Svojich snov sa nikdy nevzdávajte

Ako desaťročná písala príbehy o mimozemšťanoch. Dnes skúma možnosti života v extrémnych podmienkach na Zemi. Ak sa niektorým mikroorganizmom darí prežiť na povrchu grónskych ľadovcov alebo v piesku čilských púští, prečo by sme ich nemohli objaviť aj na iných nepohostinných miestach vo vesmíre, pýta sa Michaela Musilová (24), mladá astrobiologička z Bratislavy, ktorá v súčasnosti dokončuje doktorandské štúdium na anglickej univerzite v Bristole.

27.01.2013 08:00
musilova michaela Foto:
Astrobiologička Michaela Musilová skúma možnosti života v extrémnych podmienkach na Zemi. Dôveruje jej aj NASA.
debata (4)

Vlani v lete ste boli s vedeckou expedíciou v Grónsku. Čo ste tam robili?
Takmer dva a pol mesiaca sme s kolegami z univerzity stanovali uprostred divočiny. Len čo vyšlo slnko, bolo treba odrážať útoky komárov. Počas krátkeho polárneho leta sú ich tam totiž celé mračná. Ja som sa však venovala najmä mikróbom, ktoré žijú na povrchu grónskych ľadovcov. Je tam ešte čo študovať a z tejto expedície som si doniesla veľa vzoriek.

Už ste ich analyzovali?
Ešte som len začala, bolo treba najprv dokončiť iný rozbehnutý projekt. Ale jedno už viem. Tie mikróby vylučujú organické látky, ktorými sa živia ostatné organizmy v okolí ľadovca a v oceáne.

To je predsa dobré, nie?
Áno i nie. Pohlcovaním kysličníka uhličitého z atmosféry a vylučovaním organických látok vytvárajú tieto mikróby takzvanú tmavú hmotu, ktorá dnes pokrýva ľadovce. Tá hmota spôsobuje, že sa ľadovce rýchlejšie topia.

Ako to?
Ľadovce tak stmavnú, teda viac priťahujú slnečné lúče a roztopia sa. Čo je teraz dôležitejšie a čo prevažuje v činnosti mikróbov – jej kladná alebo záporná stránka? Touto otázkou sa práve zaoberám.

Od astrobiológie ste tak nevdojak prešli k ekológii?
Aj preto sa rada venujem svojej dizertačnej práci, lebo mi umožňuje uberať sa toľkými smermi, ktoré len zdanlivo nesúvisia. V prírode a vesmíre v skutočnosti všetko so všetkým súvisí. Navyše mi to umožní v budúcnosti uplatniť moje znalosti v rôznych odboroch.

Čo je témou vašej dizertačnej práce?
Už o tom chvíľu hovoríme: Mikrobiálna postupnosť a akumulácia organickej hmoty na povrchu ľadovcov. Zameriavam sa na výskum takzvaných extremofilov, mikroorganizmov žijúcich v prostredí extrémne vysokých alebo, naopak, extrémne nízkych teplôt, prípadne v prostredí s vysokou radiáciou.

Údajne sú medzi nimi takzvané drsné baktérie, ktoré znesú aj tisíckrát silnejšie rádioaktívne žiarenie ako človek…
Keby len tisíckrát. V rámci môjho magisterského štúdia som skúmala baktérie nachádzajúce sa v Antarktíde, ktoré znesú až 10-tisíckrát vyššiu radiáciu ako človek. A to je dôkaz, že ak podobné ,,potvorky“ prežili kedysi takúto radiáciu na Zemi, tak ju mohli prežiť aj na Marse či inde vo vesmíre.

Už ste boli aj v Antarktíde?
Chcela by som sa tam dostať, mám už aj ponuku pripojiť sa k jednej americkej skupine, ktorá pripravuje takúto expedíciu, všetko však závisí od finančnej podpory cez granty a od ďalších štipendií. Antarktída je ideálne miesto na študovanie podmienok podobných marťanským. Strašný chlad, nikde ani nohy, ľudia len v malých výskumných staniciach, prostredie také drsné, že vysušuje všetky živé tkanivá.

Skupina britských vedcov práve pripravuje vrt k antarktickému jazeru. Predpokladajú, že tam objavia neznáme živočíchy. Neprihlásili ste sa?
Nemohla som, brali len hŕstku dlhoročných profesorov s bohatými skúsenosťami. Dvaja kľúčoví výskumníci tohto tímu sú z našej univerzity v Bristole, dobre ich poznám, jeden je dokonca môj vedúci. Už sú v Antarktíde, vzorky z vrtu však prinesú na univerzitu. Samozrejme, že by som sa chcela podieľať na ich spracúvaní a analýze. Uvidím, či sa mi to podarí.

Doteraz sa vám všetko darilo, vy ste vlastne také dieťa šťasteny, nemyslíte?
Práveže nie, ku všetkému som sa musela prebojovať. Napríklad keď som zháňala peniaze na štúdium astrobiológie v Londýne, poslala som tisíce žiadostí o finančnú podporu a prišlo vari desať kladných odpovedí.

Vraj ste si vtedy privyrábali aj ako šatniarka v jednom divadle?
Aby som sa dostala na londýnsku University College – v tom čase štvrtú najlepšiu univerzitu vo svete – bola som ochotná robiť čokoľvek. Áno, začínala som ako hosteska v divadle, brala som od ľudí kabáty. Neskôr som však pracovala aj pri bare a v lete som si privyrábala ako asistentka v geologickom múzeu. Aby som to však zhrnula, iste, mala som aj šťastie, no bez plného nasadenia, maximálneho úsilia by som určite neuspela.

A bez húževnatosti?
V mojom prípade je to asi určujúca vlastnosť. Keď si už niečo zaumienim, tak idem vytrvalo za tým.

Čo vás v živote najviac motivuje?
Ísť niekde, kde ešte nikto nikdy nebol – napríklad na Mars. Vidieť veci, ktoré ešte málokto videl. Hlavne nájsť veci (vo vede), ktoré predtým ešte nikto nenašiel. To ma vždy bude inšpirovať.

To máte po otcovi, úspešnom diplomatovi, alebo skôr po mame – známej archeologičke, objaviteľke zlatého pokladu na Bratislavskom hradnom vrchu?
Asi po oboch… Otec sa tiež nepresadil ľahko a mama má síce skvelé nápady, ale kým ich zrealizovala, musela prejsť dlhú cestu.

Po druhom ročníku ste sa z londýnskej univerzity dostali na ročné výmenné štúdium do prestížneho Caltechu – Kalifornského technologického inštitútu. Minulý rok bola tato univerzita vyhlásená za najlepšiu na svete. To sa nepodarí každému, vyberajú dvoch kandidátov z tisícky záujemcov. Čím ste učarili výberovej komisii?
Vďaka tomu, že ma vybrali, nemusela som platiť tie hrozné školské poplatky, až 50-tisíc dolárov ročne. A čo zavážilo pri mojom výbere? Mala som výborné študijné výsledky už v Londýne, keď som sa hlásila na tento výmenný program, ktorý predpokladal prospech s čistými jednotkami. Okrem toho som mala za sebou prax v observatóriách a niekoľko expedícií.

Vás však po čase vybrali aj pre spoluprácu s agentúrou NASA, a to ako jedinú zahraničnú študentku.
Áno, študentov zo zahraničia tam spravidla neberú, vyžaduje si to špeciálne povolenia a previerky. Trvalo vari päť mesiacov, kým som všetkými testami napokon prešla. Iní by to možno už dávno vzdali, ja som čerpala silu pri pohľade na jednu fotografiu z detstva.

Aká to bola fotografia?
V roku 1996 začal otec pôsobiť na veľvyslanectve SR v USA ako kultúrny radca. On zariadil, že vo Washingtonskom múzeu kozmonautiky sa stretol prvý slovenský muž vo vesmíre Ivan Bella s posledným mužom na Mesiaci, astronautom Eugenom Cernanom. Bola som pri tom a dostala som na pamiatku fotografiu, kde som ako dievčatko v astronautskom skafandri. Túto fotku mám stále doma na chladničke a doteraz ma inšpiruje.

Čo ste robili celý rok v NASA, k čomu vás tam vôbec pustili?
Napokon mi dosť dôverovali. Vedeli, že medzičasom som študovala s najlepšími výsledkami na Caltechu, a tak ma zapojili do dvoch projektov. Jeden sa venoval analýze spomínaných vzoriek z Antarktídy a išlo o to zistiť, či mikroorganizmy dovezené stadiaľ by dokázali prežiť aj na červenej planéte. Nuž a ďalší projekt sa týkal už konkrétnej misie na Mars, lebo práve v tom čase NASA pripravovala ďalšiu sondu na červenú planétu s robotom Curiosity.

Curiosity údajne vyniesla na Mars aj váš podpis?
To je pravda. Bola to akási odmena za to, že som pracovala v spomínanom tíme.

Celkom nedávno, pred šiestimi týždňami, obleteli svet veľmi nádejné správy o tom, že robot sondy Curiosity možno objavil na Marse nejaké organické zlúčeniny.
Ako výskumníčka som počas pobytu v NASA bola v tíme, ktorý mal na starosti očistenie tohto robota od všetkých možných baktérií, aby ich sonda nepreniesla až na Mars.

Veď práve, nasledujúce správy o zisteniach Curiosity zapôsobili ako studená sprcha. Ukázalo sa, že to, čo vedci spočiatku pokladali za stopy života na Marse, sú s najväčšou pravdepodobnosťou mikroorganizmy zanesené tam robotom Curiosity! Žeby ste ho pred letom do vesmíru nedostatočne neočistili?
Musím uviesť, že vesmírne zariadenia ani nejde úplne zbaviť všetkých mikroorganizmov. Zatiaľ ani v NASA nemajú takú dokonalú technológiu. A s tou, čo sme vtedy mali k dispozícii, sa nedalo lepšie čistiť. Darmo, niektoré mikróby sú veľmi odolné, skúšala som na nich rôzne testy, ale dokázali prežiť všetko.

Ale nie je to irónia – tí, čo hľadajú život na Marse, ho tam možno sami prenesú?
Určite áno, treba si však pripomenúť, že hlavným cieľom misie Curiosity nebolo objavovať nejaké formy života na Marse – to bude poslaním ďalšej plánovanej sondy – ale zisťovať, či sú tam vhodné podmienky na ich existenciu.

Čiže nemáte výčitky svedomia?
Vôbec nie, lebo sme sondu vyčistili najlepšie, ako sa dalo. Naopak, mám dobrý pocit, že som bola pri tom, keď sondu Curiosity pripravovali v NASA na kozmický let. Navyše vedecký šéf tejto vesmírnej misie John Grotzinger bol mojím profesorom na Kalifornskej univerzite, pracovala som s ním na niekoľkých projektoch a naďalej spolu komunikujeme.

Kam ste si to namierili z Caltechu a z NASA?
Späť do Londýna dokončiť univerzitu.

Absolvovali ste ju veľmi úspešne. Cenu princa Philipa, teda manžela britskej kráľovnej Alžbety¤II., ste dostali za študijné výsledky?
Nebolo to celkom tak, lebo ide o ocenenie, ktoré mladí ľudia vo Veľkej Británii dostávajú síce aj za výsledky svojej práce, zároveň však musia splniť rôzne dobrovoľnícke, expedičné, športové a charitatívne úlohy.

Astrobiologička Michaela Musilová Foto: Robert Hüttner
musilova michaela Astrobiologička Michaela Musilová

Čo všetko ste museli urobiť?
Najskôr som osemnásť mesiacov pracovala ako dobrovoľníčka so seniormi, ktorí imigrovali do Anglicka.

Čo to znamená – pracovala?
Učila som ich pracovať na počítači, športovala som s nimi a dokonca som im dávala kurzy slovenčiny.

Slovenčiny?!
A viete, že viacerých to zaujalo a bavilo? Potom som absolvovala dve expedície, v ktorých išlo o prežitie.

To by tiež bolo treba čitateľom vysvetliť.
V severnom Anglicku a Bavorsku som strávila niekoľko dní v neľahkých podmienkach, bez akýchkoľvek výdobytkov modernej doby. Bola som vedúcou dvoch skupín, ktoré som musela bezpečne previesť 150 kilometrov cez hory. Potom som rok pôsobila ako zástupkyňa študentov na univerzite a nakoniec som sa zúčastnila na obnovovaní významnej kultúrnej pamiatky – vybrala som si náš hrad Uhrovec.

Prečo práve hrad Uhrovec?
Pri výbere objektu takisto bolo treba splniť určité podmienky. Napríklad zvoliť taký, kde som ešte nebola, kde budem pôsobiť medzi neznámymi ľuďmi a tak ďalej. Mohla som síce ísť niekde do Ázie alebo Afriky, Slovensko som si však vybrala aj preto, že pri záchrane kultúrneho dedičstva je tu ešte čo robiť. Samozrejme, mama mi poradila, na čo sa zamerať. Zobrala som si tam aj priateľa, a tak sme pomáhali dokonca dvaja.

Priateľ je z brandže?
James je Angličan a geológ, spoznali sme sa však ešte na univerzite v Londýne.

Predvlani ste si to z Londýna zamierili do Bristolu. Je pravda, že tamojšia univerzita je prvá anglická vysoká škola, kde kedysi začali prijímať na štúdium ženy?
Áno, a údajne vznikla pred viac ako 130 rokmi aj preto, aby jej zakladateľ mal kde umiestniť svoju dcéru.

Povedzte, však ste na Slovensku doteraz žili kratšie ako v zahraničí?
Áno, asi len tretinu svojho života.

Vychodili ste vôbec na Slovensku niektorú školu od začiatku až do konca?
Asi nie. Najdlhšie som tu chodila do prvého stupňa osemročného francúzskeho Gymnázia na Jelačičovej ulici – tri roky. Potom ešte pol roka do talianskeho bilingválneho Gymnázia na ulici Ladislava Sáru. Strednú školu som dokončila v Ríme (bolo to francúzske Lycée Chateaubriand, kde som chodila 3 a pol roka), otec tam vtedy pôsobil ako diplomat.

A kde ste navštevovali základnú školu?
Do prvej triedy som chodila na Grösslingovej ulici v Bratislave. Zvyšok som absolvovala v Spojených štátoch.

Aspoň máte možnosť porovnávať rôzne školské systémy. Kde majú najlepšie školstvo?
Najviac sa mi pozdáva francúzsky systém. Je veľmi náročný, predstavte si, že som maturovala z trinástich predmetov, z toho bolo viacero prírodovedných, ale medzi nimi aj štyri jazyky. Aj čo sa týka hodín učenia, bolo to náročné, trvalo to spravidla od ôsmej do osemnástej každý deň a bolo veľmi intenzívne, mali sme veľa úloh. Ale človek odchádza zo strednej školy s obrovskými znalosťami.

A zrejme nielen z prírodných vied?
Je to tak, lebo po skončení francúzskeho lýcea v Ríme som mala možnosť študovať aj dejiny umenia alebo pokračovať v štúdiu cudzích jazykov. Na druhej strane stredoškolák v USA alebo aj u nás je zameraný na štyri alebo päť predmetov a keď zmaturuje, tak je doma len v nich.

Kedy a kde ste sa rozhodli pre štúdium astrobiológie?
To bolo ešte na strednej škole. Rozhodnutie prišlo v kine, keď som videla film Mimozemšťania z hlbín od Jamesa Camerona. Režisér nachádza v hlbinách oceánu bytosti, o ktorých sa dovtedy predpokladalo, že na našej planéte nemôžu existovať. Pripomenula som si, že práve to ma odjakživa zaujímalo a bavilo. A že svojho sna sa nesmiem vzdať len tak ľahko.

Čím ste sa chceli stáť pôvodne?
Predtým som vážne uvažovala o štúdiu cudzích jazykov, Od tej chvíle som sa však na francúzskom lýceu sústredila na štúdium prírodných vied.

A zanedbali ste štúdium jazykov?
Myslím, že nie. Momentálne ich ovládam päť.

Už ste sa v našom rozhovore preriekli, že túžite letieť na Mars. Chceli by ste byť astronautkou?
Samozrejme, že áno, ale som realistka a obávam sa, že je to sen, ktorý sa mi nemusí splniť.

Prečo nie?
Je skoro nemožné dostať sa do výberu astronautov. Zároveň som Slovenka a Slovensko nie je ešte členom ESA, Európskej kozmickej agentúry.

Nemohli by ste sa uchádzať o miesto astronautky v NASA?
Možno aj mohla, ale to by som musela najprv získať občianstvo USA.

Slovensko konečne požiadalo v novembri o členstvo v ESA. Ste rada?
Určite, lebo rada by som raz pracovala pre túto agentúru. Ale keby ma náhodou neprijali, tak by som sa vydala za priateľa Angličana a požiadala by som o dvojaké občianstvo. Potom by som sa mohla dostať aj do ESA (smiech).

Ako na vás pôsobila psychóza okolo údajného zániku sveta 21. decembra?
Mne to pripadalo zábavné. Veď súdny človek to vari ani nemohol brať vážne.

