Znamená to, že ekologické riešenia budú dostávať v spoločnosti vo veľkom zelenú? Odpoveď je nejednoznačná. Mladí preferujú ekológiu neraz len v čiastkových či „módnych“ oblastiach, v iných sú na tom dokonca horšie ako predchádzajúce generácie.
Spravme si najskôr virtuálnu prechádzku slovenskou metropolou. Na jednej strane môže človek ľahko podľahnúť optimizmu. Nielen príslušníci generácie¤Y sa snažia namiesto áut viac využívať bicykle, preferujú výrobky, ktoré zaručujú trvalo udržateľný rozvoj, recyklujú a dokážu sa rázne ozvať, keď im v ich meste chcú rušiť zeleň. Stačí sa však prejsť po prírode v okolí hlavného mesta a človek okamžite stratí všetky ideály o tom, že Bratislava by sa mohla rovnať niektorým západným či severským ekologickým metropolám.
Čierne skládky dnes patria k mestu tak ako Bratislavský hrad. A je celkom jedno, či ide o okolie záhradkárskej kolónie, chránenú oblasť, či dokonca prírodnú rezerváciu. Napokon väčšinová populácia zrejme ani netuší, kde sa v Bratislave chránené územia nachádzajú. Na to, aby sa človek presvedčil, že v štáte slovenskom je čosi zhnité, stačí prechod hranice s Rakúskom (ale aj Maďarskom). Na prvý pohľad je zjavné, že tam miestni prechovávajú k zelenému okoliu oveľa väčšiu úctu než Slovač.
Zelení pre zdravie, pre planétu, ale aj z módy
Ale vráťme sa späť ku generácii¤Y. O jej vplyve na ekológiu po celom svete prednáša a publikuje Američanka Gwynne Villota, riaditeľka Natural Marketing Institute. V Spojených štátoch (a v krajinách bývalého západného bloku) podľa nej o ekológiu donedávna najviac prejavovali záujem ľudia z generácie baby boomers (narodení v čase prosperity po 2.¤svetovej vojne). Nečudo, veď títo mladí ľudia dospievali v ére detí kvetín a hippies. Nasledujúca generácia¤X už o ekologické riešenia nemala taký záujem.
Zmena podľa Villota prišla s generáciu¤Y. Cituje prieskum (na vzorke 4-tisíc respondentov), podľa ktorého prejavilo záujem kupovať si „toľko ekologických produktov, koľko si len môžem dovoliť“, až 36 percent príslušníkov generácie¤Y. A aj v čase ekonomickej krízy sa pri tejto cieľovej skupine zvýšil záujem o „zelené“ produkty o celých 16 percent. Príčinou je práve nadobúdanie ekonomickej samostatnosti, ktorá mladým umožňuje míňať peniaze na produkty, ktoré sú možno trochu drahšie, ale ktorým veria.
Mladí však majú iné nároky ako ich rodičia, a tak menia celý trh so zelenými produktmi. Generácia¤Y požaduje, aby ekologický produkt ponúkal rovnaký komfort, respektíve bol plnohodnotný v porovnaní s „nezeleným“. Zároveň sa neuspokoja len s ekologickými sériami či špeciálnymi edíciami „nezelených“ firiem, obľubujú skôr spoločnosti, ktoré majú zelený imidž či dbajú na trvalo udržateľný rozvoj pri každom svojom produkte. Villota ako príklad uvádza obuvnícku firmu Tom's, v ktorej zákazník kupuje vždy dva páry topánok – jedny pre seba, druhé pre dieťa v núdzi.
Prečo to však mladí ľudia robia? Je príčinou ekologickej angažovanosti to, že ich k nej viedli v školách či rodinách prakticky odmalička? Určite aj to. Villota však v rozhovore pre Pravdu uviedla, že v jej inštitúte rozlišujú štyri druhy motivácie ekologického správania.
„Príslušníci prvej skupiny sa naozaj zaujímajú o budúcnosť planéty a veria, že tým podporujú správnu vec,“ začína s vymenúvaním. „Druhej kategórii záleží na vlastnom zdraví. Zameriavajú sa preto na zelené produkty, z ktorých benefituje ich telo.“
Do tretej kategórie Američanka zaraďuje ľudí, ktorí si všimli, že ostatní robia niečo nové, iné a zaujímavé a chcú sa preto pridať k tejto módnej vlne. Nuž a napokon ide o výsostne praktických ľudí, ktorí sa ekologicky správajú jednoducho preto, že boli odmalička naučení neplytvať (energiou, vodou atď.). Hoci Villota nemá priamu skúsenosť s mladými na Slovensku, hovorí, že napríklad na základe skúseností z Ruska vníma stále rozdiely v ekologickom správaní medzi bývalým západným a východným blokom.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
„Napríklad v Rusku je stále taká mienka, že ekologické otázky by mali byť témou až po ekonomických,“ vysvetľuje. Čosi podobné sa dá povedať aj o Slovensku – len malá časť slovenskej generácie¤Y si môže dovoliť za každú cenu uprednostniť „zelené“ riešenia. Podľa Villota však skúsenosti zo Západu ukazujú, že ekológia nie je len módnym trendom a hoci jej nástup býva v niektorých krajinách ťažkopádny, napokon sa nájde dostatok ľudí, ktorí pohnú aj s väčšinovou spoločnosťou (napríklad s prístupom korporácií).
Mladí nie sú o nič menej rebelantskí
Podobný názor má aj Kamil Procházka. V roku 1987 bol jedným z autorov publikácie Bratislava nahlas, ktorá na svoju dobu veľmi odvážne pomenúvala problémy vtedajšieho Československa, medzi nimi aj ekologické. Procházka, okrem toho, že pôsobí v komunálnej politike, vedie aj Nadáciu Horský park, vďaka ktorej sa zo zanedbaného a občas i nebezpečného zeleného srdca Bratislavy za 20 rokov stalo milé a udržiavané rekreačné miesto Bratislavčanov. Vie teda porovnávať ekologické aktivity viacerých generácií.
„Mladí ľudia majú vždy zbystrený cit pre nedostatky. Keďže sa im staré cesty často oprávnene nepáčia, hľadajú iné. Tak to bolo aj s našou generáciou a tak je to aj dnes. Hlavný rozdiel je v tom, že vtedy bola iná spoločenská situácia, a tak bolo treba trochu viac odvahy. Neboli to síce už 50. roky, ale keď niekto vytŕčal, tajná polícia mu vedela poriadne strpčovať život. Napokon presne to sa stalo aj mnohým autorom Bratislavy nahlas, po tom, čo sa text dostal do vysielania Hlasu Ameriky a spolitizoval sa,“ uviedol Procházka.
Československo vtedy trápili trochu iné zelené výzvy ako dnes. Aktivisti (ale aj mnohí odborníci) upozorňovali najmä na ekologické katastrofy, ktoré spôsoboval ťažký priemysel. Dnes mnohé zo závodov už nefungujú alebo prešli po nutných investíciách na ekologickejšie spôsoby výroby. Keďže za komunizmu neexistovali občianske združenia, ekológovia sa združovali len v oficiálne uznaných základných organizáciách Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Aj Bratislava nahlas vyšla ako príloha k zápisnici jednej z týchto organizácií.
„Bola to vlastne finta. A v tom vidím tiež paralelu s dneškom. Aj v súčasnosti musia byť mladí ľudia kreatívni, aby dosiahli svoj cieľ. Aj zo skúsenosti komunálneho politika viem, že slovenská spoločnosť je stále veľmi konzervatívna a nové nápady prijíma s nedôverou. Mladým síce už nehrozia perzekúcie, ale tiež sa musia vynájsť, aby povedzme presadili nejakú novinku na zlepšenie životného prostredia,“ pokračoval Procházka. Výhodu generácie¤Y vidí v tom, že má prakticky neobmedzený prístup k informáciám či skúsenosti zo zahraničia.
Nevýhodou môže byť konzum, ktorý neraz odpútava pozornosť od skutočne dôležitých vecí. „Mladá generácia nie je podľa mňa o nič menej rebelantská ako predchádzajúce a aj preto verím, že ten konzum jej snahy neprevalcuje. Napokon na Západe už existuje aj skupina majetnejších ľudí, ktorí namiesto áut využívajú bicykle, kupujú si menej oblečenia, no kvalitnejšieho a nemíňajú len preto, aby utrácali, ale kupujú si naozaj to, čo potrebujú,“ pokračoval Procházka, ktorý ukončil debatu podobnou myšlienkou ako Villota.
„Známy horolezec Zoltán Demján hovoril, že Engels sa mýlil, keď hovoril, že evolúcia spoločnosti funguje na princípe pokus-omyl a pomaly sa posúva. Ono sa to v spoločnosti skôr zbiera, zbiera, až sa pozbiera nejaká kritická masa a potom to prudko prepukne a vývoj sa zmení,“ uzavrel Procházka. Presne touto metódou sa snažia presadiť aj viacerí zelení aktivisti na Slovensku. V poslednom čase sa do povedomia verejnosti dostala napríklad Zelená hliadka.
Kto bude príkladom pre mlčiacu väčšinu?
Všetko sa to začalo v roku 2011, krátko pred konaním hokejových majstrovstiev sveta na Slovensku. V médiách sa vtedy objavili články, ktoré upozorňovali, aký neporiadok uvidia hostia z celého sveta v slovenskej metropole. Matúš Čupka spolu so svojím bratom bývali hneď vedľa hokejového štadióna a povedali si, že vyčistia jeho okolie. Neskôr vyzbierali odpad aj na svojom sídlisku, do konca roka stihli ešte ďalšie dve. Odvtedy sa ich aktivity stále rozširujú – okrem odpadu na uliciach aj na čierne skládky.
Hoci má Čupka 26 rokov, a teda je príslušníkom generácie¤Y, projekt Zelená hliadka nevníma ako generačný. „Chodia nám pomáhať 12-ročné deti, ale aj dôchodcovia. Ekologické zmýšľanie je podľa mňa skôr o nejakom mentálnom nastavení, ktoré nesúvisí s vekom,“ povedal. Rovnako by do nejakej určitej vekovej kategórie nezaraďoval ani znečisťovateľov. Určite teda neplatí, že by sa mladá generácia, ktorá sa narodila „zelená“, napríklad nepodieľala na znečisťovaní lesov okolo hlavného mesta.
„Zjednodušene by som to povedal tak, že asi 20 percent ľudí neodhodí odpad do koša, aj keby bol priamo pred nimi. Ďalších 20 percent je zase takých, ktorým záleží na tom, v akom prostredí žijú a sú dokonca ochotní pomôcť ho zveľadiť či vyčistiť. No a tých zvyšných 60 percent je akási mlčiaca väčšina, ktorá sa prikloní k tomu, čo vidí okolo seba,“ pokračoval Čupka. Keď príslušník mlčiacej väčšiny vidí, že okolie jeho domu čistia dobrovoľníci, neraz sa sám pridá na tu správnu stranu, lebo ju považuje za prirodzenú.
Teóriu o zelenej generácii však narúšajú aj ďalšie skúsenosti ľudí zo Zelenej hliadky. Napríklad o motivácii dobrovoľníkov. „Je to paradoxné, ale nemáme medzi sebou veľmi veľa ľudí, ktorí by mali intenzívne vnútorné zelené zmýšľanie. Skôr hľadajú spôsob, ako zmysluplne tráviť čas v skupine ľudí,“ uviedol Čupka. S ekológmi sa občas dokonca dostávajú do konfliktu, keď tí hliadke vyčítajú, že len presúva odpad z bodu¤A do bodu¤B, ale problém nerieši komplexne.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Hoci od vydania Bratislavy nahlas uplynulo už viac ako štvrťstoročie a zmenil sa politický režim, aj dnes býva prekážkou pre ekologické projekty štát či samospráva. Pri likvidácii veľmi nebezpečných čiernych skládok sa napríklad príslušníci Zelenej hliadky snažia zátarasami zabrániť, aby sa na dané miesto opäť mohli dostať autá a skládku vytvoriť znova. Čiastočne sa im to darí, čím vlastne popierajú vžité názory niektorých odborníkov, ktorí tvrdia, že čierne skládky nemá zmysel odstraňovať, lebo sa aj tak vytvoria znova.
„Jedna mestská časť nám napríklad povedala, že zátarasa v lese nemôže byť, lebo tam musia mať prístup požiarnici, mestskí policajti, ambulancia, pracovníci mestskej časti a mnoho ďalších ľudí z úradov. Keď mi to povedali, tak som sa ich len opýtal, ako to, že si teda nik zo všetkých tých ľudí, čo tam majú prístup, nevšimol tie čierne skládky, ktoré tam boli jedna vedľa druhej dlhé roky. Veď sme odtiaľ vynosili 100 kubických metrov odpadu,“ uzavrel Čupka.
Čakanie na kritickú masu
Ako ukázal príklad Zelenej hliadky, nie všetci ľudia, ktorí robia niečo pre životné prostredie, to robia z ekologických pohnútok. Platí to aj pri ďalšej, na prvý pohľad „zelenej“ vášni mladých ľudí v mestách. Kým ešte pred pár rokmi bol bicykel len športovou pomôckou, dnes sa čoraz častejšie stáva legitímnym dopravným prostriedkom – napríklad aj na cestu do práce v kancelárskom komplexe. O tom, či ide len o módnu vlnu, alebo sa za tým skrýva aj ekologické zmýšľanie, sme sa rozprávali s Tomášom Peciarom zo združenia Cyklokoalícia.
„V prvom rade ide o vlnu, ktorá sa šíri v celej vyspelejšej Európe. Dôvody nárastu cyklodopravy sú však komplexné a úzko prepojené. Jeden z dôvodov je rýchlosť. Predstavme si človeka, ktorý sa dopravuje v širšom centre z bodu¤A do bodu¤B rýchlejšie ako autom alebo MHD. Ten istý človek by potreboval platiť parkovné a možno aj vstupné do posilňovne. Bicykel mu ponúkne rýchlosť, nízkonákladovosť a lepšiu fyzickú kondíciu. Ekológia je len pridaná hodnota, ktorá mu dodá lepšiu psychickú pohodu,“ vyjadril sa Peciar.
Podľa skúseností Cyklokoalície sa o rozmach mestského bicyklovania stará najmä skloňovaná generácia¤Y. „Momentálne nastupuje generácia od 25 do 35 rokov, ale veľké zastúpenie majú aj starší cyklisti, ktorí vytiahli veterány a chodia s nimi do práce či do obchodu,“ dodal Peciar. Pri presadzovaní svojej agendy však v Cyklokoalícii na ekologickú kartu príliš nestavajú. „V Bratislave ešte nie, veľmi sa tešíme, keď bude ekológia dôležitá téma rovnako, ako už je to vo vyspelejšej časti Európskej únie. Tento čas určite čoskoro príde,“ mieni Peciar.
Cez cyklistiku sa môžeme vrátiť aj k už dvakrát spomenutej teórii o kritickej mase. Jej meno (Critical mass) nesie práve aj jedna zo slovenských cyklistických aktivít. Pravidelné masové cyklojazdy Critical mass majú kompetentným ukázať, že sa už vytvorila dostatočne veľká skupina ľudí na to, aby sa pre nich začala budovať infraštruktúra a celkovo zlepšovať podmienky pre jazdu na bicykli po tom-ktorom meste. Okrem Bratislavy sa totiž koná napríklad aj v Nitre a Žiline.
Na rozdiel od Západu si však svoju kritickú masu musí u nás ešte len nájsť aj samotná generácia¤Y. Je pravda, že jej povedomie o ekologických otázkach je pomerne dobré, ale v praxi sa to stále neprejavuje, ako by sa mohlo. Keď sa to však podarí a prepukne to, práve generácia¤Y má asi najväčší potenciál, aby so sebou na zelenú cestu strhla starších i mladších. Ale znova – prejdite sa po lesoch v okolí Bratislavy, ale aj inde na Slovensku a zistíte, že momentálne je u nás stále kritická najmä masa… odpadkov.