Ako sa vám podarilo Vaša presvedčiť, aby prehovoril pred
kamerou?
Nebolo potrebné presviedčať ho. Vaš totiž veľmi rád hovoril o svojom
príbehu ľuďom v okolí. Prekvapilo ma však, že súhlasil, aby sme ho
nakrúcali. Obával som sa, že rozprávanie preruší, ale prakticky povedal
všetko. Zmena nastala až vtedy, keď som chcel iný deň pokračovať
v nakrúcaní dokumentu. Odmietol. Pravdepodobne pochopil, že mu to nemôže
prospieť.
Obžalovaní a väzni ho prezývali sudca kat.
Áno. Súdni znalci ho v posudkoch označili za človeka so sadistickými
sklonmi. Na nikoho nebral ohľad. Táto vlastnosť mu v ére strašnej totality
pomohla dostať sa na dôležité miesta, ktoré zastával. Režim potreboval
nenávistných ľudí, ktorí kruto zúčtujú s nepohodlnými osobami.
Vy by ste ho ako opísali?
Bol radikálny fanatik sovietskeho typu. Mnohí československí komunisti sa
síce správali veľmi zle navonok, ale nedoťahovali všetky prípady do
absurdity s brutálnym pozadím aj voči sebe navzájom. Doplnil by som, že
Vaš, ktorý sa narodil v Užhorode, mal vždy bližšie k Moskve ako
k Prahe.
Prečo?
Neochvejne obdivoval stalinské zriadenie, ktoré pomáhal u nás budovať.
V archívoch som našiel listinu, z ktorej vyplýva, že požiadal
o občianstvo Sovietskeho zväzu. Opieral sa o to, že sa narodil na jeho
území, keďže Užhorod po druhej svetovej vojne pripadol Sovietom. Na
sedemnástich stranách opisuje, čo všetko pre ZSSR vykonal, pričom poukazuje
na to, že fakticky nie je československý občan. Vaš to objasňoval tým,
že generál sovietskej tajnej služby mu koncom druhej svetovej vojny povedal,
aby žiadal o udelenie občianstva ČSR a mohol tak lepšie robiť prácu pre
Moskvu.
Aký bol v súkromí? Potrpel si na luxus?
Svoju prácu robil z fanatického presvedčenia. Majetkové výhody určite
neboli rozhodujúce. Na staré kolená bol skôr skromný človek, ale fakt je,
že mu sovietska tajná služba darovala za jeho služby Mercedes Benz a
v Prahe v byte s rozlohou 160 štvorcových metrov mal tento komunistický
funkcionár aj slúžku. V rámci znárodňovania v roku 1948 mu
československé úrady mali auto zhabať, ale nestalo sa. Sovietska ambasáda
poskytla vyhlásenie, že československé zákony sa nemôžu vzťahovať na
tento mercedes. Veľvyslanectvo poukazovalo na to, že to bol osobný dar
Vašovi od Sovietskeho zväzu.
Určite prekvapuje fakt, že Vaš páchal strašné zločiny ako
človek s kvalitným vzdelaním.
Bol sadista s vysokým inteligenčným kvocientom. Mal tri doktoráty a
v sedemdesiatych rokoch minulého storočia učil na Karlovej univerzite.
Vyžarovala z neho aj určitá charizma. Napriek tomu dokázal byť krutý a
fanatický, po vojne nechal strieľať ľudí bez výsluchov a svoje obete
mučil. Keď hovorím o Vašovej inteligencii a vzdelaní, porovnávam ho
s inými prisluhovačmi komunistického režimu. Napríklad s Aloisom
Grebeníčkom (zosnulým otcom bývalého predsedu Komunistickej strany Čiech a
Moravy), ktorý bol vyučený mäsiar a väzňov mučil elektrickým prúdom.
Keď sa mi však ozvali bývalí študenti, ktorých Vaš učil na Karlovej
univerzite, trochu som stratil dojem z jeho inteligencie.
Čo vám o ňom hovorili?
Povedali, že Vaš nebol brilantný akademik. Záležalo mu jedine na tom, aby
sa vysokoškoláci naspamäť učili skriptá. Prednášal im o komunistickej
ideológii. Neskôr som v archívoch zistil, že ani on sám nebol dobrý
študent. Pred druhou svetovou vojnou študoval na právnickej fakulte a
hodnotený bol často len ako dostatočný alebo dobrý. Určite sa však
vzdelaním odlišuje od väčšiny vtedajších väzenských dozorcov a
ďalších podobných brutálnych ľudí alebo sudcov, ktorí mali počas
stalinizmu len základné vzdelanie a jednoročný právnický kurz (tzv.
Právnická škola pracujúcich), na základe čoho získali titul JUDr.
Vašovi sa vrátilo to, ako ubližoval iným. Komunistický režim ho
súdil a poslal za mreže. Prečo?
Otázku by som obrátil. Prečo ho nepopravili? Ako funkcionár vrchného
vojenského súdu školil sudcov o sovietskom práve. Zdôrazňoval im, že
priznanie je hlavný dôkaz. Chápme to aj ako dostatočný dôkaz, aby niekoho
mohli popraviť. Vaš si to veľmi dobre uvedomoval, a preto sa nikdy k ničomu
nepriznal. Mal pritom šťastie, lebo ho súdili v júli roku 1953, teda až po
Stalinovej smrti, a väčšinu zákerných rozsudkov vyniesli predtým, ako
zomrel sovietsky diktátor. Je možné, že mu nahrala ešte jedna skutočnosť
pre neho typická.
Aká?
Nedá sa vylúčiť, že sa mu podarilo oddialiť svoje zatknutie. Keď sa
dozvedel, že uväznili Bedřicha Reicina, Vaš sa ponáhľal, aby vyslovil
podozrenie, že bol špión a zradca. Na piatich stranách protokolu podal
udanie na Reicina. Ten bol pritom Vašovým šéfom. Reicin riadil vojenskú
kontrarozviedku. Nakoniec ho popravili v decembri 1952. Súdili ho v procese
s takzvaným protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho. Proces
s Vašom bol na tento proces naviazaný a mal antisemitský podtext.
Vráťme sa k tomu, prečo Vaša odsúdili.
Bol to pravdepodobne príkaz z Moskvy. Podobne ako v prípade Slánskeho.
Klement Gottwald nemal dôvod ísť proti komunistickým kolegom, ale Stalin
chcel v sovietskych satelitoch upevniť moc a nechcel medzi komunistickými
funkcionármi Židov. Takých, čo podporovali vznik Štátu Izrael, ktorý sa
však napriek Stalinovmu očakávaniu nestal sovietskym satelitom. V dôsledku
toho sa v Sovietskom zväze zmenil minister vnútornej bezpečnosti. Odrezal
ľudí, ktorých mal pod sebou a začal budovať novú sieť spolupracovníkov.
Vaš sa takisto ocitol na čiernom zozname a stal sa paradoxne obeťou režimu,
ktorý pomáhal krutým spôsobom budovať. Prispel k tomu určite aj jeho
židovský pôvod.
Ako to vnímal, keďže fanaticky obdivoval Sovietsky
zväz?
Nikdy do smrti to nepochopil. Nepripúšťal si možnosť, že by ho odpísali
jeho sovietski nadriadení. Nazdával sa, že vo väzení skončil pre závisť
a neschopnosť pražských komunistov oceniť ho.
Jedna poznámka, ktorá priamo nesúvisí s Vašom. Komunistický
režim popravoval a posielal za mreže mnohých ľudí, ktorí boli počas
druhej svetovej vojny nielen na Západe, ale aj v Sovietskom
zväze.
Mnohí, ktorí bojovali v armáde Ludvíka Svobodu, prišli z gulagov. Keby po
vojne rozprávali, čo v nich zažili, nejeden človek by možno ani neuveril.
Čiže by sa to vnímalo ako očierňovanie Sovietskeho zväzu. Znamenali
hrozbu.
Keď sa Vaš dostal na slobodu, požiadal zase o členstvo
v komunistickej strane. Napriek tomu, že režim ho potrestal.
Myslím si, že si vzal príklad z jedného človeka, ktorý s ním sedel za
mrežami v Leopoldove. Nielenže bol rehabilitovaný, ale navyše urobil potom
obrovskú kariéru v partaji. Volal sa Gustáv Husák. To je prvá časť
odpovede. Druhá vec je, že Vaš bol fanatik, ktorý dobre vedel, že ďalej
môže existovať, jedine ak sa znovu dostane do radov komunistickej strany.
Vnímal to aj ako otázku cti. Veľmi dlho sa však netešil.

Prečo?
Rehabilitovali ho a aj vzali späť do strany, ale po sovietskej okupácii
Československa v auguste 1968 ho neskôr znovu vylúčili. Ťažko to
prežíval. Nezmieril sa a každému zjazdu komunistickej strany písal
rozsiahlu žiadosť, aby mu vrátili členstvo. Cítil sa ukrivdený. Poukazoval
na svoje zásluhy. Ako spravodajský dôstojník sa nepochybne zaslúžil
o nastolenie komunistického zriadenia v povojnovom Československu. Na druhej
strane aj počas normalizácie vyvolával strach všade, kam prišiel, a báli
sa ho aj komunisti.
Vaš sa ocitol vo väzení s ľuďmi, ktorých posielal za mreže.
Hrozilo mu, že ho z pomsty zavraždia?
Mal osobité podmienky na výkon trestu. Po necelých dvoch rokoch ho
z Leopoldova premiestnili do osobnej väzby ministra vnútra v Prahe. Tam mu
určite nikto nemohol ublížiť. Priznal sa mi, že v Leopoldove ho
spoluväzni opakovane zbili. Prečo ho nezabili? Rozprával som sa s jeho
spoluväzňami. Dozvedel som sa, že mu nevzali život, lebo už nepredstavoval
hrozbu. Zároveň to brali ako humánne gesto – nechceli si špiniť ruky
s takým darebákom. Navyše si myslím, že si uvedomovali, že hoci Vaš bol
tiež väzeň, tak obrazne povedané, jedna facka bývalému prokurátorovi by
sa každému vrátila v podobe troch faciek… To znamená, že za prípadnú
vraždu by draho zaplatili. Mimochodom, Vašovi hrozila smrť iba vtedy, keď
žil na slobode.
Kedy?
V roku 1949 bol pokus zlikvidovať ho. Nešlo o pomstu, ale o snahu
zastaviť zločiny Vaša ako námestníka veliteľa vrchného vojenského súdu
v Prahe. Išlo o úsilie zastaviť mašinériu, ktorá vynášala rozsudky
smrti. Viac ako polovica všetkých popravených v Československu boli
príslušníci bezpečnostných zložiek. Vaš sa zbavoval špičiek
ozbrojených síl. Postaral sa o odsúdenie asi siedmich generálov. Hroznú
situáciu si preto zvlášť uvedomovali vojaci žijúci v zahraničí. Vašov
fanatizmus umocňuje fakt, že do väzenia posielal dokonca aj sudcov, ktorí sa
mu zdali nie dostatočne zásadoví. Z Nemecka poslali dvoch mužov, ktorí ho
mali zavraždiť.
Ako to dopadlo?
Do Vašovho bytu v Prahe sa vlámali dvaja muži. Josef Kasal a Walter Deutsch.
Obidvom sa podarilo utiecť z koncentračného tábora v Osvienčime. Preto si
verili, že prejdú cez nemecko-československé hranice a akcia sa im podarí.
Je až ťažko uveriteľné, že mali takú odvahu. O prípade som hovoril
s Kasalom aj s Vašom.
Čo vám povedali? Keď Kasal a Deutsch prenikli do bytu, omámili slúžku. Potom čakali na príchod Vaša. Lenže meškal. Obaja sa začali obávať, že ich videl a zavolal políciu. Tak sa radšej pobrali preč. Ukradli mu aspoň niekoľko kilogramov spisov a zbraň. Josefa Kasala zatkli po prestrelke pri návrate cez hranice a skončil v Leopoldove. Náhodou ho dali do jednej cely s Vašom, kde o tom obaja dokonca rozprávali. Vrátim sa preto k otázke, prečo Vaša vo väzení nezabili. Lebo už nemal reálnu moc.
Kto bol Karel Vaš
Narodil sa 20. marca 1916 v Užhorode v rodine maďarského advokáta. V tomto meste chodil na gymnázium. Do Komunistickej strany Československa vstúpil už ako 17-ročný mladík.
Vysokoškolské vzdelanie získal v Prahe na Karlovej univerzite. Promócie na právnickej fakulte mal vo februári 1939. V auguste toho roku sa vrátil na Podkarpatskú Rus, ktorú už okupovali Maďari, a zapojil sa do ilegálneho odboja. Po zatýkaní komunistických funkcionárov dostal príkaz emigrovať do Sovietskeho zväzu.
Po prechode hraníc ho však zatkli a za údajnú špionáž poslali na tri roky nútených prác do gulagu. Pustili ho v januári 1943; prihlásil sa do vznikajúcej československej jednotky v Buzuluku. Pre problémy s očami ho zaradili k službe pisára čaty. Neskôr postúpil na miesto prednostu kancelárie poľného súdu a potom prokurátora. V tomto období už spolupracoval so sovietskou tajnou políciou.
Od januára 1945 bol zástupcom šéfa vojenskej kontrarozviedky 1. československého armádneho zboru. Po roku 1948 ho v Prahe pridelili ako prokurátora k Vyššiemu vojenskému súdu. Neskôr sa stal vyšetrujúcim sudcom Štátneho súdu. V ére stalinizmu pôsobil aj ako senátny predseda Vyššieho vojenského súdu. Jedným z najznámejších ľudí, ktorých poslal na popravu, bol hrdina z druhej svetovej vojny generál Heliodor Píka.
Zatkli ho v auguste 1951, keď vrcholilo obdobie hľadania tzv. protištátnych nepriateľov v komunistickom Československu. V júli 1953 ho odsúdili na doživotie za vyzvedačstvo, vlastizradu a tiež za vydanie rozkazu zavraždiť v roku 1946 belgického občana Emila de Backera.
V septembri 1956 ho prepustili z väzenia a rehabilitovali (s tým, že prípad vraždy Belgičana sa nedá dokázať).
V neskorších rokoch po novembri 1989 sa zodpovedal za justičnú vraždu generála Píku. V júni 2001 ho odsúdili na sedem rokov za mreže. V roku 2002 však rozsudok zrušili z dôvodu premlčania.
Zomrel 8. decembra 2012 v domove dôchodcov v Prahe.