Raz v ďalekej budúcnosti však život na Zemi nebude už ďalej možný. Ale bude sa mať ľudstvo kam vysťahovať? Inými slovami – je podľa vás vo vesmíre ešte iné také miesto vhodné na život?
Vo vesmíre sú milióny galaxií, bilióny hviezd a okolo nich krúžia nekonečné množstvá planét. Je vylúčené, aby na niektorých z nich neexistoval život. Treba len zistiť, na ktorých. A v ktorých galaxiách. Ak nie je na planétach, tak je na ich mesiacoch, za nádejný z tohto hľadiska považujem napríklad mesiac Jupitera s názvom Europa.

Predstavujete si, akú podobu môže mať mimozemský život?
Môže mať rôzne podoby, od mikroorganizmov po mnohobunkové organizmy. To závisí, samozrejme, od tamojších podmienok.

Môžu sa tam teda vyskytovať aj primáty?
Ani to sa nedá vylúčiť.

Prečo ešte nedali o sebe vedieť? Prečo nám neodpovedajú, veď skupiny vedcov na Zemi už roky posielajú rôzne signály potenciálnym mimozemšťanom?
Ale posielajú správne signály a správnym smerom, k tým ,,správnym“ galaxiám? Všetko je to zatiaľ dosť náhodné a možno aj nedostatočne premyslené.

Vráťme sa domov, na Slovensko, ktoré oslávilo 20 rokov svojej samostatnosti. V Anglicku si ho už nepletú so Slovinskom?
Ľudia s ktorými sa stýkam, povedzme z môjho odboru, už nie. Bežní smrteľníci si ho však naďalej zamieňajú s kdečím, povedzme aj s bývalým Československom. Trpezlivo im vysvetľujem, že to už nie je pravda. Horšie dopadáme v Spojených štátoch, tam buď o nás ešte nepočuli, alebo nás naďalej umiestňujú do komunistického bloku. Samozrejme, že to neplatí o vzdelaných Američanoch.

Aké máte pocity, keď prichádzate oddýchnuť si domov – ako teraz na vianočné a novoročné sviatky – mení sa to tu k lepšiemu alebo horšiemu?
Myslím si, že k lepšiemu a s priateľom si vždy všimneme aj niečo nové. Keď tu bol prvýkrát pred nejakými piatimi rokmi, tak v jednej reštaurácii nás obsluhovali veľmi nepríjemné čašníčky. V Anglicku je to nepredstaviteľné, tak by predsa neprišli k nijakému prepitnému. Teraz sa nám zdá, že servis sa v Bratislave zlepšil, a vôbec, ľudia sú k sebe milší.

Váš otec má aj literárny talent, podedili ste niečo z neho? Nepokračujete v písaní príbehov o mimozemšťanoch?
(smiech) Zatiaľ nie. Ale možno sa k tomu vrátim. Moje príbehy však už budú mať inú formu.

Formu literatúry faktu? Zrejme áno.

Už teraz máte pomerne veľký rozptyl záujmov: fotografovanie, maľovanie, cestovanie, tanec… Neodvádza vás to od štúdia a výskumnej práce?
Ani nie. Toľko pracujem, že doslova potrebujem aj rozptýlenie, aby si mozog dokázal oddýchnuť.

Spoločenskému tancu sa vraj venujete aj súťažne?
To len posledných pár rokov, odkedy žijem dlhšie na jednom mieste. No naďalej je to iba záľuba. Hoci sa jej venujem dosť pravidelne. Nechodím do fitnescentra, ale na parket. Navyše teraz už mám viac voľného času ako kedysi, nemusím ho toľko venovať vypisovaniu žiadostí o poskytnutie štipendia.

Lebo ste finančne zabezpečená?
Magisterské štúdium som predvlani ukončila s najvyšším ocenením od dekana a vďaka tomu mám štipendium na celé doktorandské obdobie, čiže na tri a pol roka. A tak vlastne prvýkrát nemusím popri štúdiu aj pracovať do noci a opakovane žiadať o finančnú podporu.

Michaela Musilová (24)

astrobiologička

  • Narodila sa v Bratislave, kde začala chodiť do základnej školy. Maturovala v Ríme.
  • V rokoch 2007 – 2011 absolvovala štúdium planetárnych vied na University College v Londýne.
  • Medzitým študovala v rámci výmeny aj na California Institute of Technology (2009 – 2010) v USA , z toho rok pracovala pre agentúru NASA v jej laboratóriách Jet Propulsion Laboratory.
  • V súčasnosti dokončuje doktorandské štúdium na univerzite v Bristole (Veľká Británia) a pripravuje dizertačnú prácu o živote extremofilných mikroorganizmov na povrchu ľadovcov so zameraním na astrobiólogiu.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba