Mladí historici mapujú život Gustáva Husáka

Víkendová príloha Pravdy priniesla druhú časť portrétu posledného prezidenta socialistického Československa s podtitulom Od "buržoázneho nacionalistu" cez federalistu po normalizátora.

21.01.2013 17:00
Gustáv Husák Foto:
"Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické!" Prejav Gustáva Husáka na mimoriadnom zjazde KSS 28. augusta 1968 považujú niektorí autori za začiatok normalizácie na Slovensku.
debata (38)

Bol Gustáv Husák slovenský nacionalista? Túto otázku nemožno obísť ani v súvislosti so 100. výročím jeho narodenia, tobôž s blížiacim sa 50. výročím rehabilitácie. Teda bol? Aj podľa niektorých súčasných historikov – áno. Ale v snahe vyhnúť sa nedorozumeniam, píšu radšej o národne či národovecky orientovanom komunistovi.

Mladý český historik Michal Macháček sa vyjadruje jasnejšie. Husák bol podľa neho politikom ,,so silným národným cítením“ a ,,nedôsledným“ slovenským nacionalistom. Zároveň zdôrazňuje, že pojem ,,nacionalista“ chápe neutrálne a že nesúhlasí s názorom, ktorý sa za riekou Moravou občas vyskytuje, že totiž Husák bol slovenský šovinista.

,,Už od mladých liet sa síce vymedzoval od myšlienky čechoslovakizmu,“ dodáva, ,, a volal po rovnocennom postavení Slovákov v republike, ale protičeské názory som uňho nezaznamenal.“ Macháček upozornil na seba už ako poslucháč Filozofickej fakulty Karlovej univerzity diplomovou prácou o Husákovi. Komisia pre udeľovanie cien Edvarda Beneša ju vlani označila za zrelú monografiu a podľa toho ju aj ocenila. Dnes je Macháček na študijnom pobyte v Historickom ústave SAV a pracuje na dizertácii, ktorá má byť ucelenou biografiou Husáka. Husák bol teda ,,nedôsledným“ nacionalistom – prečo? ,,Lebo na prvom mieste uňho vždy figurovala strana,“ vysvetľuje Macháček. ,,Pokiaľ išlo o presadzovanie národného programu, vždy dal nakoniec prednosť straníckej disciplíne.“

Pred 60 rokmi to však rôzni posudzovatelia Husákovej politickej činnosti videli úplne ináč. Bez okolkov ho vyhlásili za stopercentného a konzistentného nacionalistu, ba dokonca za ,,buržoázneho“.

Ak chceme pochopiť dôvody, musíme sa vyzbrojiť vtedajšou komunistickou optikou, vrátiť sa až do predvojnových rokov a oprášiť niektoré ,,hriechy“ Husákovej politickej mladosti. Tie neskôr priviedli už zrelého politika – bývalého vodcu protifašistického Povstania a budúceho československého prezidenta – takmer na popravisko.

,,Bol som len na kozí chlp od šibenice,“ poznamenal on sám, keď už bolo po všetkom…

Oči mu zaviazali a odviedli nevedno kam

V decembri 1950 koloval po Bratislave vtip o troch väzňoch na dvore väznice. Chodia si koldokola a jeden sa pýta druhého: ,,Za čo ťa zavreli?" ,,Nadával som na Clementisa. A teba?“ ,,Chválil som Clementisa“. Pokrčili plecami a pozrú sa na tretieho väzňa, ktorý dosiaľ mlčal. ,,A prečo si tu ty?“ ,,Ja som Clementis.“

Vladimír Clementis bol už v tom čase len bývalým československým ministrom zahraničia a dočasne ,,odložený“ do štátnej banky. Zároveň musel písať sebakritiku a trpne znášať celoštátnu kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu.

Husák v tom čase už nebol predsedom Zboru povereníkov, čiže slovenským premiérom. Ani jemu sebakritika nepomohla, skôr priťažila, a v máji 1950 ho súdruhovia dočasne ,,odložili“ – pre zmenu – na roľnícke oddelenie ústredia strany.

Všetko však bolo veľmi dočasné, lebo už v januári 1951 zatkli najprv Clementisa (na ulici, keď bol na prechádzke so psom) a o týždeň na to aj Husáka (priamo v budove ÚV KSS na Hlbokej ulici v Bratislave).

,,Traja muži s namierenými revolvermi mi oznámili, že na rozkaz ministra bezpečnosti ma zatýkajú,“ spomínal po rokoch. ,,Na ruky mi dali putá, oči zaviazali a odvliekli neznámo kam…“

Ale vráťme sa k údajným hriechom mladosti. Clementis bol nielen priateľom Husáka, ale pred vojnou aj jeho učiteľom a životným vzorom. Napokon, bol z i nej generácie, takmer o 11 rokov starší. Ideovo pôsobil na nádejného študenta práv od konca roku 1933, to už bol Clementis vodcom ľavicovej skupiny intelektuálov zoskupených okolo časopisu DAV a bratislavským advokátom.

Husák v tom čase vstúpil do komunistickej strany a pôsobil vo vedení Zväzu socialistických akademikov, ktorý mal blízko ku KSČ. Postupne sa primkol k davistom, ktorí, na rozdiel od starej gardy zboľševizovaných internacionalistov, spájali komunistické myšlienky s národnými túžbami a s emancipačnými snahami Slovenska.

V roku 1938 Husák promoval a nastúpil ako koncipient do Clementisovej advokátskej kancelárie, ktorý medzitým pôsobil v československom parlamente ako poslanec za KSČ Potom však prišiel Mníchov a onedlho i rozpad spoločného štátu. Husák odprevádzal Clementisa do emigrácie. A tam, vo Francúzsku, sa to niekedy koncom augusta 1939 stalo: Husákov priateľ sa síce len v úzkom kruhu, ale negatívne vyjadril na okraj práve uzavretého sovietsko-nemeckého paktu o neútočení. (Stalin a Hitler si na základe neho potom rozdelili Poľsko.)

Dnes to znie až neuveriteľné, ale vtedy sa rovnalo takmer kacírstvu, ak komunista verejne spochybňoval politiku Kremľa, darmo, že bol Slovák A tak vedenie strany poverilo svojho predstaviteľa Viliama Širokého, aby všetko preskúmal takpovediac ,,na mieste činu“. Na základe jeho správy nasledovalo vylúčenie Clementisa z KSČ. Členstvo mu obnovili až po vojne, ale Širokého nevraživosť pokračovala aj potom.

Čo to však malo spoločné s Husákom a neskoršou kampaňou proti buržoáznemu nacionalizmu? Tak Clementisovi, ako aj Husákovi pripomínali ich povojnoví konkurenti ,,nacionalistickú úchylku“ už v spojitosti s činnosťou pre DAV. Husákovi takisto vyčítali nesprávny postoj k paktu Ribbentrop – Molotov, hoci nič konkrétne o tom sa dodnes nenašlo. Ale hlavná výčitka bola iného druhu.

,,Široký nevedel zabudnúť Husákovi a ďalším organizátorom Povstania, že ho koncom augusta 1944 nechali trčať v nitrianskej väznici, hoci bolo dohodnuté jeho oslobodenie," uviedol kedysi v rozhovore pre Pravdu Husákov spolubojovník Anton Rašla. ,,Stále ich podozrieval, že to urobili naschvál a po vojne sa za to všetkým mstil."

Podľa niektorých archívnych dokumentov Široký dokonca nadiktoval obžalobu proti Husákovi, keď si s ňou generálny prokurátor nevedel poradiť

Bol za sovietske Slovensko?

Možno namietnuť: akýže bol Husák nacionalista, keď na sklonku vojny horlil za pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu?

Tí, čo sa opätovne snažia pripísať Husákovi (a nie Osohovi) autorstvo hesla Za sovietske Slovensko, sa zrejme opierajú o jednu správu z júla 1944, pripravenú skutočne Husákom a určenú na rokovanie v Moskve.

,,Keby bola daná možnosť hlasovaním rozhodnúť, kde chcú Slováci štátoprávne patriť, aspoň 70 percent hlasovalo by za pripojenie k ZSSR, azda 20 percent za novú ČSR, zbytok je v strachu zmätený,“ uvádza sa v tomto dokumente.

Na inom mieste vyúsťuje správa do nasledujúceho záveru: ,,Čo do budúceho štátoprávneho usporiadania: najradšej kombinácia so ZSSR, keď ČSR, tak národne federovaná a socialistická.“ Na správe zaráža najmä to, že je v príkrom rozpore s Vianočnou dohodou, ktorú komunisti uzavreli ešte v roku 1943 s predsta­viteľmi občianskeho odboja.

Macháček znovu prešiel azda všetky dostupné domáce zdroje a jednoznačnému výkladu sa vyhýba. ,,Tvorcovia správy sa pokúsili rozbehnúť vlastnú hru,“ predpokladá. ,,Nesporne zapôsobila ako forma nátlaku na Edvarda Beneša za účelom ľahšieho presadenia predstavy o federalizácii krajiny.“

Beneš razil krajinské usporiadanie (Čechy – Morava – Slovensko), čo by slovenskú časť republiky a priori znevýhodňovalo. Exilový prezident však s touto koncepciou nachádzal pochopenie aj u časti zahraničného vedenia KSČ. Na svojich prvých rokovaniach v Moskve (február 1945) sa kvôli tomu Husák pohádal s Václavom Kopeckým.

Po návrate do Košíc, ktoré v tom čase už boli oslobodené Červenou armádou, Husák na rokovaní Národnej rady opäť nastolil požiadavku federácie: ,,Na Slovensku má mať slovenský národ svoju slovenskú demokratickú vládu a svoj slobodne volený parlament, ktoré by rozhodovali o všetkom, čo sa nedotýka spoločného záujmu oboch národov.“

Mal to zakotviť aj košický vládny program, ibaže po ďalších rokovaniach v Moskve a na naliehanie Londýna sa prijal kompromis. A aj ten sa neskôr oslaboval – aj zásluhou Husáka – v neprospech Slovenska takzvanými pražskými dohodami.

Neboj sa, bude aj federácia, KSČ si však musí najprv vydobyť mocenský monopol, tíšil Husáka Gottwald.

Hlavný aktér nebol pripravený

Po februári 1948 sa však ,,zabudlo“ na pôvodné sľuby. V podmienkach studenej vojny a honby na ,,vnútorneho“ nepriateľa povstalecké vedenie KSS upadlo do nemilosti. A vyčítalo sa mu práve to, čo na sklonku vojny a krátko po nej husákovci tak vehementne požadovali: väčšie právomoci pre Slovensko v obnovenom Československu.

Kampaň sa viedla pod hlavičkou boja proti buržoáznemu nacionalizmu. Na Slovensku ju roztáčal Široký, predseda KSS, a celoštátne z Prahy koordinoval Rudolf Slánský, vtedy ešte generálny tajomník KSČ. Ten istý Slánský, ktorého onedlho zomlel rovnaký mlyn. Urobili z neho vodcu protištátneho sprisahaneckého centra v hlavnom monsterprocese. A dodatočne doň zaradili aj Clementisa, tam sa organizátorom tohto justičného divadla hodil ešte viac. A tak hlavným obžalovaným v procese s buržoáznymi nacionalistami sa stál Husák. Všetci by zrejme skončili podobne ako Slánský a spol., čiže na šibenici, ,,hlavný aktér“ však tentoraz nebol ,,pripravený“ pre verejné pojednávanie. Len čo nabral trocha síl, odvolal všetko, čo krutým vyšetrovateľom počas nekonečných výsluchov ,,priznal“. A tak koldokola. To trvalo takmer tri roky a apríl 1954, keď sa napokon proces s Husákom a spol. v Bratislave konal, už nebol november 1952, keď v Prahe ,,súdili“ Clementisa. Medzitým zomrel Stalin i Gottwald a do Moskvy pozvoľna prichádzal politický odmäk.

V máji 1955 vyhlásil aj nový vládca Pražského hradu Antonín Zápotocký amnestiu. Husákovi znížili pôvodný trest (doživotie) na 25 rokov väzenia. Ak zarátame vyšetrovaciu väzbu, tak na slobodu sa mal dostať v roku 1976. V tom čase však Husák už sám udeľoval milosti… Prepustili ho v rámci ďalšej amnestie v roku 1960. Úplnej rehabilitácie sa však dočkal až o tri roky, po tom, čo Široký odišiel z postu predsedu vlády ČSSR. Medzitým pracoval ako skladník v Pozemných stavbách a pokračoval v písaní sťažností a listov na ÚV KSČ, prezidentovi republiky či na Generálnu prokuratúru, s čím začal už vo väzení.

Poprel ,,starý" Husák ,,mladého"?

Český historik Zdeněk Doskočil usudzuje, že Husák vnímal svoju rehabilitáciu ako odrazový mostík do vrcholnej politiky Vtedajší šéf strany Antonín Novotný si ho však tam neželal mať. Ponúkali mu druhoradé funkcie, napr. námestníka ministra spravodlivosti, ale Husák o podobné sinekúry nestal, radšej sa zamestnal v Slovenskej akadémii vied a písal do Kultúrneho života. Príležitosť na ,,comeback“ sa naskytla s príchodom Pražskej jari. Husák sa stal v roku 1968 najprv podpredsedom vlády ČSSR a začal pripravovať federatívne usporiadanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Čiže išiel realizovať svoju predstavu ešte z čias Povstania.

Prišiel 21. august a potom i moskovský protokol s dohodou o ,,dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území Československa. Ústavný zákon o federácii sa napokon stal jediným väčším výdobytkom obrodného procesu z roku 1968.

Už v apríli 1969 však Husák vystriedal na najvyššom straníckom poste Dubčeka. Nasledovala normalizácia s politickými čistkami a prenasledovaním odporcov ,,nových poriadkov“. Husák začal v Prahe z nepochopiteľného dôvodu rečniť po česky, a teda pokračoval v tradícii, ktorú vytvoril iný slovenský politik, jeho najväčší rival Široký – ten počas desaťročného premiérovania hovoril ešte horšou ,,českosloven­štinou“. Husák sa aspoň sem-tam svojím poslucháčom ospravedlňoval s tým, že český jazyk ho učili vyšetrovatelia v Ruzyni… A čo zostalo z jeho pôvodných predstav o federácii? V roku 1970 parlament novelizoval ústavný zákon, obe republiky boli opäť podriadené federálnym orgánom.

Ako hovorí Macháčkov školiteľ a znalec dejín česko-slovenských vzťahov profesor Jan Rychlík, federácia ako taká tým stratila zmysel.

,,Na Slovensku sa zdiskreditovala – stále sa o všetkom rozhoduje v Prahe,“ približuje Rychlík, ,,a na českej strane vznikol opačný dojem: čo tí Slováci chcú, majú tu Biľaka, majú tu Husáka, majú množstvo federálnych úradníkov, oni na tom získali. Medzi Čechmi a Slovákmi sa tak vytvorila priekopa, oveľa väčšia ako za Novotného.“

,,Starý“ Husák akoby poprel ,,mladého Husáka“. Vari sa z nacionalistu, aj keď nedôsledného, nakoniec stál internacionalista – leninovec alebo čechoslovakista?

Macháček si myslí, že aj v prípade odbúravania federácie dal Husák prednosť straníckej disciplíne, ale nielen to. ,,Po roku 1968 Husák pozmenil chápanie národnej otázky,“ dodáva. ,,Už sa na ňu nedíval od Dunaja, ale z Pražského hradu, čím získal celoštátnu optiku. Niežeby sa z neho stal čechoslovakista, ale mnohé problémy videl komplexnejšie a viac si uvedomoval citlivosť tejto otázky, ktorú chcel mať konsolidovanú, ako sa vtedy hovorilo. Preto napríklad neodsúdil policajný zásah na sviečkovej manifestácii v Bratislave, on v tom videl možný zárodok dvíhajúcej sa vlny.“

Zato sa zasadil o vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie na Slovensku. ,,Čo mnohí českí súdruhovia nechápali a boli proti tomu,“ uzatvára mladý historik.

© Autorské práva vyhradené

38 debata chyba