Ďalej do Prahy, bližšie k Viedni. Slovenská architektúra po 20 rokoch

Aj v architektúre majú Slovensko a Česko po dvadsiatich rokoch samostatnosti veľa spoločné. Hoci sa Praha Bratislave vzdialila a obrátila sa viac na Západ, utužila sa slovenská spolupráca s Brnom a otvorila sa cesta do Viedne.

26.01.2013 09:39
ambasada, nemecko Foto:
Slovenská ambasáda v Berlíne.
debata

„Nemyslím si, že rozdelenie Česko-Slovenska výrazne ovplyvnilo architektonickú tvorbu v oboch nástupníckych štátoch. Napriek istým väzbám na báze kolegiality, ale aj stavbám českých architektov na Slovensku a naopak, bola česká a slovenská architektúra v 2. polovici minulého storočia pred rozdelením relatívne autonómna,“ hovorí architekt Pavol Paňák, ktorý vyše tridsať rokov tvorí vo dvojici s Martinom Kusým. Spolu navrhli novostavbu Slovenského národného divadla, Národnú banku Slovenska či pripravovanú rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie.

Po rozdelení republiky sa na oboch stranách dajú pozorovať isté spoločné znaky, ale aj zreteľné rozdiely. Dnešná česká architektonická scéna má zrelšie historické, vzdelanostné a kultúrne zázemie, je preto vyspelejšia, čitateľnejšia, s jednotiacimi charakteristickými znakmi. Slovenská je možno pestrejšia, viac citlivá na súčasné trendy.

Česko má podľa dlhoročného architekta pedagóga a odborníka na históriu architektúry 20. storočia Štefana Šlachtu kvalitnejšie školstvo. U nás aj toto odvetvie dopláca na priveľký počet študentov a nedostatok kvalitných pedagógov. Mnoho talentovaných Slovákov si preto vyberie české školy.

Celkovo sú však vzťahy medzi architektmi najlepšie, aké doteraz boli, vraví. Začiatkom 90. rokov síce zanikol Zväz československých architektov, no zároveň vznikol BLOK – združenie českých a slovenských výtvarníkov a architektov, ktoré u nás funguje pod strechou Spolku architektov Slovenska a darí sa mu udržiavať dobré kontakty s českými umelcami a architektmi. Šlachta, zakladateľ Spolku architektov Slovenska, bývalý hlavný architekt Bratislavy a spoluprojektant Mostu Lafranconi, spomína na naivné predstavy po páde vlády jednej strany.

V Česko-Slovensku architekti ako prví v ostbloku presadili zákon, ktorý umožnil vznik súkromných ateliérov, na Slovensku však dodnes čakajú na základný dokument – architektonickú politiku štátu. Ďalšie očakávania sa však nenapĺňali. Diktát stavebných firiem nahradil diktát peňazí.

Na Slovensku štát zaspal

Českej architektúre sa na rozdiel od tej našej darili kvalitné verejné stavby – knižnice, zdravotnícke zariadenia, školské či kultúrne stavby, myslí si Martin Paulíny z banskobystrického ateliéru Paulíny Hovorka architekti. ((Ateliér získal v roku 2011 viaceré odborné ocenenia, vrátane CE.ZA.AR-a za Centrálu firmy Phoenix Zeppelin v Banskej Bystrici. Táto stavba, vytvorená v autorskej spolupráci s architektom Štefanom Moravčíkom, je teraz nominovaná na prestížnu cenu Európskej únie za modernú architektúru – Mies van der Rohe Award.)

Na Slovensku verený sektor zaspal. ,,Štát akoby o architektúru nemal záujem. Z oblasti sociálnych stavieb sa za dvadsať rokov nepostavilo takmer nič. Zákon o verejnom obstarávaní obmedzil súťaže. Nebola súťaž na veľké stavby v hlavnom meste – zimný štadión, Starý most, rovnako sa pripravuje výstavba futbalového štadióna,“ hovorí Šlachta.

„Za dvadsať rokov sa tu nepodarilo systémovo naštartovať prácu s architektonickým potenciálom, a to sa týka obstarávaní, absencie súťaží vo verejnom sektore, súvisí to s mentalitou, korupčnosťou prostredia, možno aj s nedostatkom verejnej objednávky na kvalitnú architektúru. To považujem za hriech, že aj keď prebehne nejaká súťaž – nespomínam si, kedy nejaká súťaž dopadla tak, že sa to postaví,“ dodáva Pavol Pokorný z bratislavského ateliéru Pokorny architekti. Férová súťaž s kvalifikovanou porotou umožňuje nájsť nielen novátorské, ale aj udržateľné riešenie – nepredražené technicky a s nízkymi prevádzkovými nákladmi. Mladým architektom dáva príležitosť vyniknúť, posúva myslenie starších.

