Nazywam się Jánošík. Juraj Jánošík

18.03.2013 15:00
janosik, vyrocie
Podobu Juraja Jánošíka nepoznáme. Podobizní je neúrekom... Autor: , ,

Obrovská koliba. Všade trámy zo svetlého masívneho dreva. Stoličky s vyrezávaným srdcom na operadle. Voz s velikánskymi drevenými kolesami a k tomu majestátny plagát Vysokých Tatier v pozadí. Určite si ten obraz viete vybaviť pred očami. Reštaurácia Jánošík ako sa patrí. Akurát, že sídli v meste Hickory Hills na predmestí amerického Chicaga.

Aj to dokazuje, že jánošíkovská tradícia (staršia ako samotné mesto Chicago, ktoré sa začalo osídľovať až približne šesť desaťročí po tom, čo Jánošíka zavesili na hák) má vo svete najrôznejšie podoby. Ak by sa neprihliadalo na fakty, ale počet obyvateľov, ktorí si Jánošíka prisvojujú, bol by to určite poľský a nie slovenský národný hrdina. Veď napokon aj reštaurácia Janosik Banquet & Restaurant v Hickory Hills nenúka hriatô, ale poľskú żubrówku. Jánošíkom sa v Chicagu pýšia Poliaci. A nielen tam.

Tristo hrmených! Precedil by nejeden roduverný Slovák pomedzi zuby, keby sa dozvedel, že aj tristo rokov po poprave slovenského národného hrdinu (výročie sme si pripomenuli 17. marca) si väčšina Poliakov na prvom poschodí Obecného úradu v Terchovej fotí podobizne „svojho“ Jánošíka. „Všetci sú veľmi prekvapení, keď im ukazujeme zápis vo varínskej matrike, ktorý dokazuje, že Jánošík bol naozaj Slovák,“ rozhovorí sa Paulína Jančová, ktorá má už roky na starosti miestnu expozíciu Jánošík a Terchová.

Kým u nás sa medzi ľudom jánošíkovská tradícia spájala často s národným obrodením, v Poľsku jeho popularite pomohol zase 13-dielny seriál zo 70. rokov minulého storočia. Najznámejšieho zbojníka si v ňom zahral poľský herec Marek Perepeczko, ktorý pôsobil viac „kulturisticky“ než ktorýkoľvek slovenský filmový Jánošík. Hoci aj priamo vo filme sa hovorí o slovenskom Jurajovi Jánošíkovi, ktorého rozdávanie chudobným malo toho poľského inšpirovať, seriál našich severných susedov utvrdil, že Jurko je ich „bohater“.

A hoci dnes historické fakty robia z Juraja Jánošíka jednoznačne Slováka, početnosť poľského národa im dáva v ére online médií výhodu. Pri hľadaní jánošíkovských zmienok v zahraničí (ktorých, mimochodom, nie je zďaleka tak veľa, ako tých o Robinovi Hoodovi či Williamovi Tellovi) sa človek často dopracuje k tvrdeniu, že išlo o poľského hrdinu. Google sa riadi počtom odkazov a 40-miliónový národ ich jednoducho dokáže vyprodukovať viac než 5-miliónový. Aj vďaka tomu môže človek naraziť až na absurdné príhody.

Ako keď na umelecky ladenej sociálnej sieti Deviantart.com 15-ročné dievča z Libanonu vyplakáva, že sa jej nepodaril portrét v grafickom štýle japonského anime, ktorý chcelo venovať svojmu kamarátovi. „Chcel odo mňa, aby som mu nakreslila nejakého poľského Zorra, čo sa volá Jánošík,“ píše a prikladá na ukážku svoj obrázok dlhovlasého zbojníka s obrovskými očami typickými pre anime. Samozrejme, vyplakávanie nie je na mieste. Chlapec je dojatý a jeho poľská mamička tiež. „Nikdy som takého Jánošíka ešte nevidela,“ je jej prvá reakcia.

Fakty verzus mýty

Vráťme sa však na Slovensko. Konkrétne na druhé poschodie Obecného úradu v Terchovej. Expozícia o Jánošíkovi ponúka toľko jeho podôb, že by sem možno zapadol aj spomínaný anime portrét. Na niektorých Jánošík vyzerá skôr ako starý chlap a nie na 25 rokov, ktorých sa dožil. Iná drevená plastika zase pôsobí, ako by ju nechal vyrobiť Nick Park do jedného dielu svojej populárnej série Wallace and Gromit. Na ďalšej soche má zbojník dokonca fúzy a oblečené priam pansky pôsobiace oblečenie. A to je len jedno múzeum a zopár portrétov.

„Je to jedna z najčastejších otázok, čo nám ľudia dávajú – ako Jánošík vyzeral? A ja ich nemôžem odkázať na žiadnu z podobizní, len skonštatujem, že jeho skutočný výzor nepoznáme,“ pokračuje Jančová. Pritom práve cez jeho podobizne na Slovensku jánošíkovská tradícia započala. Ako skonštatovala aj Jančová, bezprostredne po poprave Jánošíka v Terchovej oplakávala zrejme len jeho rodina, ktorá žila na neďalekom laze (na rozdiel od mýtov faktom je, že rodičia svojho syna Juraja prežili, vo varínskej kronike je zápis s dátumom po jeho smrti, kde sú uvedení ako krstní rodičia).

Príbehy o rozdávaní chudobe sa však začali medzi ľuďmi tradovať a už v poslednej štvrtine 18. storočia, teda približne päťdesiat rokov po zbojníkovej smrti, sa vyskytli prvé jeho podobizne v ľudovej tvorbe. „Jánošíkovské motívy sa objavovali na skle. Dovtedy sa na sklo maľovali výlučne iba náboženské prvky,“ vyjadrila sa etnologička Eva Krekovičová. V 19. storočí sa dostal do hľadáčika štúrovcov a odvtedy je jeho prítomnosť v literatúre (a neskôr filme či iných novších médiách) prakticky nepretržitá.

Keď sa odpútame od sveta mýtov a legiend, všetky fakty, ktoré o Jánošíkovi možno potvrdiť, sa historici dočítali vo varínskej matrike z roku 1688 a zo súdneho vyšetrovacieho spisu z roku 1713. Tieto dva dátumy zároveň ohraničujú jeho život. A sú tiež dôkazovým materiálom, ktorý sprievodcovia ukazujú poľským návštevníkom slovenských múzeí v Terchovej, ale aj v Liptovskom Mikuláši. Viac informácií sa nezachovalo aj preto, že Jánošík žil v období Rákociho povstania. „Mnoho pánov sa účasťou v ňom zdiskreditovalo, a tak sa vo veľkom trhali listy zo spisov,“ vysvetľoval historik Ivan Mrva.

O tom, že podobne ako v Poľsku, aj u nás si ľudia dlhodobo v súvislosti s Jánošíkom spomenú skôr na mýty než na doloženú históriu, svedčí aj pozoruhodný príbeh, ktorý zachytili autori v časopise Krásy Slovenska z roku 1928, čo bolo viac ako dvesto rokov po Jánošíkovej smrti. Turisti z Bratislavy v ňom popisovali svoj výlet po samotách v okolí Krupiny. Keď na lazoch stretli miestnych, tí sa ich opýtali: „Vy ste tí páni, čo nám dali zabiť Jánošíka?“ Nám? Žeby na lazoch stretli Bratislavčania potomkov jeho príbuzných? Možno, ale…

Stôp je málo

„Pokiaľ viem, nikto v Terchovej sa nesnažil dopátrať, či nie je s Jánošíkom spríbuznený,“ tvrdí nám na konci prehliadky Jančová. „Pritom možné to je. Nielen preto, že to priezvisko je tu bežné, ale aj preto, že mal štyroch súrodencov – troch bratov a jednu sestru,“ uzatvára Jančová. O čo sa teda môžeme oprieť, keď dnes chceme nájsť artefakty a prvky súvisiace s jeho životom? Okrem spomínanej matriky a súdneho spisu, ktorých kópie sú na nahliadnutie v rôznych múzeách, sa bežný človek ešte môže pokochať pohľadom na jeho valašku a… … a klobúk, o ktorom nám však v Terchovej povedali, že taký nikdy nosiť nemohol. Ale to možno len preto, že ho nemajú vystavený v jeho rodisku, ale je súčasťou expozície v Ružomberku.

Ani v Liptovskom Mikuláši, kde Jánošíkov mladý život pred 300 rokmi vyhasol, na tom s pamätnými miestami či pripomienkami nie sú o nič lepšie. Za miesto skonu zbojníka sa dlho označovalo nábrežie Váhu pred vstupom do miestnej časti Palúdzka (kde dnes stojí hotel Jánošík). Neskôr sa však historici priklonili k lokalite Šibeničky vo východnej časti mesta.

Odborníci v minulosti menili aj názor na to, kde Jánošíka súdili. Pôvodne si mysleli, že v Hanzelyho dome, v ktorom dnes sídli múzeum. Neskôr sa však zistilo, že práve v roku 1713 prechádzala budova rekonštrukciou. A asi sotva ju dokončili do marca, keď Jánošíka súdili. Jediné autentické a označené miesto spojené s Jánošíkom v Liptovskom Mikuláši teda nájdeme v Palúdzke. Od konca 16. storočia tam stojí kaštieľ Vranovo, v ktorom pred tristo rokmi Jánošíka väznili a mučili. Ešte v deväťdesiatych rokoch sa tam nachádzala aj expozícia s rekvizitami z Bielikovho filmu o Jánošíkovi.

Kaštieľ je však dnes v súkromných rukách a bez ohlásenia si môžete obzrieť jedine nápis „Jánošikovo väzenie“, sochu zbojníka pred ním a biely satelit na streche. Jánošíkovskú tradíciu teda na Slovensku držia pri živote skôr rôzne podujatia spojené s jeho menom (trhy, športové akcie) alebo, podobne ako v Poľsku, penzióny, hotely či koliby a reštaurácie nesúce jeho meno. A tie sa určite opierajú skôr o legendy a mýty než o skutočnú históriu. S legendami pracujú aj politici, ktorí sa chcú priživiť na Jánošíkovej popularite.

Kým Jánošíka budeme vnímať len cez legendu, s Poliakmi nemôžeme súperiť – vo svete bude navždy ich. Sila slovenského Jánošíka je vo faktoch. Ktoré sú však v úzadí. Prípadne neprístupné ako kaštieľ Vranovo. Práve z faktov Jánošík pritom vychádza ako naozajstný hrdina. Nie preto, že rozdával chudobe, čo je často zveličované a politicky zneužívané. Ale preto, že aj v súdnom spise je doložené, že ani počas mučenia nezradil družinu. To však zrejme nie je hodnota, ktorá by na Slovensku robila z človeka hrdinu. Preto – pożegnanie Jánošík!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk