K lekárom chodíme často, môže za to aj zvyk z minulosti

Zástupcovia lekárov aj pacientov si myslia, že to vyplýva najmä z minulosti, keď predplatená zdravotná starostlivosť bola samozrejmosťou. Lekári navyše tvrdia, že sa v mnohých prípadoch ešte nedokážeme liečiť sami doma a s každou maličkosťou utekáme do ambulancie.

Podľa vlaňajšej analýzy OECD sme v Európe spoločne s Maďarmi na čele rebríčka v počte návštev u lekára za jeden rok. Lekára navštívi každý Slovák či Maďar približne raz do mesiaca, čiže takmer 12-krát do roka (11,3 – 11,7), tesne za nami sú Česi. Pritom priemerný Európan chodí za lekárom len šesťkrát do roka.

Prezident Asociácie súkromných lekárov Ladislav Pázstor si myslí, že Slováci za lekármi chodia preto, lebo tak boli naučení ešte z minulého režimu. „Zdravotná starostlivosť zadarmo bola prezentovaná ako najväčší výdobytok socializmu, vtedy nás učili, že netreba robiť nič a čokoľvek sa stane, príde ujo štát a o všetko sa postará. Vďaka tomu sme naučili ľudí, aby sme s každou drobnosťou utekali k doktorovi,“ hovorí Pázstor. Za lekármi ľudia tiež často chodia len pre rôzne potvrdenia, napríklad pre úrady či školy, čo tiež môže podľa neho zvyšovať štatistiky. Často to býva aj pre recepty na lieky.

Podľa lekára Mária Mora existujú viaceré vplyvy, ktoré spôsobujú, že sme v návštevnosti na prvej priečke. "Na jednej strane je to strach, ktorý pacienta núti chodiť za lekárom aj pri ľahkých príznakoch ochorenia. Tiež sa stáva, že s jednou diagnózou príde pacient za lekárom aj trikrát. Napríklad teraz aktuálna chrípka.

Najskôr príde pacient s horúčkou, potom o pár dní s kašľom a o týždeň je v ambulancii s tým, že mu nič nezabralo. Niektoré návštevy sú úplne zbytočne, stačí sa liečiť doma, prípadne počkať na vývoj ochorenia," vysvetľuje Moro. Z vlastnej praxe vie, že s jedným pichnutím pri srdci človek nezávisle vyhľadá aj troch kardiológov. Čiastočne je to dobré, lebo takto je o pacientov dobre postarané. Otázkou však je, či je to aj vhodné po ekonomickej stránke z hľadiska efektívnosti. ,,Takto nám potom narastajú štatistiky návštev, a teda aj vyšetrení," dodáva Moro s tým, že vyšetrenia stoja nejaké peniaze a potom môže zdravotníctvo pôsobiť ako čierna diera.

Milan Lopašovský z Asociácie na ochranu práv pacientov si myslí, že tieto štatistiky nič nehovoria a nemajú výpovednú hodnotu. "Vidím to tak, že naši pacienti majú dôveru v lekárov a navyše nemusia mať obavu ich navštíviť v prípade potreby, i keď ide len o sociálny či kultúrny kontakt. Vieme, že až 30 percent úspešnosti terapie má placebo efekt a, našťastie, slovenský pacient v návštevách lekára nemusí byť obmedzovaný.

To vyplýva i z minulosti, keď bezplatná zdravotná starostlivosť bola samozrejmosťou," konštatuje Lopašovský. Domnieva sa, že ak má človek pocit, že potrebuje ísť za lekárom, lebo ho niečo trápi, tak je na lekárovi, aby posúdil, do akej miery je ten problém závažný. Lekár je podľa neho za to platený.

Napriek prvej priečke v návštevnosti lekárov predsa len počet návštev v porovnaní s minulosťou klesá. Podľa údajov OECD v rokoch 1998 až 2000 jeden Slovák prišiel za lekárom nie 12-, ale až 15-krát do roka. V rokoch 2001 až 2003 sme za lekárom prišli už len 13-krát do roka. Analytik zo Stredoeurópského inštitútu pre zdravotnú politiku Tomáš Szalay si myslí, že ovplyvniť počet návštev u lekára mohla povinnosť odporúčacích lístkov, ktorá platila práve v rokoch 2009 a 2010.

„Ovplyvniť ho mohla oboma smermi – zvýšiť, lebo nútila pacienta navštíviť všeobecného lekára, alebo znížiť, lebo odradila pacienta od návštevy špecialistu. Každopádne, odporúčacie lístky môžu byť tým vysvetľujúcim faktorom,“ dodáva Szalay.