"Napríklad budovu veľvyslanectva v Berlíne navrhla referentka na ministerstve. Až pod tlakom vypísali súťaž. Vyhral ju Kusý-Paňák a myslím, že dnes sa za ambasádu nemusíme hanbiť,“ vraví Šlachta.

Začiatok 90. rokov znamenal aj koniec budovania ,,pomníkov socializmu“ – obrovských panelových sídlisk – lacného a rýchleho spôsobu ubytovania veľkého počtu ľudí. Nahradili ich ,,sídliská rodinných domov“, satelitné mestečká v pôvodných dedinkách okolo veľkých miest.

Ak sme sa kedysi sťažovali, že sídliská nemajú sociálnu vybavenosť, satelitom chýba úplne – nie sú škôlky, školy, obchody. O to viac je zaťažená doprava. Cesty zjavne za výstavbou budov nestíhajú. Architekti vinia zákony. Investori by mali byť zodpovední aj za parkovanie okolo budov a prístupové cesty, financovať časť rozšírenia komunikácie.

Realita je iná. V Bratislave o výstavbe napríklad rozhoduje 15 stavebných úradov, vedených laikmi a zároveň politickými nominantmi. ,,Vidia len v rozpätí volebného obdobia,“ myslí si Šlachta. Mestá nemajú architektov, ktorí by s dostatočnou právomocou mohli viesť odbornú debatu a rozhodovať o ich podobe.

Napriek všetkým úskaliam legislatívy, tlaku investorov a ovplyvniteľnosti verejných činiteľov sú dnes slovenské i české mestá viditeľne krajšie, ako keď sme v nich pred dvadsiatimi rokmi oslavovali či oplakávali rozdelenie.

Renováciu a oživenie centier, návrat verejného priestoru ľuďom priniesol vývoj a – európske fondy. Podnikanie znamenalo obchodíky, kaviarničky, puby, fastfoody, volení starostovia, ktorí sa chceli zapáčiť a udržať, snažili sa s pomocou peňazí z Bruselu obnoviť sivé fasády. Ľudia začali chodiť von – už sa nemuseli báť, že čašník bude načúvať, alebo sused od vedľajšieho stola zapíše nepriateľský názor na politickú moc.

Potreba peňazí zároveň viedla k rozpredaju majetku a mestá nevedeli primať súkromných vlastníkov, aby priestor a budovy slúžili verejnosti. Situáciu z veľkej časti vyriešila kríza v roku 2008. Zastavila mnohé nezmyselné megalomanské projekty a ,,vyčistila vzduch“.

Dialóg starého a nového? Arogancia

Nedostatok pravidiel a stavebný boom bez celistvej predstavy o tom, ako by mali mestá vyzerať, sa podpísali pod často chaotickú až rušivú výstavbu. Skĺbenie starého a nového si vyžaduje osvieteného developera aj šikovného architekta, hovorí Šlachta. U nás by sa podľa neho dalo nazvať jedným slovom – arogancia.

"Vkladanie nových funkcií musí byť veľmi premyslené. Pre mňa je úžasným príkladom viedenský Goldman& Salatsch, čistá puristická architektúra od Adolfa Loosa. Kedysi to bol obchodný dom – krajčírstvo, kde sa v prízemí vybavovali bežné objednávky, v mezaníne potom pri kávičke merali paničky, ktoré si dávali šiť za veľké peniaze. Dnes je to Reiffeisen bank a funguje rovnako – bežných klientov zase vybavujú dole v parteri, ale väčšie obchody, ktoré sa dohadujú pri káve a koňaku, sa zase robia hore.

Svetlé príklady sú v rekonštrukciách – Stará radnica v Bratislave (autori Peter Bouda a Ivan Masár) si zachovala svoj charakter, pričom sú do nej zakomponované nové prvky. Vydarená je aj rekonštrukcia Jezuitského kostola v Skalici (autorov Jána Franza, Jozefa Zamboja a Mariána Bajana), z ktorého vznikol multifunkčný kultúrny priestor pre verejnosť. Známa je v súčasnosti rekonštrukcia synagógy v Žiline, ktorá má tiež slúžiť ako priestor pre kultúru. Snahu ľudí okolo združenia Truc sphérique z centra pre kultúru žilinskej Stanice a mladého architekta Mareka Jančoka ocenili tento týždeň v Mníchove cenou odborného časopisu Bauwelt.

Priemyselné stavby šťastie nemali

Pádom socialistického režimu, zánikom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) ako obchodného zväzku, rozdelením republiky a divokou privatizáciou padala pred dvadsiatimi rokmi výroba v tradičných fabrikách. Ich potenciál sme na rozdiel od Západu nevyužili.

"Bola to určitá hlúposť developerov, ktorí nechápali, že rozumné využitie starého objektu by im prinieslo do areálu možno oveľa viac návštevníkov ako nový dvadsaťpäťpos­chodový dom. Bolo to však aj tým, že u nás nebol vypestovaný vzťah k týmto objektom – všetko išlo veľmi rýchlo. Jeden deň sme fabriku zavreli, druhý sme ju zbúrali. Na Západe to bolo iné.

Tieto objekty stáli dlhé roky prázdne a dobré príklady začali priťahovať. Je to však aj o kultúrnosti národa – keď napríklad Tabaková továreň v Bratislave bola zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva, ministerstvo ju nevedno pod akým tlakom vyškrtlo a investor ju zbúral.“

Ako oživiť priemyselné stavby, ukazuje najnovší príklad z Česka. Josef Pleskot, považovaný za najvýznamnejšieho českého architekta, dokázal vrátiť život plynojemu z roku 1924, ktorý bol súčasťou Vítkovických železiarní. Od minulého roku je v ňom vzdelávacie, kultúrne a kongresové centrum Gong s multifunkčnou aulou pre tisícpäťsto ľudí.

Nedá sa zachraňovať všetko

Výstavbu sprevádza aj boj stavebníkov s pamiatkarmi a občianskymi aktivistami. Architekti sa zhodujú, že nemožno zachovať všetko staré tak, aby to bolo opäť plne funkčné a schopné prežiť.

"Stopercentne zachovať staré veci sa nedá. Treba nájsť rozumnú hranicu,“ myslí si Šlachta. Aktivisti podľa neho niekedy mieria mimo, ako napríklad v prípade naťahujúcej sa kauzy bratislavského Parku kultúry a oddychu, do záchrany ktorého sa zapojila aj bývalá premiérka.

"Úplne zachovanie PKO je nereálne, mesto nikdy nenájde potrebných 30 miliónov eur, takže nakoniec spadne. Ale prečo sa nemohlo stať súčasťou nového projektu – vstupná hala, estrádna sála v ňom mohli dobre fungovať. Všade vo svete to takto funguje, len nikto takúto štúdiu neurobil,“ dodáva Šlachta.

Rozvoj výstavby poznamenal aj historické centrá

Obdobie po rozdelení prinieslo to, čo sme nepoznali a závideli západným susedom. Po páde železnej opony ľudia vyrazili do Shopping centra pri Viedni a boli očarení – všetko na jednom mieste, obchody aj oddychové zóny – kaviarne, fontánky, lavičky, kvety.

Príchod developerov v druhej polovici 90. rokov priniesol tento ,,luxus pre obyčajného človeka“ aj k nám. Na bývalom parkovisku v Bratislave vyrástlo prvé obchodné centrum podľa západného vzoru – Polus. Dovtedy nevídane spojil nákupy so zábavou – boli v ňom kiná, bowling, herňa aj kútik pre deti.

Ľudia zmenu prijali s nadšením a z obchodných centier, ktoré začali pribúdať po celom Slovensku, si urobili miesto, kde trávia voľný čas. Dopyt posmelil investorov, shoppingy prenikali do centier, ako napríklad v Žiline.

V krajskom meste na Považí investori včlenili veľké obchodné centrum nielen na bývalé námestie s parkom pri Dome kultúry, ale aj na Farské schody v samom centre mesta. ,,To je taký vykričaný prípad, lebo tam sa nepredal verejný priestor, tam sa predalo námestie. Ťahať funkcie veľkých shoppingov do centier je veľmi háklivá vec.“

"Je veľmi nešťastné, keď sa developeri so svojimi nákupnými centrami tlačia čo najbližšie k historickým centrám miest, tam potom často vzniká málo hodnotná rýchlokvasená architektúra, ako obchodné centrá v Banskej Bystrici, vo Zvolene a v ďalších mestách,“ myslí si Braňo Hovorka. Historické centrá miest platili svoju cenu ,,rozvoju“ už za socializmu. Martin Paulíny považuje ich ničenie za jeden z najväčších hriechov minulosti.

