Trinásť rokov na politickom výslní, z toho 10 rokov platil za prvého muža na Slovensku, a nemienil sa len tak ľahko zmieriť so svojím pádom. Lenže začiatkom apríla 1963, presne pred polstoročím, mu už asi nebolo pomoci.
Podľa archívnych záznamov Bacílek „požiadal o uvoľnenie“ čiže bol „odídený“ z funkcie člena najvyššieho politického vedenia štátu a z postu prvého tajomníka ÚV KSS už 4. apríla na zasadnutí ÚV KSČ v Prahe. V dobovej tlači o tom dlho nenachádzame ani zmienku. Dokonca ani po 8. apríli, keď na zasadnutí ÚV KSS v Bratislave zvolili namiesto Bacílka za prvého tajomníka Alexandra Dubčeka.
Informácia o tejto pre Slovensko významnej „výmene stráží“ sa síce šírila rýchlosťou blesku všetkými štruktúrami „štátostrany“ najmä v Bratislave, pre širšiu verejnosť však ostávala naďalej utajená.
Dubčeka ešte aj dva týždne po tomto „kádrovom zemetrasení“ uvádzali médiá ako „tajomníka ÚV KSS“, a nie ako „prvého tajomníka“. Neskôr vystupoval ako „poverený funkciou prvého tajomníka“, čiže akoby dočasný na tomto poste. O degradovaní Bacílka však stále ani slova.
Len ten, kto vedel čítať vtedajšie cenzurované noviny medzi riadkami, mohol pobadať, že sa niečo deje a že to môže súvisieť so správou „o porušovaní socialistickej zákonnosti v období kultu osobnosti“, ktorú prerokovali najvyššie orgány KSČ v Prahe.
Hoci médiá o nej priniesli iba jednu, maximálne dve vety, vnímavý čitateľ či poslucháč si nemohli nevšimnúť, že na zasadnutí ÚV KSS v Bratislave referoval o tejto správe už nie Bacílek, ale Dubček.
A hovoril o veciach, ktoré vtedy doslova šokovali. „Zistilo sa, že tzv. protištátne sprisahanie vedené Rudolfom Slánskym neexistovalo, že ho umelo vykonštruovali bezpečnostné orgány,“ vyberáme z Dubčekovho referátu. „Podobne boli vykonštruované aj prípady Marie Švermovej, Gustáva Husáka a ďalších.“
Na záver to Dubček zaklincoval slovami: „Vtedajšie vedenie strany na Slovensku nesie plnú zodpovednosť za porušovanie socialistickej zákonnosti… najmä v rokoch 1949 – 1952.“
A kto bol v roku 1952 predsedom KSS? Predsa Viliam Široký, takpovediac Bacílkov tútor a v čase Dubčekovho referovania stále predseda vlády celého Československa. A kde bol vtedy samotný Bacílek? No predsa na čele ministerstva národnej bezpečnosti, ktoré fabrikovalo obvinenia proti zradcom robotníckej triedy a agentom svetového imperializmu. A čo robil teraz? Pokojne počúval Dubčekov referát za predsedníckym stolom…
Ako je to možné? „Vtedajší najsilnejší muž v KSČ Antonín Novotný nenechával Bacílka padnúť hneď a úplne,“ vysvetľuje historik Ivan Laluha, blízky Dubčekov spolupracovník. „Preto sa osobne zúčastnil na aprílovom zasadnutí ÚV¤KSS a presadil, aby Bacílek zostal ešte v užšom vedení KSS ako člen predsedníctva.“
Zároveň s Bacílkom si uchoval členstvo v politbyre aj ďalší zo starej gardy – Pavol David. Skrátka, boli ešte silní.
„Dubček ako prvý tajomník na Slovensku nebol Novotnému veľmi po chuti, radšej by na tomto poste videl Michala Chudíka alebo Michala Sabolčíka,“ pokračuje profesor Laluha. „Keď ústredný výbor napriek tomu navrhol Dubčeka, Novotný sa zdvihol a plénum opustil so slovami: Zvoľte si teda, koho chcete.“
Dubčeka zvolili, prečo však stranícka tlač na Slovensku tak dlho otáľala so zverejnením výmeny? „Bratislavskú voľbu musela potvrdiť ešte Praha, najvyššie vedenie strany, a Praha sa v tomto prípade vôbec neponáhľala,“ odpovedá Laluha. „Stará garda v Bratislave tak mohla ešte dúfať v nejaký prekvapujúci zvrat udalostí.“
Sám Dubček vo svojich pamätiach uvádza ďalšie vysvetlenie: Novotný sa obával, že priveľa „zlých správ“ odrazu by mohlo rozkývať jeho loď natoľko, že by ju nezvládol. Preto sa usiloval každé odhalenie nezákonností z 50. rokov, obsiahnuté v správe tzv. Kolderovej komisie, čo najviac oddialiť.
Zbabral, čo sa len dalo
Dnes si Bacílka dokážu vybaviť už len pamätníci. Spomínajú na jeho lámanú slovenčinu a okrídlené výroky. Milan Lasica ich vie dodnes úžasne parodovať. Napríklad tento: „Súdružky a súdruhovjá, rúznymi uzneseniami sme sa dostali tak daleko, že teraz nevíme, kde sme.“ V prvej polovici 50. rokov však išla z Bacílka hrôza, bol to postrach na Slovensku i v Čechách, hoci Novotný neprestaval tvrdiť (aj potom, keď už bolo po všetkom): „Bacílek? To byl takový pytel dobroty, dělal všechno, co mu dali…“
Čo len potvrdzuje starú pravdu o dobrých úmysloch a o ceste do pekla. Priblížme si trocha tú Bacílkovu…
Pôvodne sa nevolal Karol, ale Karel, lebo na svet prišiel v drobnej obci Choťánky, niekde medzi Nymburkom a Prahou (čo je vzdialenosť asi 40 km) v októbri 1896. Tam aj vyrástol. Pochádzal z robotníckej rodiny, vyučil sa teda za strojného zámočníka, potom narukoval do prvej svetovej vojny – bojoval na talianskom fronte. Po prevrate v roku 1919 sa zúčastnil – už ako príslušník československého vojska – bojov s „červenými gardami“ Bélu Kuna, ktoré okupovali juhoslovenské okresy. Po demobilizácii sa rozhodol zostať natrvalo na Slovensku.
Rok 1921 ho zastihol vo Vrútkach, kde pracoval na železnici. Už predtým sa hlásil k marxistickej ľavici, a tak sa stal spoluzakladateľom miestnej organizácie KSČ. Tu sa onedlho spoznal so svojím rovesníkom Klementom Gottwaldom, ktorého sem pražské ústredie strany vyslalo, aby pre Slovákov pripravoval komunistickú tlač.
Od roku 1924 sa Bacílek vydal na cestu profesionálneho politika, najprv zastával funkciu okresného a neskôr aj krajského tajomníka KSČ (v Žiline a potom v Banskej Bystrici). V rokoch 1930 až 1931 si prvýkrát dlhšie požil v Moskve, kde absolvoval Medzinárodnú leninskú školu, nazývanú aj „moskovským seminárom“.
Po návrate na Slovensko ho štátne orgány za jeho činnosť často perzekvovali. Jan Pešek z Historického ústavu SAV podrobne zmapoval túto etapu Bacílkovho života a zistil, že bol 16-krát súdne stíhaný a dovedna si odsedel 5 a pol roka za mrežami.
Po vzniku slovenského štátu a zákaze KSČ mal obavy z ďalšieho väznenia a sám sa žiadal do emigrácie v ZSSR. V Moskve na pokyn Gottwalda začal spolupracovať s orgánmi NKVD. Koncom roku 1940 ho exilové vedenie KSČ posiela na Slovensko.
O tom, čo tu nastváral, vypovedal neskôr uväznený komunistický funkcionár Július Ďuriš vyšetrovateľovi ÚŠB. Bacílek vraj už po dvojmesačnom pobyte doma „bol nervove úplne zruinovaný“. Do ilegality sa zrejme vôbec nehodil, zbabral, čo sa dalo, a prinášal iba smolu. Koncom februára 1941 ho preto slovenskí komunisti poslali naspäť do Ruska ako nepoužiteľného. Tam s ním boli tiež nespokojní, veď nesplnil dôležitú stranícku úlohu, preto musel do výroby – pracoval v ktorejsi moskovskej továrni.
Bacílkovi predstavení boli zrejme nepoučiteľní, lebo v roku 1943 ho znovu vyslali – ako rádiotelegrafistu! – na Slovensko. Krátko po zoskoku však prišiel o vysielačku. Dostal novú – pre zmenu z londýnskych zdrojov – s tou však nevedel zaobchádzať, lebo v Moskve ho zacvičili iba na sovietsku aparatúru.
Po vojne dlho čakal na svoju príležitosť. Viliam Široký, ktorý v roku 1945 prevzal vedenie KSS, obsadil svojho starého priateľa do podradnejšej funkcie. Zatiaľ…
Za všetko mohli iní?
Bacílkova politická hviezda začala strmo stúpať začiatkom 50.¤rokov, keď sa vo väzení ocitli tzv. buržoázni nacionalisti. Najprv v máji 1951 obsadil – po zatknutom Gustávovi Husákovi – post predsedu Zboru povereníkov v Bratislave, ale už v septembri tohto istého roku sedel v pražskej vláde ako minister štátnej kontroly. O ďalší polrok urobil ešte jeden skok a dostal sa na čelo rezortu národnej bezpečnosti.
O desať rokov neskôr, keď už mu začne prihárať, sa bude Bacílek vyhovárať, že nevedel, do čoho ide. Podľa výpovede Alexeja Čepičku, ináč Gottwaldovho zaťa a v tom čase ministra národnej obrany, však na Bacílkovej kandidatúre mali záujem Sovieti vďaka jeho dávnym vzťahom s tamojšou tajnou políciou.
Ako pripomína český historik Karel Kaplan, Bacílek sa vymenovaním za šéfa bezpečnosti dostal do vedúcej, nikým nekontrolovanej 7-člennej mocenskej skupiny v štáte. Navyše získal hodnosť armádneho generála a tomu zodpovedajúcu uniformu. V nej sa potom ukazoval pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti.
„Vo svojej pracovni mal veľké zrkadlo a často sa v ňom so zaľúbením obzeral,“ poznamenáva docent Pešek. „Keď neskôr musel uniformu vrátiť, lebo už nebol vo vojenskej funkcii, bol z toho veľmi zarmútený.“
Na čele „ministerstva strachu“ bol Bacílek iba od januára 1951 do septembra 1952, ale čo všetko za ten relatívne krátky čas stihol vykonať! Predovšetkým pripravil proces s bývalým generálnym tajomníkom KSČ Slánskym a spol. Na základe jeho rozsudkov popravili potom 11 významných predstaviteľov komunistickej strany a štátu, medzi nimi aj exministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa.
Keď po odhalení Stalinových zločinov v Moskve nastane aj v Československu istý politický odmäk, začne sa Bacílkovi lepiť na päty jeho minulosť. Na jeho adresu zaznejú v pražskom vedení prvé výčitky. Ako na ne odpovie?
„Urobí zo seba politického hlupáčika, ktorý za nič nemôže, pretože rezortu bezpečnosti nerozumel,“ konštatuje Pešek. „No súdruhovia z politbyra takýto postup schvália a jeho argumentáciu akceptujú.“ Podržia ho najmä Novotný a Široký, lebo obaja boli zapletení (ako členovia politického sekretariátu ÚV KSČ) do prípravy procesov a Bacílek o tom veľa vedel.
„O tom, kto je vinný a kto nevinný, kde sa končia omyly a chyby a prichádza k trestnej zodpovednosti, rozhodne strana za pomoci orgánov národnej bezpečnosti.“ Aj tieto slová patria Bacílkovi. Povedal ich však z tribúny celoštátnej konferencie KSČ ešte 17. decembra 1952. Dva týždne po tom, čo popravili Slánskeho, Clementisa a ďalších a ich prach vysypali kdesi na zasneženej ceste za Prahou…
Už 18. novembra 1952 totiž minister Bacílek podpísal tajný rozkaz, ktorým zakazoval pohreby „agentov a teroristov“. Dôvody? Aby „príslušníci reakcie“ nemali možnosť „kladením vencov alebo kytíc vyjadriť manifestačne svoj súhlas a sympatie s činom pochovaného“…
Predĺžená ruka Prahy
V roku 1953 sa vrátil z Prahy do Bratislavy a stal sa prvým tajomníkom ÚV KSS. O sedem rokov neskôr, v máji 1960, vyhlásil prezident Novotný rozsiahlu amnestiu, mnohí nevinne odsúdení komunisti sa dostali na slobodu, medzi nimi aj „buržoázni nacionalisti“. Na prvom mieste Husák, ktorý mal Bacílka a jeho druhov silne v žalúdku, a preto v listoch neskôr požadoval nielen plnú občiansku a politickú rehabilitáciu obeti procesov, ale aj stíhanie pôvodcov vyfabrikovaných obvinení.
Bacílek však Prahe a Novotnému vyhovoval. „Uskutočňoval českú a československú politiku na Slovensku,“ vysvetľuje Kaplan. „Rozhodne vystupoval proti všetkým, ktorí sa pokúsili o odchýlku od tejto línie. Nie je známy jediný prípad, žeby sa bol postavil proti Prahe a obhajoval záujmy Slovenska.“ Napokon súhlasil aj s výrazným oklieštením právomocí slovenských orgánov v „socialistickej“ ústave z roku 1960.
Ešte dlho by sa zrejme nič podstatné neudialo, nebyť druhej vlny destalinizácie v ZSSR po roku 1961. V Prahe vznikla Kolderova komisia, tlak na generačnú obmenu vo vedení KSČ vzrastal (Bacílek mal vtedy už 66 rokov, kým Dubček iba 41).
Bývalý šéf bezpečnosti v tejto situácii zvolil – zrejme na radu múdrejších – novú taktiku: začal sa vyhovárať na mŕtvych funkcionárov (predovšetkým Gottwalda) a na sovietskych poradcov. „Na druhý deň po menovaní ministrom zavolal ma súdruh Gottwald do Lán (sídla prezidentov ČSR – pozn. red.) a predstavil mi sovietskeho poradcu Alexeja, ktorého som vždy poznal iba pod týmto menom (išlo o Alexeja Besčasnova – pozn. red.). Súdruh Gottwald zároveň zdôraznil, že je to človek osobne vybratý Stalinom. Jeho pokyny – a pokyny ostatných sovietskych poradcov – som bral nekriticky a nekriticky som ich aj plnil.“
Takto vystúpil Bacílek aj pred členmi širšieho straníckeho vedenia v Prahe pred 50 rokmi. Mala to byť akási sebakritika a zároveň pokus o „zmäkčenie“ vlastnej zodpovednosti. Zistenia Kolderovej komisie, v ktorej významnú úlohu zohrával už aj Dubček, však hovorili o niečom inom. Bacílek nebol neviniatko. Vedel dobre o tom, že obžalovaní sa musia učiť predpísané scenáre výpovedí naspamäť. Schvaľoval plány výsluchov a dnes už vieme, že gestapácke praktiky mučenia boli ich neoddeliteľnou súčasťou.
V apríli 1963 teda pražskí konzervatívci hodili Bacílka cez palubu, aby sa sami zachránili. O mesiac neskôr bol „odídený“ aj z Predsedníctva ÚV KSS. V tom čase už slovenskí novinári na svojom zjazde žiadali ústami Miroslava Hyska hlavu Bacílkovho dlhoročného tútora – Viliama Širokého (padol o štyri mesiace neskôr). Ľady sa pohli, vo vzduchu bolo cítiť slovenské „predjarie“.
Počas Pražskej jari Bacílkovi pozastavili dokonca členstvo v rodnej strane. O tri roky neskôr, už počas normalizácie a za Husáka, mu ho prekvapujúco obnovili. Zomrel zabudnutý v marci 1974.