Je to vek, keď človek začína naozaj skúmať svoju identitu, cíti sa nestabilne, zameriava sa na seba a drží sa nádeje, že má stále nespočetne veľa možností. Nie je to úplná dospelosť, ale zároveň je to koniec bezhlavej mladíckej nerozvážnosti a doberania sa. A že toho doberania sa nebolo v pubertálnom, predpubertálnom a detskom veku Slovenska a Česka málo.
Občas bolo zbytočne vulgárne, inokedy chlapčensky súťaživé, raz zase dievčensky zádrapčivé. V čom sme sa s oddeleným súrodencom podobali, v čom postupom rokov odlišovali a čo si dodnes môžeme navzájom závidieť? Príkladov by bolo na celé novinové číslo. My sme vybrali osem epizód, ktoré vystihujú niektoré podobnosti a rozdiely nástupníckych štátov Česko-Slovenska.
„Vtipy“ si našli publikum na oboch brehoch Moravy
Krátko po rozpade pripomínali vzťahy dvoch nových republík správanie rozídeného šestnásťročného párika. Veľa trápnych scén. Prispelo k tomu, že na oboch stranách v 90. rokoch ,,zahviezdili" politici, ktorí ľudové vrstvy zabávali svojským ,,humorom". Necelé štyri roky po rozdelení rozdával údery vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar. Na jednom z legendárnych mítingov pre svojich sympatizantov na bratislavských Pasienkoch dav zabával aj opisom toho, ako by podľa neho mala vyzerať nová česká bankovka.
Robil si pritom nemiestne žarty zo vzťahu vtedajšieho prezidenta Václava Havla s druhou manželkou Dagmar Havlovou (predtým Veškrnovou) a z faktu, že česká koruna bola vtedy slabšia než slovenská. Úder vracal súčasný kandidát na českého prezidenta a vtedajší predseda vlády ČR Miloš Zeman v roku 1999. Na stretnutí so slovenskými a českými podnikateľmi povedal, že „prosí slovenských priateľov, aby nekazili chuť svojich spotrebiteľov slovenským pivom“. Keď sa zástupca slovenských pivovarníkov ohradil, Zeman ešte pritvrdil: ,,Popradské pivo je vhodné na rozpúšťanie zubných protéz, keď ich v ňom necháte cez noc." Ostré vyjadrenia prelietavali v 90. rokoch, samozrejme, aj od iných politikov na oboch brehoch rieky Morava.
Hokejový komplex zanikol po desaťročí
V roku 1993 aj v roku 2003 hralo Česko-Slovensko na hokejových majstrovstvách sveta o bronz. V novom tisícročí však už ako Česko proti Slovensku. Ale pekne po poriadku. Po poslednej medaile (bronzovej) spoločného štátu čakala slovenských hokejistov, a najmä fanúšikov veľká krivda. Medzinárodný hokejový zväz určil ako nástupnícku krajinu Česko. Slovensko sa medzi elitu muselo prebojovať z C-skupiny. Aj po návrate do ,,áčka" však Slováci v zápasoch s Čechmi dosahovali katastrofické výsledky, ktoré si vyslúžili označenie ,,český komplex".
V roku 2003, desaťročie po rozpade federácie, však konečne prišla prvá výhra mladšieho brata na MS – a práve v medailovom súboji o bronz. Ďalšie dôležité víťazstvo si Slovensko pripísalo vlani, keď Česko vyradilo v semifinále (naši napokon získali striebro). Celková medailová bilancia po rozdelení spoločného štátu síce hovorí jasne v prospech Česka (českých 6 zlatých, 1 strieborná, 5 bronzových medailí na MS oproti 1 zlatu, 2 striebram a 1 bronzu Slovenska), no vyrovnaná partia už nie je sci-fi ako v 90. rokoch. A hoci návrhy spoločnej hokejovej ligy nikdy neuspeli, slovenský a český tím si sily merajú aspoň v KHL.
Zmysel pre humor nás obchádza
Čechom môžeme závidieť zmysel pre humor a sebairóniu. V roku 2009, pri príležitosti predsedníctva v Rade Európskej únie, český umelec David Černý v Bruseli vystavil provokatívne dielo Entropa. Vtipne v ňom vypichol stereotypy o členských štátoch únie. Reakcie boli, prirodzene, rozporné, no len v dvoch prípadoch vyslovene urazené. Bulharsko a Slovensko nepochopili iróniu diela a protestovali proti nemu dokonca na diplomatickej úrovni. (Bulharsko Černý zobrazil ako sieť tureckých záchodov, Slovensko ako maďarskú salámu).
Slovensko sa však ako krajina bez zmyslu pre humor a najmenšieho (dô)vtipu prejavila už v roku 2002. Po Európe vtedy kolovala pohľadnica britského karikaturistu Johna Wilsona, na ktorej boli ironizované negatívne charakteristiky rôznych európskych národov – tichý ako Talian, dobrý kuchár ako Brit či triezvy ako Ír. Na Slovensku preto vznikla súťaž, ktorá mala na pohľadnicu pridať aj slovenské špecifikum. Víťazným sa stalo tvrdenie – nepohostinný ako Slovák… Škoda, že prirovnanie ,,vtipný ako" už na pohľadnici obsadili Nemci. Hodilo by sa aj nám.
Strážená hranica ostala len Slovensku
Nemá ani sto kilometrov, ale je! Hovoríme o stráženej hranici, ktorú nám Česi môžu závidieť. Teda najmä tí, ktorí v mladosti túžili po kariére pohraničníka alebo pašeráka. Česko (podobne ako Slovensko) najskôr v roku 1993 získalo jednu stráženú hranicu navyše, no v roku 2007 po vstupe do schengenskej zóny stratilo strážené čiary úplne všetky. Nám ostala aspoň tá s Ukrajinou. A neostala nepovšimnutá. Slovensku sa stará aj o celoeurópske PR. Uplynulý rok totiž pod hranicou našli dômyselný pašerácky tunel, ktorý sa v médiách okamžite začal označovať za najdlhší v Európe.
Tunelov bolo síce počas privatizácie v Česku i na Slovensku neúrekom, ale toto je, pravda, celkom iný kaliber. Česi okrem toho zrušením hraníc prišli aj o pracovnú náplň pre Blaníckych rytierov. Podľa dávnej legendy mali rytieri chrániť krajinu, keď Česko napadnú zo štyroch strán. No teraz ani na jednej svetovej strane nie sú nielen nepriatelia, ale ani hranice. Obdobná legenda jestvuje aj na Slovensku – o rytieroch zo Sitna. Tí síce už tiež nečakajú z východu nepriateľa, ale naši rytieri si tam aspoň môžu odbehnúť (keď bude najhoršie). Po cigarety.
Slovenskí politici na mreže len čakajú
Z pohľadu korupcie v politike robí každá dvadsaťročná republika, čo môže, aby ju tá druhá nepredbehla. V čomsi nás však Česi predsa len prekonali. Za mrežami tam už nejaký ten mesiac sedí vrcholový politik. Bývalý minister a člen ČSSD David Rath je vôbec prvým väzobne stíhaným poslancom počas výkonu svojho mandátu. Obvinili ho z poškodzovania finančných záujmov Európskej únie, prijatia úplatku, podplácania a zjednávania výhody pri zadávaní verejnej zákazky. Člen ODS Roman Pekárek sa zase v tomto roku stal prvým poslancom parlamentu, ktorý bol odsúdený počas výkonu svojho mandátu (za prijímanie úplatku a zneužitie právomoci verejného činiteľa).
V tomto smere sú Česi o malý, no veľmi dôležitý krok vpred. U nás sa síce v súvislosti s korupciou spomínali mnohí vrcholoví politici (nebudeme ukazovať prstami, lebo toľko ich na rukách nemáme), no objavili sa nanajvýš v spise, čo ,,unikol" na internet, v lepšom prípade to boli iné kauzy pred súdom, ktorý ich však oslobodil. Mimochodom, závideniahodný je aj štýl, ktorým si Česi skladujú svoje úplatky. David Rath mal sedem miliónov uložených pekne v škatuli od topánok. Kam sa hrabú slovenské pochybné peniaze v igelitkách…
Dokumenty vrátili filmovú hrdosť
V kinematografii mohli Slováci puknúť od závisti už tri roky po rozdelení spoločného štátu. Český film režiséra Jana Svěráka Kolja totiž v roku 1996 získal Oscara! A aby toho nebolo málo, v rovnakom roku bol na cenu akadémie nominovaný aj Miloš Forman so snímkou Ľud verzus Larry Flynt. Popri filmoch ako Pelíšky, Samotáři či Tmavomodrý svět to v súboji bývalých bratov vyzeralo pre toho menšieho na uterák. V polovici minulého desaťročia však prišla infúzia, ktorá slovenskému filmu dodala stratenú hrdosť.
Mladá slovenská generácia dokumentaristov vytvorila filmy, ktoré zaujali svet. V roku 2006 získal Marko Škop v Karlových Varoch ocenenie za film Iné svety, o dva roky neskôr uspeli Slepé Lásky Juraja Lehotského na festivale v Cannes, oceňovaná bola aj snímka Ako sa varia dejiny Petra Kerekesa či filmy Pavla Barabáša. ň
Neznamená to, že by si slovenská a česká kinematografia boli rovnocenné. Od roku 1993 doteraz napríklad na Slovensku vzniklo iba 57 celovečerných hraných filmov, kým v Česku len v rekordnom roku 2009 pribudlo 33 nových. Slovenskí herci účinkujúci v českých filmoch a seriáloch a úspešní dokumentaristi však priepastný rozdiel aspoň trochu zotierajú.
Nudný život Čechov bez fundamentalistov
Česi nám môžu zase závidieť spoločnosť, ktorá nie je sekulárna. Isteže, naši ateistickí západní susedia dnes nemajú problém potiahnuť si verejne z marihuanovej cigarety, bez toho, že by sa museli báť postihu, akoby boli kriminálnikmi ťažkého rangu. Českých gejov a lesby zase nik neposiela do horúcich pekiel. Dokonca im zákon umožňuje registrované partnerstvo (ktoré je mimochodom podľa šesťročných štatistík o polovicu menej rozvodové ako manželstvo medzi mužom a ženou). Ale nie je život bez konzervatívnych radikálov tak trochu nudný?
Kto Čechom povie, že fotografie obnažených žien v novinách ohrozujú vývin mladých chlapcov? Ktorý poslanec, čo má problémy s porozumením písaného textu, vysype inému poslancovi na hlavu injekčné striekačky len za to, že sa pokúsil otvoriť racionálnu diskusiu o drogovej problematike? Ktorý zákonodarca bude posielať českých homosexuálov ako chorých jedincov na „odvykaciu“ liečbu? Českú spoločnosť tiež do takej miery ako Slovákov „nezabávajú“ ani neznepokojujú rozpravy o tom, ktorý z cirkevných hodnostárov upísal dušu štátnej bezpečnosti či finančným žralokom Vatikánu.
Jedno ukradnuté pero nad desiatky brbtov
Západným susedom, naopak, my môžeme závidieť mediálnu úspešnosť ich súčasného prezidenta. Ivan Gašparovič sa snaží, kadiaľ chodí. Škandál sa pokúšal márne vyvolať, keď si poplietol Balkán s balkónom, pápeža Benedikta XVI. s Dominikom XVI., alebo keď prekrstil Organizáciu spojených národov raz na spoločnosť názorov a inokedy nádorov.
Veľa vody nenamútil, ani keď si zamenil Chorvátsko so Srbskom a pri návšteve dnes vnútrozemského štátu bývalej Juhoslávie vyzdvihol turistický potenciál neexistujúceho ,,srbského pobrežia". Aj jeho najnovšie diplomatické faux¤pas, keď nevhodne prirovnal vzťahy Republiky Srbskej a Bosny k česko-slovenským, sa dostalo na titulky tak maximálne v Bosne a Hercegovine a na Slovensku.
Naproti tomu Václav Klaus nepotreboval žiadne silné slová. Stačil malý prvok pohybovej komiky – keď si na oficiálnej návšteve v Čile prisvojil protokolárne pero a nechal sa zachytiť kamerou. Okamžite „zahviezdil“ na videoserveri YouTube (kde má dnes jeho krádež pera na rôznych videách viac ako 5 miliónov pozretí). A navyše o ňom vo svojej sledovanej talkšou rozprával aj americký komik Jay Leno.