"Žalostná bola neúcta k historickým centrám miest. Vtedajší režim ich nevedel využiť, tak ich neváhal likvidovať. Podobný neblahý prístup vládne teraz k cenným stavbám 20. storočia,“ hovorí.

Zbúrať alebo modernizovať

Druhá polovica 20. storočia priniesla napriek vláde jednej strany a silnému vplyvu ideológie významné architektonické diela, najmä vďaka spoločenskej objednávke a veľkorysému financovaniu štátu do 80. rokov, keď sa režim vyčerpal a upadal do finančných problémov.

"Dodnes obdivujeme vynikajúce české architektúry, napríklad Hubáčkove, Prágerove, Šrámkovej domy a mnohé iné, aj slovenské stavby, ktoré si českí architekti cenili a cenia dodnes – Milučkého krematórium, Matušíkove domy, Dedečkova poľnohospodárska univerzita a prestavba a dostavba Slovenskej národnej galérie, Kuzmov pamätník SNP a viaceré iné,“ pripomína Pavol Paňák.

Pamätník SNP v Banskej Bystrici od Dušana Kuzmu považuje za to najlepšie, čo sa tu v minulosti postavilo, aj mladý architekt Braňo Hovorka. Netají, že ho až ,,nekriticky obdivuje“. Zo súčasných architektov ho vzhľadom na zásadovosť riešení všetkých stavieb najviac oslovuje Slovák vyštudovaný v Prahe Ján Studený.

Na súčasníkov stavby minulosti pôsobia často odpudivo, pretože sú spojené s časmi, na ktoré by mnohí najradšej zabudli. Dnes sa znova diskutuje, čo s nimi.

Medzi takéto kontroverzné projekty patrí aj dostavba Slovenskej národnej galérie architekta Dedečka či bývalý Prior a Hotel Kyjev Ivana Matušíka v centre hlavného mesta. Zatiaľ čo Dedečkove premostenie plánovaná rekonštrukcia zachová a sfunkční, osud ďalších dvoch je nejasný. Mladí architekti a aktivisti sa snažia o zachovanie Matušíkových stavieb a ich zasadenie do kvalitnejšieho verejného priestoru. Bývalý hlavný architekt Bratislavy Štefan Šlachta upozorňuje, že to nemusí byť jednoduché.

"Nechápem celkom postoje aktivistov, ktorí tam chcú mať verejný priestor a chcú zachovať celé objekty. Verejný priestor v takomto centre mesta určuje kvalita parteru dookola – keď tam nemáte kaviarničky, cukrárne, parter bude mŕtvy, nebude fungovať. Ja som všetkými desiatimi za to, aby sa trojuholník okolo dnešného Tesca zachoval, ale treba nájsť rozumný kompromis – zachovať celý hotel Kyjev sa nedá. Je nefunkčný, nespĺňa požiadavky bezpečnosti, má nízku konštrukčnú výšku, takže sa tam nedá dať klimatizácia.“

Mesto dnes v tomto priestore potrebuje iné funkcie ako v čase, keď vznikli tieto stavby, ,,chrám konzumu“, niekdajší Prior, je v centre zbytočný. Musí tieto funkcie najskôr zadefinovať a potom vypísať súťaž. ,,Niekto z architektov možno prinesie návrh, do ktorého sa všetci zbláznia,“ podotýka Šlachta.

Sídliská

Rozdelením federácie tri roky po páde plánovaného socialistického hospodárstva sa končí aj éra panelových štvrtí. Sídliská boli fenoménom minulosti a vyslúžili si mnoho pohŕdania, ohovárania a negatívnych emócií. Či sa blížite k Trenčínu, Nitre, Považskej Bystrici, Košiciam, na kopci čnejú panelové monštrá. Napriek tomu sídliská mali svoje plusy. Bolo to lacné a rýchle bývanie pre veľké množstvo ľudí.

Paňák vidí práve v nich kvalitu obdobia, ktoré sa definitívne skončilo pred dvadsiatimi rokmi. „Veľkorysé voľné verejné priestranstvá takýchto sídlisk, u tých starších zarastené vysokou zeleňou, vlastniace parkový charakter, pokladám za vysokú „pridanú hodnotu“ kolektívneho bývania. Takéto lokality sa dnes už oprávnene považujú za hodnotné a aj preto sa sem tlačí nová developerská výstavba,“ vraví.

Sídliská boli daňou za premenu roľníckeho Slovenska na priemyselné a možno ich považovať za najväčší projekt minulosti, nech sa na výsledok dívame akokoľvek. ,,Masívny presun obyvateľov z dedín do miest počas socialistickej industrializácie bol najvýznamnejším počinom socializmu. Nič väčšie sa tu z hľadiska architektúry a urbanizmu nikdy neriešilo," pripomína Martin Paulíny.

Budúcnosť je zelená

Architektúra je úzko spojená s politikou a náladou verejnej mienky. Tá sa stále viac obracia k ekológii a udržateľnosti. Aj budúcnosť nášho bývania a života bude preto poznamenaná zeleným trendom, čo napovedajú aj rozhodnutia na úrovni Európskej únie.

Zatiaľ je príklon k udržateľnosti bývania zjavný viac v Česku, hovorí Pavol Pokorný, ktorý sa zaoberá pasívnymi domami. Za úsporný víkendový dom v Nosiciach pri Púchove získal vo vlaňajšom prvom ročníku porovnania českých a slovenských architektonicky a energeticky výnimočných stavieb cenu BEFFA (Building Efficiency Awards).

„Česko bolo vždy viac ovplyvnené nemeckou kultúrou v nazeraní na architektúru, jej technické parametre. A Západ, najmä po nemecky hovoriace krajiny, tento trend jednoznačne presadzujú. To je určite budúcnosť, kam sa bude architektúra uberať.“

Multifunkčná hala v plynojeme Vítkovických... Foto: Ostrava.cz
vitkovice Multifunkčná hala v plynojeme Vítkovických železiarní.

V prístupe k energeticky pasívnym budovám vidí najväčší rozdiel medzi vývojom na Slovensku a v Česku. Kým u nás tento trend pretláčajú jednotlivci, v Česku je energetická úspornosť požiadavkou developerov. ,,Krásne sa to ukázalo na tom, ako Česi naložili s emisiami,“ hovorí Pokorný. Kým na Slovensku sa z predaja emisných povoleniek garážovej firme za 5 eur stal veľký politický škandál a na plánované zatepľovanie z nich nešlo nič, Česi ich predali Japoncom za takmer desať eur. Zo zisku spustili program Zelená úsporám a znížili energetickú náročnosť vyše 70-tisíc domov.

Česko je bližšie aj k celoplošnej normovej štandardizácii energeticky úspornej výstavby. Zatiaľ čo slovenská norma sa pripravuje na aktualizáciu, našim západným susedom sa podarilo dostať hodnoty energeticky pasívneho štandardu do českej normy, hoci aj keď len v polohe odporúčania. „Ale ako sa vraví, je to tam,“ konštatuje Pokorný.

Čo čaká slovenskú architektúru?

Z hodnotení odborníkov sa budúcnosť architektonickej tvorby na Slovensku zdá optimistická. Nepochybne je tu dosť talentovaných dvadsiatnikov, tridsiatnikov aj štyridsiatnikov, ktorí sú v kontakte so svetom a majú svoj umelecký názor.

„Hoci to nie je často zreteľné, vývoj architektúry smeruje k vyššej všeobecnej kvalite stavieb, vývoj urbanizmu zas k väčšej zodpovednosti za náš spoločný priestor v mestách,“ myslí si Martin Paulíny.

„Úroveň slovenskej architektúry v posledných rokoch zjavne stúpa, dvíha sa priemer, ubúda snáh o nezmyselné extravagancie, pribúda kultivovaná „obyčajnosť“, ktorú pokladám za rozhodujúce podhubie rozvinutej stavebnej kultúry. Je cítiť nástup mladšej, ambicióznej, rozhľadenej a vzdelanej generácie architektov. Mnohí sa kvôli kríze vracajú domov často z kvalitných zahraničných kancelárií s cennými skúsenosťami,“ potvrdzuje skúsený architekt Pavol Paňák a dodáva, že budúcnosť vidí nádejne.

Českom sa však podľa Paňáka môžeme stále inšpirovať. „Česká scéna je pre našu poučná určite zdržanlivosťou voči nepremýšľavému preberaniu aktuálnych trendov, výraznejším dôrazom na potenciál materiality pre komplexnejšie oslovenie našich zmyslov, vnímajúcich architektúru a ešte mnohým iným. Je kultivovanejšia, sebavedomejšia, intelektuálnejšie zakorenená a treba sa z nej učiť.“

Pohľad z Česka – Menej sa bojíte

Mladí českí architekti Roman Brychta a Ondřej Hofmeister pôsobia v ateliéri Projektil architekti, ktorý založili v Prahe v roku 2002 s kolegami Adamom Halířom a Petrom Leškom. Za desať rokov si stihli trikrát odniesť Grand Prix z Národnej ceny za architektúru, ktorú udeľuje medzinárodná porota za najlepšie stavby realizované v predošlom roku v Česku. V roku 2007 za Centrum ekologických aktivít mesta Olomouc, o dva roky za Študijnú a vedeckú knižnicu v Hradci Králové a v roku 2010 za Národnú technickú knižnicu v Prahe.

V čom sú česká a slovenská architektúra podobné a v čom sa podľa vás odlišujú?
Roman Brychta (R. B.): Architektúra je podobná. Neviem, či existuje nejaký oficiálny názov pre súčasnú slovenskú architektúru, ale u nás sa udomácnil na konci 90. rokov pojem ,,česká prísnosť" – čo je, dúfam, prekonané. Keď prídem do Bratislavy, mám dojem, že ste v niečom progresívnejší – menej sa bojíte.

Máte obľúbené osobnosti, ktorých práca vás inšpiruje?
R. B.: Na Slovensku je to fenomén architekta Dědečka. Z mladých ma inšpirujú GutGut, WSA, najmä ich projekt Mestské zásahy, ktorý úspešne prenikol aj do Čiech. U nás? Som žiak Emila Přikryla. Myslím, že je to génius, ale je škoda, že nestavia. A zaujíma ma, s čím prichádza nová generácia.

Máte s tou slovenskou kontakt?
R. B.: Rád chodím na Slovensko a spoznávam, čo sa tam deje. Uviedol by som tri posledné profesijné skúsenosti. Prvá, keď ma spolužiak Ján Studený (ktorý mal československý ateliér KSA s bohužiaľ už zosnulým veľkým talentom Davidom Kopeckým) pozval na kritiku jeho ateliéru na VŠVU. Druhá, keď nás s profesorom Suchomelom zavolali do poroty CE.ZA.AR a v dodávke sme prešli za dva dni celé krásne Slovensko. Treťou sú neformálne stretnutia na ľade. Pred rokmi sme s kolegom Alanom Krajčím z Plánu¤B založili tradíciu architektonických hokejových turnajov Praha – Brno – Bratislava. Vďaka turnaju sa stretávame, ukazujeme si svoje realizácie a otvárame priestor pre prípadnú spoluprácu.

Máte nejaké obľúbené miesto v Česku alebo na Slovensku pre jeho architektúru?
R. B.: V Prahe je to Národná technická knižnica – s radosťou sledujem, ako je jej vnútorný a vonkajší priestor voľne obývaný. V Bratislave Slovenská národná galérie od Dědečka – geniálne zaťahuje vzduch od Dunaja do vnútrobloku budovy.
Ondřej Hofmeister (O. H.): Všeobecne sa cítim dobre v mestách, kde prevažuje „kompaktná“ zástavba, kde je dosť verejne prístupnej zelene a kde pamätajú aj na chodcov, lebo v Česku sa na nich stále zabúda. Z najčerstvejších pozitívnych zážitkov je to rekonštrukcia plynojemu v Banskej oblasti v Ostrave-Vítkoviciach od Josefa Pleskota, ktorá prináša nový život do opustenej časti výrobného areálu. V kontraste s tým je obchodný dom Nová Karolína, tiež v Ostrave, ktorý život z okolitého mesta, naopak, úplne vysáva.

Kam sa podľa vás bude uberať architektúra a urbanizmus v Česku a na Slovensku?
R. B.: Dúfam, že sa budú angažovať mladí architekti so skúsenosťou zo zahraničia, rozbehne sa aktivizmus v architektúre a tým aj súčinnosť obyvateľov na tvorbe verejného priestoru, obcí a miest.
O. H.: Architektúra a predovšetkým urbanizmus pracujú s verejným priestorom a preto sú spojené s politikou. Dúfam, že nastane posun k lepšej komunikácii s politikmi a verejnosťou, ktorá bude stále angažovanejšia, informovanejšia a kompetentnejšia. Mám radosť, že architektúra prestáva byť v očiach verejnosti len ,,okrášľovacia disciplína".

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy