Benátky na Dunaji - to bol iba sen

21.04.2013 10:00

Budúcnosť Bratislavy je v Petržalke, informovali slovenské médiá pred štyridsiatimi rokmi v súvislosti s nevídaným sústreďovaním stavebných kapacít na pravom brehu Dunaja. V nasledujúcich troch päťročniciach sa tam malo vybudovať 47 800 bytov pre 150 000 ľudí, čo bola takmer polovica vtedajšieho obyvateľstva hlavného mesta.

"Stojíme na prahu staveniska s najväčším súborom bytov v celoeurópskom meradle,“ napísala Pravda 31. marca 1973 a zároveň pripomenula, že projekt novej Petržalky sa rodil dlho a ťažko. Samotná myšlienka prekročiť rieku a vytvoriť ďalšiu obytnú mestskú štvrť vo vidieckom území uprostred dunajských ramien vznikla o desať rokov skôr a dnes už ťažko hľadať jej autora.

„Keď som prišiel v roku 1965 pracovať na Útvar hlavného architekta Bratislavy o nevyhnutnosti zastavať Petržalku už nebolo pochýb a neviem o tom, že by niekto navrhoval inú alternatívu,“ spomína architekt a urbanista Igor Thurzo. „Otázky vznikali iba okolo veľkosti a celkovej podoby sídliska.“

Nevyhnutnosť „predĺžiť“ mesto južným smerom vyplývala z jeho prudkého rastu, prehlbujúcej sa bytovej krízy a neustáleho prílivu migrantov z iných krajov Slovenska. Neskôr, už v čase normalizácie, pribudla ideologicko-politická požiadavka „posilniť robotnícke jadro hlavného mesta“. Jej realizáciia sa nezaobišla bez ďalších tisícov prisťahovalcov, ktorí potrebovali strechu nad hlavou.

V júni 1966 vypísalo vedenie mesta a hlavný architekt ideovú súťaž na urbanistickú štúdiu „južného obvodu Bratislavy“. Zatiaľ išlo o vytvorenie základnej predstavy, ako zastavať starú Petržalku, kde by našlo byty a rozmanitú „občiansku vybavenosť“ predbežne 100 000 obyvateľov. „Pamätám si, že svoje práce prihlásili tvorcovia z celého sveta, z východu i západu, dokonca zo zámoria, a že medzi víťazmi boli aj Japonci,“ rozpráva Thurzo.

Išlo o najväčšiu súťaž tohto druhu, aká sa v bývalom Československu uskutočnila. Zúčastnilo sa na nej 84 autorských kolektívov z 19 krajín. Zvíťazilo päť návrhov, dva československé a po jednom z Rakúska a Japonska.

Zaujímavý bol napríklad návrh Američanov, ktorí novú Petržalku pojali ako „Benátky na Dunaji“. S vodnými kanálmi, ostrovčekmi, člnmi – hotový sen! Ale ako to už u nás s podobnými súťažami dodnes býva, aj vtedy sa prvá cena neudelila, zato až päť tretích. Okrem dvoch československých návrhov získali „bronz“ spomínaní Američania, Japonci a ešte Rakúšania.

Útvar hlavného architekta potom dostal zadanie vybrať z víťazných prác to najlepšie a vytvoriť z nich jeden návrh. Úloha pripadla architektom Stanislavovi Talašovi a Jozefovi Chovancovi. A najmä na ich hlavy sa neskôr zosypala kritika za hotové sídlisko…

Podľa Henrietty Moravčíkovej zo Slovenskej akadémie vied (zaoberá sa architektúrou 20. storočia) sa však dvojici architektov podarilo pripraviť kvalitný zastavovací plán. Problém bol inde: „Búrať a stavať sa začalo ešte skôr, než bol plán hotový a schválený. Petržalka vznikala vo veľmi nepriaznivej situácii, keď už režim cítil, že ekonomicky na tento zámer nemá. Napriek tomu stále potreboval produkovať byty…“

Chýba mu ťažisko

Rozhodnutie na stavbu prvého paneláka na budúcom petržalskom sídlisku vydali úrady 21. marca 1973. Druhého apríla sa začalo stavať.

O pol roka prišiel do rodného mesta na pracovnú návštevu z Prahy generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák. Zaviedli ho aj na najväčšie stavenisko v štáte.

Ukázali mu novú paneláreň podniku Prefa, ktorá mala ročne vyrábať panely na 2 000 nových bytov v Petržalke. Kolóna limuzín so straníckou delegáciou sa potom premiestnila do blízkosti dnešného Chorvátskeho ramena.

„Stojíme na hlavnej petržalskej triede,“ začal svoj výklad o budúcej podobe sídliska Viktor Kyškyn, šéf podniku Výstavba Bratislavy. Bol to dosť fantazijný začiatok príhovoru, lebo hlavná trieda či bulvár chýba Petržalke dodnes. Pritom podľa územnoplánovacej štúdie Talaša – Chovanca to mala byť komunikačná os Petržalky, prechádzajúca stredom jej územia.

Henrietta Moravčíková: „Od nej sa mali odvíjať jednotlivé obytné okrsky. Každý z nich pritom charakterizovali inak tvarované zoskupenia bytových domov, vytvárajúce rozlične veľké polouzavreté obytné štruktúry.“

Sídlisku aj po jeho dokončení preto chýbalo akoby ťažisko a aj preto je tak ťažko sa v ňom orientovať. Ešte v 80. rokoch koloval na toto konto o novej Petržalke vtip: vraj to projektanti urobili zámerne a z bezpečnostných dôvodov, aby nepriateľ v tej betónovej džungli zablúdil… Čiže stavať sa začalo bez plánu a zároveň sa búralo – tiež hlava-nehlava. Thurzo je presvedčený, že sa to mohlo robiť oveľa citlivejšie: „Niečo bolo treba ponechať, najmä z tých lužných lesov a marhuľových sadov, ale aj z vidieckej zástavby, veď Petržalka bola dôležitým výletným miestom Bratislavčanov.“

A dôležitou zásobárňou ovocia pre mesto, dodajme. Tunajším marhuliam sa máločo vyrovnalo. Treba vari pripomenúť, že Petržalka bola už pred vojnou a pred pripojením k Bratislave najväčšou „dedinou“ v Československu. Žilo v nej viac ako 21-tisíc obyvateľov. Aj pre týchto ľudí bolo treba hľadať nové byty, lebo ich domčeky museli ustúpiť buldozérom, bagrom a žeriavom.

Po členky v blate

Jedni smútili za zbúranou ulicou a ďalší sa už nevedeli dočkať vytúženého bytu v paneláku na novom sídlisku. Takých bolo vtedy veľmi veľa a bolo im veru jedno, či Petržalka má svoju komunikačnú os.

„Teším sa na kúpeľňu a na ústredné kúrenie a že deti budú mať vlastnú izbu,“ zdôverila sa autorovi týchto riadkov – vtedy mladému novinárovi – pani Anna Viteková. S dcérou, zaťom a dvoma vnúčencami čakala na nový byt plných 18 rokov v jednej suterénnej miestnosti v širšom centre Bratislavy.

Autor si odložil štatistiku za rok 1970, ktorú mu vtedy poskytli na Obvodnom národnom výbore Bratislava-Vinohrady. Z 1 556 žiadateľov bolo 657 bez vlastného bytu, 513 žilo v preľudnených bytoch, 106 – v zdravotne chybných a tak ďalej. Takmer tretina týchto žiadateľov čakala v poradovníku dlhšie ako 10 rokov.

Kolaudácia prvého panelového domu na pravom brehu Dunaja (na dnešnej Romanovej ul. č. 33 a 35) bola 3. augusta 1977. A potom to už išlo ako na bežiacom páse. Napokon v Bratislave sa vtedy ročne dokončievalo až 5 000 nových bytov…

Počiatočnú eufóriu po prevzatí kľúčov od bytu však rýchlo vystriedalo rozčarovanie. Pre obytné súbory v rozostavanej Petržalke bolo príznačne to, čo aj pre všetky nové sídliská tých čias, že ľudia sa do nich sťahovali ešte pred úplným dokončením. Ocitli sa uprostred staveniska, kde sa ešte „kvaltovalo“. Chýbali chodníky, okolie nebolo upravené, predajne, jasle a škôlky, kultúrne zariadenia sa črtali iba na papieri. Keď popršalo, bolo si treba obuť gumáky. A návšteve ponúknuť niečo na prezutie.

Prečo museli šetriť

„Najväčším problémom novej Petržalky však bola a naďalej ostáva doprava,“ pripomína Thurzo. Projekt metra zostal iba na papieri podobne ako veľkoryso poňaté spoločenské centrum sídliska. Politici a národohospodári okypťovali rozpočet sídliska o ďalšie významné položky. Po dvoch ropných šokoch v rokoch 1974 a 1979 zdražela totiž aj ropa dodávaná bývalému Československu zo ZSSR. A teda zdraželi tiež vstupy do stavebníctva. Bolo treba veľmi šetriť, zahusťovať stavby až nakoniec bolo už iba na holobyty…

Po roku 1989 prišla kritika podobných sídlisk ako „králikární“ a trvalo istý čas, kým sa začalo s ich revitalizáciou. „Pre ľudí, ktorí vyrástli vo vilách z prvej republiky, to boli akiste králikárne,“ myslí si profesor Štefan Šlachta, dlhoročný hlavný architekt Bratislavy. „Mali, samozrejme, veľa nedostatkov, ale napríklad prostredie Petržalky sa medzitým zmenilo smerom k vyššej kvalite a je to cenená časť Bratislavy.“

Profesor vie, čo hovorí, sám stále býva v jednom z petržalských panelákov. „Áno, a som spokojný so svojím bývaním,“ pokračuje. „To sú predsa iné paneláky, než aké vidíme v Moskve, Hongkongu alebo inde. Oveľa lepšie. Oceňujem, že v Starom Meste som pešo za 15 minút.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku