V ostatných desaťročiach sú však ľudové zvyky na ústupe a väčšiu tradíciu získavajú plesy a bály. Termín fašiangov je pohyblivý, riadi sa Veľkou nocou, ktorej predchádza 40-dňový pôst. Ten v 4. storočí zaviedla cirkev, aby zabránila pohanským zvykom.
Tradícia fašiangových zvykov siaha do dávnej minulosti slovanských pohanských predkov. Zlučuje v sebe mnoho obyčajov, ktoré súviseli pravdepodobne s vyháňaním zimy, smrti a príchodom jari.
Fašiangové radovánky majú v rôznych oblastiach Slovenska iný zvykový charakter. Podstatou sú však veselice, maškarády, tance za dobrú úrodu, nahováračky. Neodmysliteľným doplnkom fašiangov je hojnosť dobrého jedla a nápojov. Tradične sa v domácnostiach ponúka vyprážané pečivo, ako sú šišky či fánky – niekde nazývané i krapne alebo pampúchy.
Súčasťou fašiangových zábav a hier sú sprievody masiek, kôň, koza, medveď a tiež znetvorené postavy mužov a žien.
V Sliačoch dominuje medzi fašiangovými maskami tradičná sliačanská fašiangová postava – chriapa. Máva podlhovastú hlavu vystrúhanú z dreva a oblečenie z ovčej kožušiny. Muž-chriapa straší po dedine deti. Fašiangový sprievod na dolnom Liptove nazývaný bursa chodí tancujúc a spievajúc po dedine od domu k domu.