Cyril a Metod prišli, aby učili ľudí pravde

Je zarážajúce, ako málo našinec vie o Veľkej Morave, o Rastislavovi, o Svätoplukovi, ale aj o dvoch solúnskych bratoch – Konštantínovi (Cyrilovi) a Metodovi.

20.04.2013 12:00
Štefanovičová Foto: ,
Historička Tatiana Štefanovičová zdôrazňuje, že christianizácia išla ruka v ruke so šírením kultúry a vzdelanosti v našich krajinách.
debata (41)

A to v jubilejnom roku príchodu ich misie do našich končín! Ale, napokon, stane sa niečo, ak o nich ľudia na Slovensku nebudú vedieť viac? Vari sa nedá žiť aj bez toho? Takýmito a podobnými otázkami sme zahrnuli hneď na úvod rozhovoru profesorku Tatianu Štefanovičovú, poprednú slovenskú archeologičku a historičku.

A tak teda ešte raz – čo sa stane?
Nestane sa nič, ale svet nás bude považovať za nevzdelaný národ. Každý národ by sa predsa mal zaujímať o svoj pôvod, svoje korene, svoju minulosť. Okrem toho som presvedčená, že naďalej platí ono "historia est magistra vitae“, že história je učiteľkou života, aj keď často sa z nej nepoučíme.

K nadchádzajúcemu okrúhlemu výročiu príchodu byzantskej misie sa u nás koná množstvo rôznych podujatí – konferencií, sympózií, výstav na rôznej úrovni, až sa niekedy zdá, že je to „prepálené“. Každá kultúrna inštitúcia si zrazu považuje za povinnosť čosi k tomu usporiadať. Máte podobný pocit?
Ale áno, to sa však nedá robiť nárazovo. Nenadarmo sa hovorí "radšej menej, ale lepšie“. V prvom rade sa musí zlepšiť vyučovanie v školách. Základná informácia o byzantskej misii je v školských dejepisoch minimálna, nedostatočná. Pol roka som suplovala jednu učiteľku dejepisu, ktorá si zlomila ruku, a tak som sa o tom presvedčila na vlastné oči a uši.

Čo s tým?
Kedysi vychádzal časopis Slniečko, kde aj o témach z včasnej histórie Slovanov písali historici veľmi populárnym štýlom. Inak s tým deti neoslovíte. Ale do istej miery aj dospelých. Všimnite si, ako sa starších dejín zmocňujú verejnoprávne médiá v Česku, robia ich viac ako naše a spravidla aj veľmi pútavo.

Ale ako ďaleko možno zájsť s popularizáciou a upútavaním? Nie tak dávno napadol hudobný skladateľ Roman Berger na stránkach Pravdy jeden projekt venovaný práve 1 150. výročiu byzantskej misie. Postavy oboch vierozvestov majú v ňom stvárniť – známi komici. Čo si o tom myslíte?
Komici? To naozaj nie je vhodné. Cyril a Metod boli vážne postavy, celé ich poslanie bolo nadmieru vážne. Nadchádzajúce výročie sa však dá využiť rôzne. Možno pri tejto príležitosti poukázať napríklad aj na osud Slovanov pri Balatone na území dnešného Maďarska. Kto z čitateľov napríklad vie, že v tých časoch sa tam rozprestieralo kniežatstvo Pribinovho syna Koceľa?

Sídlil v Blatnohrade, dnešnom Zalaváre, však?
A Cyril s Metodom sa tam po trojročnej misii na Veľkej Morave zastavili na pol roka, aby vyučovali päťdesiat vybraných žiakov. Údajne naučili aj samotného Koceľa staroslovanskému, teda hlaholskému písmu. Píše sa o tom v Živote Konštantínovom, zaujímavý je však aj dnešný vzťah Maďarov k misii solúnskych bratov, koľko pozornosti jej venujú v dejepisoch

A prisvojujú si ich aj Bulhari, Srbi, Rusi…
Bulhari určite, napokon, christianizácia zachránila Bulharov od poturčenia. Dôležitá však pre nich bola aj reč a písmo a slovo, ktoré solúnski bratia priniesli.

Vraj staroslovienčina mala základ v juhomacedónskom nárečí. Bola táto reč vôbec blízka predkom Slovákov?
Určite im bola bližšia, zrozumiteľnejšia ako latinčina, ktorou ľuďom vtedy kázali v kostoloch.

Súčasníkovi je však už dosť cudzia.
Už jej zle rozumieme, nehovoriac o tom, že sú tam slová, ktoré sa nedajú preložiť. Ale v 11. storočí sa ten liturgický jazyk začal štiepiť na jednotlivé národné jazyky, ale to už zachádzame do výsostných vôd jazykovedy, kde sa necítim byť celkom doma.

Čoho bolo viac v tej misii? Kedysi sa rozlišovalo jej kultúrne poslanie a šírenie kresťanstva. Napríklad pri okrúhlejšom, 1 100. výročí v roku 1963 sa dôraz kládol – z celkom pochopiteľných príčin – na to prvé: solúnski bratia priniesli našim predkom vzdelanosť, kým dnes sa skloňuje najmä christianizácia.
To sa však nedá oddeľovať. Veď christianizácia znamenala aj šírenie kultúry, vzdelanosti v našich krajinách. Okrem toho však misia mala aj zrejmý politicky rozmer. Ba čo viac, v tom čase bola christianizácia politickým nástrojom. Povedzme si, ako vtedy vládcovia rozširovali územie svojich krajín. Ako prví išli nie vojaci či diplomati, ale misionári, ktorí vytvárali pôdu na politický zásah či vojenskú anexiu.

Čím vytvárali tú pôdu?
Predsa budovaním cirkevnej organizácie, jej upevňovaním a približovaním – prostredníctvom zrozumiteľnejšej liturgie – obyvateľstvu tej-ktorej krajiny.

Solúnski bratia však neboli kňazi…
Spočiatku neboli vysvätení, prišli sem ako mnísi, vieme však, že neskôr ich pápež vysvätil za kňazov a Metoda dokonca ustanovil za arcibiskupa.

Existujú dohady, že jeden z bratov bol pôvodne ženatý.
To nie, určite nie. Teraz spolupracujem na príprave zaujímavého česko-slovenského televízneho dokumentu, kde v scenári ponúkajú obom bratom po príchode na Veľkú Moravu nejaké ženy za manželky, obaja ich však odmietajú.

Misia prišla z východu z Konštantínopolu, čiže Carihradu. Nie zo západu, nie z Ríma, nie z Talianska. Knieža Rastislav sa chcel vymaniť spod "západného tlaku“, spod vplyvu vtedajšej východofranskej ríše. Predstavme si, že by sa mu to podarilo a tak to aj zostalo. Čo by to vlastne znamenalo?
Dostali by sme sa asi tam, kde je dodnes Bulharsko alebo Srbsko. Ocitli by sme sa vo sfére vplyvu východného kresťanstva a východných mocností so všetkými dôsledkami.

Ale pomerne rýchlo sa to zvrtlo. Obaja bratia išli napokon krstiť svojich žiakov nie do Carihradu – ako predpokladala dohoda Rastislava a byzantského cisára Michala III., ale do Ríma. Ako to?
Medzitým zomrel Michal III. a v Konštantínopole sa dostal k moci iný vládca, iná garnitúra, menej naklonená obom bratom. Tí zvažovali, či za týchto okolností má vôbec zmysel cestovať domov, a napokon sa vybrali do Ríma.

Rímska kúria asi nebola nadšená staroslovienskou liturgiou?
Pápež Hadrián II., ktorý si veľmi vážil Cyrila ako učeného muža, ju síce povolil, ale s tým, že liturgický text sa v kostoloch mal čítať najprv v latinčine a potom aj v staroslovienčine. Platilo to aj počas pontifikátu jeho nástupcu Jána VIII. Až pápež Štefan V. vyžadoval opäť iba latinsky obrad.

Čiže bolo to relatívne krátke obdobie, keď Rím vyšiel Slovanom v strednej Európe v ústrety, ale napriek tomu zanechalo trvalejšie stopy v histórii.
Áno, lebo Metodovi žiaci odišli do ďalších krajín a udržiavali staroslovienčinu v kláštoroch a cirkevných učilištiach. Ale tam, kde nastúpila latinská liturgia, staroslovienčina časom úplne vymizla.

Aké dôkazy, aké pamiatky nám čas zachoval o činnosti tejto misie?
Zachovali sa najmä písomné pamiatky, hmotné ani veľmi nie. Na Veľkej Morave pôsobilo učilište založené oboma misionármi.

Vedú sa však naďalej spory o jeho sídle.
Pravdepodobne bolo v Mikulčiciach alebo v Uherskom Hradišti v Starom Meste s odbočkami možno v Sadoch a v ďalších lokalitách, veď žiakov bolo veľa.

Nemohlo jedno sídliť na území Nitrianskeho kniežatstva? Niektorí autori publicisti špekulovali aj o Bratislave. Vylučujete to?
Na území Slovenska máme o tom menej dokladov, ale menšie školy tu asi boli, napríklad na Devíne.

Svätí Cyril a Metod prinášajú ostatky sv.... Foto: Wikipedia.org
freska Svätí Cyril a Metod prinášajú ostatky sv. Klimenta do Ríma (freska, 11. storočie, bazilika San Clemente, Rím).

Čo sa vlastne podarilo zistiť o činnosti misie archeológom?
Predovšetkým sa našli písacie potreby zo železa, z bronzu a kosti, tzv. stylosy, ktorými seminaristi písali do vosku. Dokladá to existenciu spomínaného učilišťa.

Čiže založili učilište, vychovávali v ňom klerikov, učili ich kázať v staroslovienčine. Čím sa však ešte počas tých rokov misie zaoberali?
Samozrejme, ich činnosť mala bohatší obsah. Napokon, vyjadrovala ho už Rastislavova žiadosť byzantskému cisárovi Michalovi III., v ktorej písal: "…pošli nám vladáru biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany zavše dobrý zákon vychádza.“ Veľkej Morave chýbal občiansky zákonník, a tak solúnski bratia na tento účel preložili a primerane upravili byzantské zákony, prispôsobili ich zrejme franským právnym normám. Vznikol zákonník známy pod názvom Zakon sudnyj ljudem.

Často vzniká dojem, že byzantská misia bola prvá svojho druhu, že až ona sem priniesla kresťanstvo, ale bolo to inak, však?
Dá sa povedať, že kresťanstvo sa tu rozširovalo už v 4. a 5. storočí nášho letopočtu, ale k skutočnej christianizačnej činnosti prišlo o 200 rokov neskôr.

Prečo až s takým časovým odstupom?
Podmienky priaznivé na šírenie kresťanstva zastavil vpád germánskych národov a najmä príchod Avarov, ktorí sa prakticky na dve storočia usadili v Karpatskej kotline.

Porážka Avarov a koniec ich ríše spadá do posledného desaťročia 8. storočia. Ako ďaleko medzitým postúpila christianizácia Európy?
Veľká časť Európy bola už vtedy kresťanská, predovšetkým územia bývalej Rímskej ríše. Na západe to boli germánske kráľovstva, na východe najmä Byzantská ríša. Tieto štáty sa potom snažili – od konca 8. storočia – získať do kresťanského spoločenstva slovanské kmene, predovšetkým tie, s ktorými susedili.

Existujú nejaké dôkazy o misiách, ktoré na našom území šírili kresťanstvo predtým, ako sem prišli solúnski bratia?
Určité zmienky nachádzame aj v dielach Život Konštantína a Život Metoda, ktoré napísali ich žiaci. Vyplýva z nich, že už skôr sa tu vystriedali "kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách i Grécka a z Nemiec“ a že tunajší ľud už dávnejšie "pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží“.

Nie sú to len legendy?
Potvrdzujú ich ďalšie písomné pramene. Napríklad o nemeckej misii sa zachovala stručná správa v Spise o obrátení Bavorov a Korutáncov, bežne nazývanom Conversio. Uvádza sa v nej, že "salzburský arcibiskup Adalrám pri jednej zo svojich ciest vysvätil pre knieža Pribinu kostol za Dunajom, na jeho vlastnom majetku zvanom Nitrava“. Správa je to stručná a zachovala sa len ako vsuvka v prepise. A hoci spočiatku boli o jej platnosti isté pochybnosti a diskusie, dnes už o vierohodnosti nikto nepochybuje.

V súvislosti s nedávnymi archeologickými objavmi v Bojnej sa znovu rozprúdili diskusie o pôsobení írskej alebo iroškótskej kresťanskej misií, ktorá tu mohla byť o niekoľko desaťročí – možno až o sedem desaťročí – skôr ako misia solúnskych bratov. Čo o tom súdite?
Vedecké diskusie o tejto misii mali a stále majú také vyhranené formy, že rozdeľujú historikov na zástancov tzv. irománie a irofóbie. Predstavte si, že tejto "írskej“ otázke sa venovala už medzinárodná konferencia v Stuttgarte pred 30 rokmi! V bývalom Československu vyvolal diskusiu o nej ešte historik umenia Josef Cibulka (1886 – 1968), ktorý na základe revízneho výskumu základov veľkomoravského kostola v Modrej pri Velehrade ho označil za výsledok írskej misie.

Z nálezov v Bojnej osobitnú pozornosť pútajú štyri kruhové plakety a ďalšie dve v podobe štvorlístka – rovnoramenného kríža…
Tieto predmety totiž nemajú zatiaľ obdobu nielen na Slovensku, ale ani na Morave a v celom stredoeurópskom priestore. Nesporne sú prejavom kresťanskej symboliky a výsledkom šírenia kresťanstva v prostredí, kde sa našli. Pravdepodobne tvorili súčasť výzdoby prenosného oltára. Otvorenou ostáva otázka, odkiaľ a akou cestou sa tieto plakety, ale aj ďalšie nájdené predmety – napríklad bronzový zvon so železným srdcom – na hradisko Bojná dostali.

Môžu byť aj byzantského pôvodu?
To nie, hoci vo vedeckej diskusii už odznela aj takáto hypotéza, jej autor dokonca tvrdil, že spomínané predmety priniesli členovia misie Cyrila a Metoda. V tom čase však v byzantskej oblasti panovalo obdobie ikonoklasmu, čiže obrazoborectva, ktoré nepripúšťalo zobrazovanie ľudských postav. Nuž a vnútornú výzdobu plakiet z Bojnej tvorí práve výrazne hlboko tepaná figurálna výzdoba štylizovaných ľudských postav.

Ktorá misia ich teda sem priniesla?
Napriek nedostatku konkrétnych písomných správ možno tu uvažovať o írskej misijnej činnosti, ale v širšom historickom kontexte. Íri sa usadili v severnom Taliansku , pôsobili tam medzi Longobardmi. Tí sa tam presunuli z Panónie po príchode Avarov. Kresťanské centrum bolo v Aquileji, odtiaľ mohol pôsobiť jeden misijný prúd na našom území. Íri zrejme mali vo svojom sprievode aj remeselníkov, ktorí robili takéto pekné plakety a zvony, aké sa našli v Bojnej a predtým napríklad v Cividale, hlavnom meste ríše Longobardov.

Čo by sa stalo, keby nezostalo len pri hypotézach a keby sa archeológom podarilo nálezmi potvrdiť, povedzme v tej istej Bojnej, kde tak úporne hľadajú zvyšky kostola, že tu bola silná misia zo západu, ktorá predbehla byzantskú o viac ako polstoročie?
Bola by to dozaista vedecká senzácia, ale význam byzantskej misie by to nezatienilo ani neznížilo. Cyril a Metod sem prišli v čase – opakujem – keď už sa tu rozšírilo kresťanstvo. Od ostatných misií sa líšili tým, že ho upevnili. Vytvorili cirkevnú organizáciu, pripravili pre ňu klerikov. Dvesto žiakov – veď to bola sila.

Podarí sa ešte archeológom nájsť niečo prevratné z tohto obdobia, čo takpovediac prepíše dejiny?
Už asi nie. Niektorí stále hľadajú Metodov hrob. Ale ťažko predpokladať, že v konkrétnom hrobe je pochovaný práve Metod.

Pred troma rokmi vrcholili spory okolo sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade. Ako sme si už povedali, práve tento panovník dal po smrti Cyrila vyhnať žiakov oboch vierozvestov a zrejme aj uväzniť Metoda. Za jeho panovania sa zrušila slovanská liturgia. Ako ho teda hodnotiť z tohto pohľadu?
Napriek všetkému bol to bezpochyby významný panovník. Nielenže zjednotil Moravské a Nitrianske kniežatstvá, čím vzniklo hlavné jadro Veľkej Moravy, ale pripojil k nej ďalšie územia. Nebol však naklonený staroslovienskej vzdelanosti. Osobne možno proti nej nič nemal, mohli ho do toho tlačiť politicky, ale je fakt, že ju posúval skôr do západného, rímskeho mocenského okruhu ako do byzantského, slovanského.

Možno Svätopluka označovať za kráľa?
Koncom 9. storočia rozšíril svoju ríšu natoľko, že ju môžeme nazývať aj kráľovstvom a jemu pokojne priradiť titul kráľ.

Ale nebolo to Slovenské kráľovstvo, Veľké Slovensko či staré Slovensko, ako ho označujú takí autori ako Dušan Hudec alebo Milan S. Ďurica?
Vo všetkých súvekých prameňoch sa stretneme s označením "Morava“ alebo "Moravy“, "Moravania“, "moravský“, kým názov "slovanský“ alebo dokonca "slovenský“ sa v nich vôbec nevyskytuje. Navyše sa zaužívalo označenie tohto mocenského útvaru z diela O spravovaní ríše od byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta z 10. storočia v znení Veľká Morava (Megali Moravia), kde prívlastok "Veľký“ môže znamenať vzdialený.

Ste aj proti používaniu názvu "starí Slováci“. Prečo? Len preto, že sa neobjavuje v súvekých prameňoch?
Na tom sa už zhodli aj jazykovedci, že slovenská národnosť sa formovala v priebehu 10. storočia a o jej existencii teda môžeme hovoriť až od 11. storočia, hoci termín "Slovák“ je o niečo neskorší. Preto pre 9. storočie používame ešte názov Slovan.

Alebo Sloven…
Áno, ak sa to niekomu zdá byť odlišujúce, ale v tomto bode sa názory rôznia. Jedno je však jasné – Slovania 9. storočia sú priami predkovia Slovákov 11. storočia, k žiadnej veľkej migrácii tu už neprišlo a kontinuitu vývoja od 9. do 11. storočia dokladajú predovšetkým archeologické nálezy. Preto nevidím dôvod na to, aby sme prirodzený vývoj znásilňovali nejakými mýtami z čias národného obrodenia.

Aj cyrilometodská tradícia sa vlastne u nás zrodila až zásluhou národných buditeľov v 19. storočí, ktorí hľadali historické korene, o ktoré by sa dalo oprieť. Predtým bola živa iba vo východnom kresťanstve a zrazu zohrávala významnú úlohou aj pri formovaní národného povedomia Slovákov. Čo je však jej obsahom dnes?
Ja by som položila dôraz na význam, ktorý prikladali samotní solúnski bratia vzdelanosti a šíreniu kultúry. Z toho by sa malo vychádzať.

Náš štát s hlási k cyrilometodskej tradícii, odvoláva sa na ňu vo svojej ústave, obom vierozvestom je zasvätený dokonca jeden z piatich štátnych sviatkov tejto republiky. Ani ten však nevieme na lokálnej úrovni naplniť zmysluplným obsahom. Čo s tým?
Keď som ešte učila na Filozofickej fakulte UK, navštívila som so študentmi archeológie rakúskych kolegov v jednej tamojšej obci, kde práve kopali na tamojšom hradisku. Pri tejto obci mal podľa legendy zomrieť Pribina v bitke s Moravanmi. Okrem iného sme mali možnosť si tam pozrieť predstavenie o Pribinovi v podaní miestneho ochotníckeho divadla. Kde u nás také niečo uvidíte? A bol by to predsa vhodný spôsob pripomenutia si historických postav práve na lokálnej, ako hovoríte, úrovni. Ľudia sa tak sami stávajú aktívnymi účastníkmi sprítomňovania dejinných udalosti, nielen pasívnymi konzumentmi ich zobrazovania na filmovom platne alebo televíznej obrazovke.

V čom môžu byť Cyril a Metód vzormi pre dnešných mladých ľudí, ktorých idolmi sú známe celebrity. Vieme, tí dvaja boli "len“ mnísi. A navyše z východu…
Ale boli to aj učenci, ľudia s obrovskou chuťou spoznávať a rozdávať poznanie, veľmi skromní a zároveň veľmi výkonní. Čo len dokázali napísať a preložiť za tie tri roky misie na Veľkej Morave! Dúfam, že aspoň pre časť našich mladých ľudí to môžu byť aj dnes nasledovaniahod­né vzory.

Tatiana Štefanovičová (79)

archeologička, historička a pedagogička

  • v rokoch 1953 – 1958 absolvovala štúdium archeológie a histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (z toho v rokoch 1954 – 1955 v Prahe na Karlovej univerzite)
  • od roku 1959 pracovala na výskume Bratislavského hradu, najprv s Belom Pollom, neskôr samostatne
  • v rokoch 1963 – 2004 prednášala na Katedre archeológie FF UK v Bratislave slovanskú a stredovekú archeológiu
  • v posledných rokoch pôsobí v Slovenskom archeologickom a historickom inštitúte v Bratislave
  • naďalej je predsedníčkou Slovenskej byzantologickej spoločnosti
  • vo výskume sa zameriava na slovanské a stredoveké osídlenie Slovenska s osobitným zameraním na fortifikácie a sakrálnu architektúru
  • samostatne publikovala 125 vedeckých a odborných prác, v spoluautorstve ďalších 41. Spomedzi všetkých vynikajú publikácie Bratislavský hrad v 9. až 12. storočí, Osudy starých Slovanov a Najstaršie dejiny Bratislavy. Je zostavovateľkou obsiahleho 1. zväzku Dejín Bratislavy, ktorý vyšiel v roku 2012
  • v roku 2005 jej prezident SR udelil Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

© Autorské práva vyhradené

41 debata chyba