlády v predvečer dvadsiateho výročia vzniku dvoch štátov. Najprv v Uherskom Hradišti a následne v Trenčíne. Zvýraznil som tento fakt počas mojej prednášky o strednej a východnej Európe v Centre Woodrowa Wilsona. Na pôde tohto inštitútu som v roku 1991, v dobe spochybňovania Slovenska, vystúpil s prednáškou Čo chcú tí Slováci. Doba sa zásadne zmenila.

Dá sa zovšeobecniť, ako sa v súčasnosti pozerá svet na Slovensko?
Slovensko je dnes životaschopný štát, ktorý si získal náležité uznanie a rešpekt. Prekonali sme mnoho vnútorných prekážok a prepracovali sme sa do najprestížnejších medzinárodných zoskupení. Naša cesta sa stala zdrojom poučenia nielen pre nás, ale aj ďalšie krajiny, ktoré sa snažia budovať demokratickú štátnosť a rozvíjať európske hodnoty. Máme kvalitnú diplomaciu, s ktorou je mi potešením externe spolupracovať. Znamením doby je fakt, že rezort diplomacie sa nedávno opäť premenoval – na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. S Európskou úniou, do ktorej sme sa prepracovali, sme dnes totiž úplne poprepájaní. Sedíme za európskym stolom ako partneri a nesieme za náš, dnes značne rozkolísaný kontinent plnú zodpovednosť

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet červené ruže s gypsophilou

Sweet červené ruže s gypsophilou

29,99
Kytica pre dievčatko

Kytica pre dievčatko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk