Skanzeny po celom Slovensku stále navštevuje viac slovenských turistov ako zahraničných. Domáci si vyberajú najmä špeciálne dni, počas ktorých sa prezentujú aj remeselníci. Stále expozície nestačia na to, aby neustále priťahovali ľudí z regiónu a skanzeny ako také nie sú prioritne ťahákom na výlety pre turistov z iných regiónov Slovenska.
Podľa vedúcej Múzea slovenskej dediny v Martine Kataríny Očkovej návštevníci vnímajú, že expozície sú zastarané a treba ich zmodernizovať. „Cestujú a porovnávajú. Cítime tlak konkurencie. V rámci našich možností sa snažíme reflektovať nátlak na to, aby bolo múzeum návštevnícky atraktívnym priestorom,“ hovorí Očková.
Podľa Zuzany Nemcovej zo Slovenskej agentúry pre cestovný ruch je problémom slabý marketing. „A nedostatočná propagácia týchto zariadení na zahraničných trhoch a prostredníctvom svojich internetových stránok,“ tvrdí. Zahraniční návštevníci totiž vyhľadávajú na Slovensku predovšetkým turistiku alebo lyžovačku na horách, akvaparky, liečebné kúpele a mestský turizmus.
Do skanzenov by ich mohli prilákať nové atrakcie. „K väčšiemu zviditeľneniu môže pomôcť ich združovanie v rámci oblastných alebo krajských organizácií cestovného ruchu, kde sa robí spoločný destinačný marketing. Lákadlom zahraničných turistov v našich skanzenoch je zachovaná ľudová architektúra, tradície a ukážky života v minulosti,“ dodala Nemcová. Zahraničným novinárom sa zvlášť páči napríklad Vlkolínec, Čičmany aj skanzen vo Vychylovke.
Otília Barlíková z Ľubovnianskeho múzea tvrdí, že pre nich je najlepšou reklamou osobná skúsnosť. „Ľudia si vyberajú, pretože majú možnosť. Porovnávajú, idú tam kde majú väčší komfort, preto sa múzejníci musia veľmi usilovať, aby si získali návštevníka. No musia to robiť viac s láskou ako kvôli peniazom,“ hodnotí. Ľubovnianskemu skanzenu chýba napríklad väčší objekt s vykurovaním, aby mohli robiť vzdelávacie podujatia.
V skanzenoch by chceli rýchlejšie plniť aktuálne potreby turistov, ale finančné prostriedky a systém im často hádžu polená pod nohy. „Stretli sme sa s tým, že by si niektorí návštevníci priali jazdu na koni cez areál. Sme však limitovaní personálnym obsadením aj príspevkami od štátu, takže na takéto podnety nevieme flexibilne reagovať,“ hovorí vedúca Múzea slovenskej dediny.
V prípade prírodných múzeí sa o nákupe nových exponátov či častí expozícií dá hovoriť skôr zriedka. Do objektov doslova hlodá zub času. Okrem toho v súčasnosti čoraz menej firiem pracuje na rovnakom princípe ako pred desiatkami rokov. „Pravidelná údržba je ten kameň, ktorý múzeá v prírode ťahá ku dnu. Náročnosť prevádzky je aj v materiáli. Už sa regionálne nevyrába napríklad žrďovina, ktorú potrebujeme. Moderná doba vyžaduje iné materiály. Staré sa už nedodávajú, ako múzeum sme niekedy jediný zákazník podnikateľa, ale to pre neho nie je rentabilné ani isté,“ vysvetľuje Očková. Podľa nej by pomohlo, keby sa zachovali vo výučbe na špecializovaných školách alebo vo firmách aj pôvodné postupy, pretože tradičné opracovanie je pre skanzeny prvoradé.
Riaditeľ Šarišského múzea, pod ktoré patrí Múzeum ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch, František Gutek priznáva, že je čoraz ťažšie udržať pôvodný a tradičný ráz. V súčasnosti existuje v bližšom okolí jediná firma, ktorá sa na to špecializuje. Pre martinský skanzen býva napríklad problém zohnať slamu na strechy.
„Mnohé zákazky múzeá zadávajú podnikateľom z Českej republiky, u nás sme žiadneho nenašli. Keď sme potrebovali slamu, nemali sme peniaze. Keď sme konečne mali prostriedky, nezohnali sme dodávateľa alebo nebola dobrá úroda,“ hovorí vedúci múzea.
Na pravidelnú údržbu sa v dobe, keď sa múzeá budovali, veľmi nemyslelo. V prírodných múzeách je veľa objektov, ktoré každoročne potrebujú väčšiu alebo menšiu rekonštrukciu. Horské prostredie, dlhotrvajúce zimy s množstvom snehu či silné letné búrky objektom zo staršieho obdobia nepomáhajú a znižujú životnosť dreva.
Prvé objekty sa začali v múzeu v prírode v Pribyline stavať po roku 1972. Takmer všetky strechy teda majú viac ako 30 rokov. „Použitý šindeľ nemal vyhovujúcu kvalitu, bol narezaný niekedy nie z najkvalitnejšieho dreva. Po roku 2000 sa v stave strešných krytín na drevených objektoch začal prejavovať havarijný stav. Za posledných 10 rokov sa múzeom prehnali dve veterné smršte a kalamity, ktoré vážne poškodili viaceré strechy objektov v areáli,“ hovorí riaditeľ Liptovského múzea v Ružomberku Martin Krupa.
Hľadať majstrov bude podľa Barlíkovej veľmi problematické už v najbližších rokoch. „Firmy chcú robiť rýchlo a táto práca si vyžaduje fortieľ. Už viac rokov je problém s dodávateľmi kvalitných šindľov na pokrytie objektov. Tradičné boli ručne opracované čo zabezpečovalo dlhšiu trvácnosť, výber dreva na ich výrobu tiež podliehal kritériám,“ hovorí Barlíková. Dodáva, že našťastie majú aj darcov, ktorí sa po návšteve skanzenu ohlásia a ponúkajú im rôzne predmety, ktoré majú doma po predkoch.
Ministerstvo kultúry si je vedomé, že na zachovanie múzeí v prírode je nutné vynaložiť obrovské množstvo prostriedkov. „Je pravdou, že starostlivosť o tento typ múzejnej prezentácie je vysoko finančne náročný a vzhľadom na materiálové zloženie týchto objektov v podstate nekončiaci proces. Ministerstvo túto problematiku zahŕňa aj do strategického nastavenia sústavy múzeí a galérií na roky 2013 – 2018, ktorý bude na rokovanie vlády predložený v priebehu mesiaca marec 2013,“ potvrdil hovorca ministerstva kultúry Jozef Bednár. Štát minulý rok finančne podporil napríklad Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku a poskytol dotácie skanzenu v Humennom, v Pribyline, Kysuckému múzeu v Čadci a Ľubovnianskemu múzeu.
Foto: Ľuboš Pilc
Návštevníci oceňujú najmä špeciálne prezentačné podujatia. „Najviac sú navštevované dni, keď prezentujeme podujatie Kuchyňa starých materí priamo na dobových peciach sa pripravuje tradičná ľudová strava ako halušky, kapustníky, zemiakové placky alebo slivečník,“ povedala vedúca Múzea kysuckej dediny a Historickej lesnej úvraťovej železnice Janka Berešová.
Múzeum ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch návštevníkov láka najmä svojím umiestnením. „Negatívne je, že sa múzeum vzhľadom na kúpeľnícke obmedzenia ako napríklad kvalita minerálnych vôd nemôže plnohodnotne rozvíjať ako skanzen. Skôr len ako etnopark, pretože sa nedá oživovať zvieratami a chemicky konzervovať,“ vysvetľuje Gutek. Návštevnosť sa už niekoľko rokov udržuje na rovnakej úrovni.
V skanzenoch sú napriek problémom presvedčení, že ľudová architektúra, remeslá či programy, ktoré približujú tradičnú kultúru, majú čo povedať všetkým generáciám. „Je to vstup do minulosti pre atmosféru, zážitok. Slovenský návštevník je málo vychovaný. Zahraniční skôr ocenia hodnotu. Bolo by dobré prepojiť návštevu skanzenov s vyučovaním. Múzeá, žiaľ, ešte nie sú takou súčasťou života na Slovensku ako je to v zahraničí,“ myslí si Očková.