Do "Železného Gustáva" sa pustili mladí historici

14.01.2013 18:00
Gustáv Husák
Gustáv Husák o svojej mladosti veľa nehovoril ani nepísal a doteraz u nás nevyšla žiadna vedecká monografia na túto tému. Autor:

Od mladých rokov som veril svetlým ideálom socializmu a naďalej im zostávam verný, lebo nič lepšie svet dodnes nevymyslel. S týmto odkazom pre verejnosť (v krátkom televíznom prejave) odchádzal pred 24 rokmi porazený Gustáv Husák do politického ústrania.

Husák bol medzitým takmer 18 rokov generálnym tajomníkom ÚV KSČ, a teda najsilnejším mužom v štáte. A vyše 14 rokov zastával úrad prezidenta Československa. Ako prvý Slovák vôbec. Zaslúžil sa o federáciu, ale aj o tzv. normalizáciu spoločenských pomerov s jej rozsiahlymi politickými čistkami a prenasledovaním odporcov režimu.

Predtým bol sám takmer 10 rokov politickým väzňom, odsúdeným za ,,buržoázny nacionalizmus" na doživotie.

Ešte predtým bol ,,slovenským premiérom“, čiže predsedom Zboru povereníkov, a mal významný podiel na februárovom politickom prevrate v roku 1948.

A v období vojnového slovenského štátu bol členom ilegálneho vedenia KSS, ba čo viac, v auguste 1944 sa stal jedným z politických vodcov Povstania proti fašizmu.

Povedané slovami historika Ľubomíra Liptáka, Husák prechádzal cez ,,krkolomné desaťročia vo všetkých predstaviteľných polohách, od opozičníka a revolucionára až po mocenského manipulátora, od väzňa, vydedenca a zatratenca až po miestodržiteľa okupačnej moci“. Ale celkom na začiatku bol dieťaťom, žiakom, študentom. V týchto dňoch uplynulo 100 rokov od narodenia Husáka, čo je vhodná príležitosť všimnúť si práve prostredie, v ktorom sa formoval ako budúci politik a v ktorom uveril ,,svetlým ideálom“.

Práca pre historika detektíva

Je zaujímavé, že o mladosti Husáka nevyšla u nás doteraz žiadna monografia. Ak si odmyslíme knihu Viliama Plevzu Vzostupy a pády z roku 1991 (sám autor ju označil za biografickú črtu), chýba tu aj profilová vedecká monografia o osobnosti, ktorá tak výrazne zasiahla do najnovších dejín Slovenska.

Na príčiny sme sa spýtali Tomáša Černáka z Historického ústavu SAV. ,,Pre jedného historika je to takmer nadľudská úloha,“ odpovedá. ,,Len na prejdenie všetkých dostupných archívnych fondov, dobovej tlače, sekundárnej literatúry a rozhovorov s pamätníkmi by potreboval aspoň 10 rokov systematickej práce a bádania. Nehovoriac už o tom, že nie všetky fondy týkajúce sa Husáka sú prístupne, a to nemyslím len na ruské archívy.“

Černák ako mladý historik (nar. 1984) si predbežne zobral menšie sústo. Už koncom tohto roku by mohla vyjsť z jeho pera monografia o Husákovom detstve a mladosti. Menšie sústo však nemusí ešte znamenať, že sa aj ľahšie spracúva. ,,Zložité bolo získať akékoľvek informácie o jeho detstve, rodine či príbuzných,“ vysvetľuje autor. ,,Existuje k tomu minimum materiálov a sám Husák o tom veľmi nehovoril ani nepísal. Poviem tak: často išlo o detektívnu prácu.“

Takáto práca má však aj širší spoločenský zmysel, v opačnom prípade zaplnia jestvujúce vákuum rôzni mystifikátori a rozprávači ,,skázok o Gustávovi“.

Ako napríklad istá Anka Frňová, ktorá vo svojom blogu na internete už uverejnila celé ,,story“ o prvých láskach a intímnych trápeniach gymnazistu Husáka. Samozrejme, autorka (autor? autori?) svoje tvrdenia ničím nedokladá, predsa musí stačiť, že sa jej s tým zdôveril sám Husák, keď pracovala uňho na Pražskom hrade!

Ozaj, čo si o Frňovej myslí Černák? ,,Ak si tie texty prečítate pozornejšie, zistíte, že autor sa na viacerých miestach nevyhol elementárnym faktografickým chybám," upozorňuje historik. ,,Človek, ktorý skutočne Husáka poznal, by ich nemohol urobiť.“

Do mesta na čele kravského povozu

Pri bližšom skúmaní Husákovho detstva prekvapia aj niektoré základné životopisné údaje. Napríklad: pokrstený bol v rodnej Dúbravke pri Bratislave ako Augustinus (lat.), čiže Augustín a toto meno sa vyskytuje aj na úradných dokumentoch dospievajúceho Husáka, napríklad na školských vysvedčeniach a dokonca i v telefónnom zozname z r. 1944. Nie je známe, kedy a prečo si meno zmenil na Gustáv, ale už v študentských časopisoch, predovšetkým v Šípe, nadpisuje niektoré svoje články ako Gusto Husák (častejšie však používa rôzne pseudonymy, predovšetkým Ivan Kola).

Ďalšia zvláštnosť – korene Husákovej rodiny siahajú zrejme až do Chorvátska. Pripúšťal to v neskoršom období aj sám Gustáv Husák. Podľa Černáka môže mať tento predpoklad racionálny základ, pretože v polovici 16. storočia prišli do Dúbravky chorvátski prisťahovalci, ktorí utekali zo svojej pôvodnej vlasti pred tureckými nájazdmi.

Meno Augustín dali Magdaléna a Nikodém Husákovci aj svojmu prvorodenému synovi, ktorý prišiel na svet v r. 1910, ale po siedmich mesiacoch zomrel.

Keď sa narodil Augustín – Gustáv, už boli na svete dve jeho sestry – Katarína a Štefánia. V nasledujúcom roku však rodinu postihlo veľké nešťastie. Najprv otec jediný živiteľ musel narukovať na front a vzápätí nečakaná smrť vzala deťom matku. Husák zvykol spomínať, že zomrela na ,,chorobu chudobných“, Černák predpokladá, že išlo pravdepodobne o tuberkulózu. O tri malé deti sa potom v priebehu štyroch vojnových rokov starala babička. Ich otec sa síce vrátil živý, ale zranenia z neho urobili vojnového invalida. O kameňolome alebo vápenke, kde pracoval pred odchodom na front, sa už dalo len snívať.

Jeden čas sa tradovalo, že Husáka predurčil na revolučnú dráhu jeho sociálny pôvod proletára, ktorý nemal čo stratiť, leda svoje okovy. Najmä po tom, čo otec Nikodém sa po druhýkrát oženil s vdovou Máriou Vilémovou, ktorá si do manželstva priniesla ďalšie dve deti. Neskôr pribudol do rodiny ešte spoločný syn Štefan. V jednej domácnosti sa zrazu tiesnila – spolu s babkou – deväťčlenná rodina.

,,Husákovci v danej situácii rozhodne neoplývali bohatstvom, rovnako však nepatrili ani medzi dedinskú chudobu,“ konštatuje Černák.

Husákov otec začal hospodáriť na pôde. Čiastočne ju získal z pozemkovej reformy a nejaké pozemky zdedil po nebohej prvej manželke. Poľnohospodárske prebytky, najmä ovocie, potom vozil na trhoviská do neďalekej Bratislavy. Vďaka tomu mohol aj Gusto objavovať pre seba mesto.

,,Dakedy v roku 1923 urodilo sa veľa sliviek, otec povedal, že s nimi pôjdeme do mesta,“ spomínal neskôr. ,,Zapriahli sme kravy, a tak som vstúpil do mne cudzieho a tajomného mesta na čele kravského povozu, chrániac kravy aj seba pred diabolskými nástrahami mestského ruchu.“

Kto nechce späť, musí doľava

Bratislava mala už vtedy okolo 100-tisíc obyvateľov, zatiaľ čo Dúbravka iba tisíc. Nikodém Husák však nebol v tejto dedine hocikto. Vstúpil do agrárnej strany a angažoval sa za ňu v obecnom zastupiteľstve. Do roku 1927 bol dokonca dúbravským starostom. Napriek tomu nepomýšľal posielať svojho syna na ďalšie štúdiá, radšej by ho videl na gazdovstve. Dal sa presvedčiť až miestnym učiteľom a farárom, ktorí zhodne tvrdili, že Augustín na to má.

A tak v septembri 1925 mohol budúci prezident začať navštevovať 8-ročné Masarykovo reálne gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave. Najprv do školy dochádzal (pešo do Lamača a odtiaľ vlakom do mesta), od školského roku 1929/1930 sa však ubytoval v stredoškolskom internáte.

Husák si to mohol dovoliť vďaka výbornému prospechu a štipendiám, ale aj mimoriadnym študijným podporám Krajinského výboru v Bratislave.

Podľa dosiahnutých študijných výsledkov a svedectiev spolužiakov patril mladý Husák k najlepším študentom Masarykovho gymnázia, ktoré malo vtedy povesť najnáročnejšej strednej školy na Slovensku. Každý ročník končil s vyznamenaním a s takýmto výsledkom zložil v roku 1933 aj maturitné skúšky.

Husák vynikal už vtedy aj svojimi mimoštudijnými, predovšetkým spolkovými, aktivitami. Postupne sa vypracoval až na predsedu Vlčkovho vzdelávacieho krúžku, ktorý podľa Černáka patril medzi najlepšie svojho druhu v republike.

Krúžok mal pestrú a bohatú činnosť, napríklad kultúrnu i rekreačno-poznávaciu, ale nevyhýbal sa ani diskusiám o politike. Predchádzali im prednášky pripravené samotnými študentmi. Husák takto raz – bolo to asi rok pred maturitou – prednášal o politickom vývoji študentstva a z jeho slov bolo zrejmé, kam sa politicky orientuje on sám.

,,Nemožno niečo zastávať len preto, že je toho presvedčenia otec,“ povedal, akoby chcel poukázať na vlastný prípad. ,,Treba kráčať s duchom doby. Treba ísť však doľava, keď nechceme ísť dozadu.“

Napokon, už ako 16-ročný (v roku 1929) vstúpil Gustáv Husák do Komsomolu, hoci politické angažovanie sa stredoškolákom zakazovalo. Táto mládežnícka organizácia bola navyše pod takým vplyvom KSČ, že v júli 1932 ju úrady zakázali.

Približne v tom čase sa podľa Černáka udial v Husákovom živote ešte jeden prerod: chlapec, ktorý predtým chodil do kostola a dokonca miništroval, sa stal presvedčeným ateistom. ,,V priebehu rokov vraj prišiel na to, že viera je nedokázateľná,“ spomínal jeho spolužiak z gymnázia Juraj Gabura.

Husák v tom čase už intenzívne študoval marxistickú literatúru a posielal svoje prvé články do stredoškolského časopisu Svojeť. Viliam Plevza uvádza výňatky z hlásenia jeho redaktora policajným úradom, z ktorého vyplýva, že ich nemohol Husákovi uverejniť pre ,,silný komunistický náter“ a preto, že boli ,,často v rozpore so zákonom“.

Prišla jeseň 1933. Absolvent Masarykovho gymnázia pokračuje v štúdiu na Právnickej fakulte UK a zároveň vstupuje do KSČ. Postupne sa stáva známym predstaviteľom študentského hnutia nielen na Slovensku, ale v celej ČSR.

Musel byť prvý všade a vo všetkom

Kto z našej generácie nebol zamladi komunistom, nemá sa veľmi čím chváliť. To kedysi povedal Willy Brandt (inak Husákov rovesník – tiež sa narodil v roku 1913). Tu si treba nevyhnutne všimnúť dobový kontext. V roku 1933 vrcholila na Slovensku veľká hospodárska kríza. Nad Európou sa zbiehali mračná nacizmu a fašizmu. V reakcii na nástup krajnej pravice sa politická ľavica pohla ešte viac doľava. Komunisti začali označovať sociálnu demokraciu za ,,sociálfašistickú“ stranu, KSČ sa tesne primkla k Moskve a boľševizovala sa.

Je otázne, ako by sa bol vyvíjal Husák, keby začal politicky žiť v inej dobe. Ľubomír Lipták svojho času napísal, že Husák ,,mal všetky dispozície byť významným demokratickým slovenským politikom“.

Mať dispozície však niekedy nestačí. Predvlani zomrel vo veku 95 rokov bývalý diplomat Ladislav Šimovič, ktorý Husáka zblízka spoznal ešte počas vysokoškolských štúdií (bývali spolu v internáte Lafranconi). V pozostalosti zanechal spomienky na svojho konškoláka. Na jednom mieste ho porovnáva s ďalšími, vtedy začínajúcimi politikmi, napríklad národniarom Martinom Kvetkom alebo sociálnym demokratom Jozefom Šoltészom.

,,Husák medzi nimi a nad nimi bezosporu vynikal ako obratný predvídavý taktik, pohotový a presvedčivý debatér a dobrý rečník,“ napísal Šimovič. ,,Na druhej strane nás často zarážalo jeho prílišné sebavedomie, okázalé ukazovanie vlastnej iniciatívy, výlučné prisvojovanie si aj spoločne dosiahnutých úspechov, úsilie byť vždy prvým všade a vo všetkom.“

Na tieto neduhy vraj Husáka upozorňovali už aj spolužiaci na gymnáziu. ,,Naše kritické poznámky a pripomienky nemával rád a povýšene ich vyvracal a odmietal,“ spomínal Vladimír Húska, ktorý s Husákom maturoval.

Rozpoznať a pochopiť kľúčové pohnútky takej rozporuplnej osobnosti ako bol Husák, a to v rôznych etapách jeho života, sa pokúša aj český historik Zdeněk Doskočil (nar. 1977) z tamojšej akadémie vied. V rámci jednosemestrálneho prednáškového cyklu o Husákovi na Karlovej univerzite načrtáva študentom nielen jeho politický, ale aj psychologický portrét. Zároveň dokončuje monografiu o Husákovom pôsobení v období rokov 1960 – 1970.

Na našu otázku, či Husák bol fanaticky veriacim komunistom a človekom posadnutým túžbou po moci (ako tvrdia viacerí autori), alebo skôr politickým pragmatikom a machiavelistom, Doskočil odpovedá:

,,Bol presvedčeným komunistom, nie zaslepeným fanatikom. Oveľa viac však bol tvrdým realistom, pragmatickým oportunistom, cynikom a manipulátorom, individualistickým autoritárom s mesiášskym komplexom.“

V Česku ho dokonca nazvali ,,železným Gustávom". Vďaka týmto vlastnostiam vydržal mučenie vyšetrovateľov ŠtB a – ako jediný – napokon odmietol podpísať ich násilím vynútené „priznanie“.

,,Tvrďas" s mesiašským komplexom. Tým by sa dali vysvetliť aj Husákove slová, ktoré povedal prof. Miroslavovi Kusému skoro ráno 22. augusta 1968, keď už sovietske tanky obsadili Bratislavu: ,,Ja tento národ vyvediem z tohto nešťastia, i keď viem, že ma potom opľujú.“

V novom svetle sa ukazuje aj to, čo Husák naznačoval o niekoľko mesiacov neskôr medzi štyrmi očami Šimovičovi. Ako vraj vybabre so ,,sovietskymi dedkami“ pri realizácii tzv. moskovského protokolu, ako ich nakoniec – doslova – ,,obští“. Nakoniec však vybabrali oni s ním…

Prečítajte si aj pokračovanie v ďalšom čísle magazínu Víkend.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku