Ako sa vám podarilo prežiť druhú svetovú vojnu?
Možno by nestačil jeden deň, aby som všetko porozprával, ale samozrejme, že sa dá hovoriť aj stručne. Otec pochádzal z Poľska, žili sme v Košiciach. Tragédia našej rodiny sa začala odvíjať od roku 1940. Košice už okupovalo horthyovské Maďarsko na základe viedenskej arbitráže z novembra 1938. Prijalo dva protižidovské zákony, pričom jeden rozhodol o vysídlení Židov, ktorí sa prisťahovali začiatkom 20. storočia a svoj pobyt si nelegalizovali. Nazdávam sa, že otec patril do tejto skupiny.
Čo nasledovalo?
Deportácia troch stoviek Židov z Košíc v roku 1941. Maďari nás prišli zatknúť, zobrali nás do zberného tábora a nasadili do vagónov. Celú rodinu s výnimkou otca.
Čo sa s ním stalo?
Keď Maďari došli do nášho domu, otec utiekol zadným vchodom, aby sa pokúsil zachrániť rodinu. Predpokladám, že sa dohodol s mojou mamou. Unikol cez nestráženú ulicu.
Zachránil vás?
Áno. Bol veľkoobchodník s vínom. Kamarátil sa s policajtmi, ktorí k nemu chodili popíjať. Vyhľadal ich, povedal im, čo sa stalo a pýtal sa, ako sa dá pomôcť rodine. Trvalo nejaký čas, než Maďari vypravili vlak a policajti ho potom približne 30 kilometrov za Košicami zastavili.
Čo urobili?
Otcovi policajní kamaráti si vymysleli, že máme nebezpečnú prenosnú chorobu, ktorá sa veľmi rýchlo šíri. V transporte som bol s matkou, bratom a sestrou. Zastrašujúci výmysel zabral a tak sme sa zachránili. Policajti nás zobrali z vagóna na voz ťahaný koňom. Do Košíc sme sa nevrátili, odišli sme do Budapešti, ktorá bola výrazne väčším mestom, kde sa človek lepšie môže stratiť. V maďarskej metropole, kde vtedy žilo zhruba 100-tisíc Židov, sme sa skrývali viac ako rok.
Kam ste zamierili z Budapešti?
Otec urobil nepochopiteľný krok. Musí sa to zdať nelogické. Zadovážil si falošné osobné dokumenty a vrátili sme sa do Košíc napriek tomu, že vtedy už silno šľahali plamene protižidovskej nenávisti.
Prečo to spravil?
Zrejme podľahol ilúzii, že situácia sa upokojila. Prišiel však rok 1944 a Židov zase začali v okupovaných Košiciach zhromažďovať. Rodičia sa preto rozhodli rýchlo odísť na Slovensko, kde panoval relatívny pokoj – ešte nenastala nová vlna deportácií.
Dostali ste sa tam?
Rozdelili sme sa na dve skupiny. Otec, sestra, brat a mama so mnou. Oni traja sa dostali do Liptovského Mikuláša, kde žila moja teta a tam sa skrývali. Nás dvoch zatkli na hraniciach. Niekoľko týždňov nás zadržiavali vo väzení. Potom nás premiestnili do druhého geta, ktoré otvorili v Košiciach. Našťastie sa nám podarilo utiecť.
Ako?
Bankovky vtedy nemali veľkú hodnotu, Židia preto pri sebe skrývali napríklad zlato, aby si v núdzi pomohli. Mamička mala zrejme v podprsenke zašité diamanty. Využila ich, aby nás niekto dostal z geta preč. Znovu sme sa ocitli v Budapešti. Nepochybne nám pomáhali aj členovia podzemného hnutia. Mali sme obrovské šťastie, pretože po skončení vojny som sa dozvedel, že všetkých Židov z geta odvliekli do tábora smrti v Osvienčime.
Kam ste sa uchýlili v Budapešti?
Do rovnakej izby v obytnom dome ako predtým. Budova sa nachádzala na Havas utca (Havasova ulica). Neskôr počas vojny bola zbombardovaná, potom postavili novú. Vždy, keď mám cestu do Budapešti, tak sa na tejto ulici zastavím a lovím v spomienkach, keď som mal sedem rokov. Mama však nechcela v Budapešti zostať, pretože tušila, že aj stadiaľ Židov odvlečú.
Ako sa rozhodla?
Keďže dostávala správy, že na Slovensku naďalej pretrváva celkom ešte pokoj, obrátila sa na svojho bratranca, ktorý tam žil. Zastával vysokú funkciu v poisťovni a vzťahovala sa naňho výnimka – dostalo ju približne tritisíc Židov, ktorí sa tak vyhli deportáciám. Prišiel nás počkať k hraniciam a stadiaľ nás odviedol do Liptovského Mikuláša. Keďže sa v meste stále nachádzal otec s mojimi dvoma súrodencami, brali sme to ako zázrak, že rodina sa znovu stretla kompletná. Pocit šťastia však dlho netrval.
Prečo?
Vypuklo Povstanie, bolo potlačené a Nemci obsadili Slovensko. Z Liptovského Mikuláša sme odišli do Závažnej Poruby. Jedna statočná rodina, volali sa Ján a Eva Báthoryovci, nám vytvorila bunker. Urobili ho z pivnice. Vždy, keď sa zdalo, že do domu by mohli prísť na kontrolu Nemci alebo gardisti, tak sme sa skryli do bunkra a Báthoryovci nás zasypali zemiakmi, aby sme boli neviditeľní. Istotu sme však nemohli mať, pretože človek nikdy nevie, či sa nenájde nejaký zradca. Obyvatelia Závažnej Poruby boli dobrí ľudia, ale opakujem, že istota nebola stopercentná. Preto sme zmenili skrýšu.
Kde ste našli nový úkryt?
Otec a brat, ktorý bol odo mňa starší, vykopali v lese bunker pre päť osôb. Trvalo im to dva týždne. Z vyrúbaného dreva dokonca urobili postele. V tomto bunkri sme prežili približne až osem mesiacov.
Ako ste si zabezpečili potraviny?
Jedlo nám nosili Báthoryovci, prípadne niekto z našej rodiny v noci zašiel k nim. Mama chodievala aj skoro ráno prezlečená za sedliačku, takže pôsobila nenápadne. U ženy sa dalo ťažko zistiť, či je Židovka. V prípade mužov to bolo jednoduché. Stávalo sa, že Nemci pristavili muža alebo chlapca, ktorého podozrievali, že je Žid. Prikázali mu stiahnuť si nohavice, a keď zistili jeho obriezku, okamžite ho zastrelili a išli ďalej. Neskôr, keď sa roztopil sneh, sme sa živili aj zberom lesných plodov. V lesnom bunkri sme prečkali až do skončenia vojny. Nie však všetci, ale štyria.
Kto chýbal?
Sestra. Prepadával ju panický strach z podzemného priestoru. Prichýlila ju jedna statočná rodina v Závažnej Porube, ktorá sa k nej správala ako k vlastnému dieťaťu. Boli to Michal a Zuzana Staroňovci.
Dlho ste žili v ťažkých podmienkach. Choroby sa vám vyhýbali?
Našťastie áno. V bunkri bolo celkom teplo, pretože sneh fungoval ako izolácia pred mrazom. Niekedy sme si pomohli ohňom. Otec s bratom urobili otvor nad bunkrom, kadiaľ prúdil dym. Oheň sme zakladali iba vtedy, keď silno snežilo alebo padla hustá hmla, lebo v opačnom prípade by sme sa mohli prezradiť. Ešte doplním, že v našom okolí sa nachádzali partizáni a otec im pomáhal. Od povstaleckej armády mali v dedine zbrane a tie bolo potrebné dostať do hôr.
V akom stave ste našli po vojne dom, v ktorom ste bývali v Košiciach?
Po oslobodení sme sa najprv dostali do Liptovského Jána. Otec a brat sa odtiaľ vybrali peši do Košíc! Tatko si myslel, že niečo z majetku ešte nájde. Veľkoobchod s vínom sa nachádzal na hlavnej ulici. Čo zistil? Prázdno medzi stenami. Ani susedia nám nič nevrátili. Rodičia si u nich skryli nejaké cenné veci a povedali im, aby ich uschovali, kým sa vrátime.
Smutný pocit.
Až na jednu výnimku.
Akú?
Mama zrejme už nestihla odovzdať do úschovy šesť veľkých strieborných svietnikov. Zabalené do deky ich vložila do skrine. Predstavte si, že otec ich tam všetky našiel, a to ktovie koľko rôznych ľudí sa tam vystriedalo počas vojny: Maďari, Nemci… Svietniky máme podelené – sestra, brat a ja. Každý dva kusy.
Z rozprávania o dramatických chvíľach z obdobia vojny má človek dojem, že ste obdarení skvelou pamäťou. Veď ste boli malý chlapec.
Hovorievam, že človek žije pre radosť a tú si preto nezapamätá. Naopak, bolestivé okamihy sú ako magnet mozgu. Napríklad stále vidím, akoby to bolo pred chvíľou, ako sa nám podarilo zmiznúť z geta. Vyšiel som s mamou na povalu (fasáda bola už mimo geta) a lanom sme zošplhali pred dom. Neďaleko nás sa nemecký vojak objímal s frajerkou a nikomu inému nevenoval pozornosť. Rovnako mám pred očami, ako sme my dvaja išli nasadnúť do vlaku a mame som hovoril, že to nie je taký s vagónmi, čo vezú ľudí na smrť. Z okien v gete sme totiž vídavali židovské transporty z Maďarska a vo vagónoch s malými otvormi väzni umierali už počas cesty. Mohol by som pokračovať – aj chvíľa, keď sme sa išli presunúť do bunkra v lese.
Povedzte.
Plakal som, nechcel som ísť. Rodičia sa ma spýtali, či túžim prežiť, alebo či chcem zahynúť ako ľudia, ktorých som videl za okienkami v takzvaných dobytčiakoch, čo ich viezli do koncentráku.
Prejdime na novú časť vášho života. Vyštudovali ste architektúru. Kedy sa vo vás prebudil záujem o tento odbor?
Od detstva som prejavoval sklon k technike. Takže som sa odlišoval nielen od otca, ktorý obchodoval s vínom, ale aj od oboch súrodencov, keďže sestra Hedviga aj brat Milan vyštudovali medicínu. Po vojne sme mali v Košiciach dom so záhradou, kde rástol veľký orech. Ako osemročný som zhotovil zábavný prístroj. Na konár som pripevnil strojček, ktorý vždy zvonil, keď pršalo. Na strednú školu som chodil na košickú elektrotechnickú priemyslovku. Vysokoškolský diplom som získal v Bratislave na architektúre.
Z vášho životopisu vyplýva, že vás podobne bavil aj šport.
K basketbalu, ktorý bol veľmi obľúbený, som sa dostal ako stredoškolák. Hrával som aj tenis a stolný tenis, ale viac mi vyhovovala kolektívna hra. V basketbale som sa uplatnil ako rozohrávač. Ideálna hráčska pozícia pre mňa – každý musel robiť to, čo som chcel ja, a to sa mi odmalička páčilo, musím sa priznať (smiech).
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ako sa vám darilo v športe?
Dotiahol som to až do národného mužstva. Neskôr som pôsobil ako tréner. Ako hráč aj ako kouč som sa dostával na Západ. Každý by rád zostal za hranicami, ale uvedomoval som si v tej dobe, aké nepríjemné dôsledky by museli znášať príbuzní. Keď som trénoval Slovan Bratislava, československý basketbal mal vysokú úroveň. Holandsko poslalo nášmu zväzu list, v ktorom hľadalo trénera pre svoje národné mužstvo. Uskutočnil sa konkurz. Vyhral som ho. Určite mi pomohlo aj to, že som dobre hovoril po nemecky a po anglicky. Od roku 1966 som viedol holandskú reprezentáciu.
Ako mohli takpovediac komunisti súhlasiť s pomocou kapitalistickému športu?
Ľudia, ktorí sa takto dostali na Západ, odvádzali peniaze. Tvrdú menu – doláre, takže im to vyhovovalo. Čiže výlučne finančný dôvod. V Holandsku som pracoval ako tréner s povolením československých úradov do roku 1969.
Čiže približne do jedného roku od okupácie Československa v auguste 1968.
Vpád vojsk som zažil v Bratislave, kam som pricestoval 20. augusta za priateľkou. Ráno ma zobúdzala výkrikmi, aby som bežal k oknu a pozrel sa, ako stoja tanky aj pri mojom automobile. Neveril som jej. Vyrušený v spánku som ju poprosil, aby mi nepúšťala nejakú rozhlasovú hru, lebo si chcem ešte pospať. Mala však pravdu. So skvelým kamarátom, slávnym futbalistom Titusom Buberníkom, som sa skoro každý deň chodil pozerať k hraniciam, či ich zase otvoria. Hrával v Rakúsku v Linzi a bol v Bratislave na dovolenke. Po desiatich dňoch sa hranice otvorili. Odišiel som cez Viedeň späť do Holandska.
Treba dodať, že už natrvalo.
Československý basketbalový zväz ma lanáril, aby som sa vrátil. Lenže po okupácii som bol rozhodnutý zostať v Holandsku. Zo zväzu mi poslali ponuku, že sa stanem trénerom reprezentácie. Zaujímavá ponuka, keďže československé mužstvo patrilo medzi európsku špičku. Odmietol som. Zdvorilo som sa poďakoval. Bol som presvedčený, že ma v skutočnosti nechceli za trénera – bola to len zámienka, ako ma dostať do Československa. V Holandsku som požiadal o utečenecký pas a o päť rokov mi udelili občianstvo.
Aký význam má psychika vo vzťahu tréner – basketbalista?
Obrovskú. Nevyberal som si do holandskej reprezentácie hráčov na to, aby som ich naučil driblovať a hádzať koše. To musia vedieť, v opačnom prípade by som ich nepozval do tímu. Ako tréner som potreboval zistiť, čo dokážem od každého hráča dostať. Áno – je to o psychike. Nemôžete chcieť od niekoho, aby napríklad rýchlo bránil, keď to nemá v hlave. Niektorí tréneri si však idú skalopevne za svojím presvedčením. To je chyba. Hráčovi musí sedieť úloha, ktorú mu zverí tréner. Poviem vám príklad významu psychiky, ale nie z basketbalu. Bude to však ukážkový prípad platný aj pre basketbal.
O čo ide?
Keď som v Holandsku už pôsobil ako šéf jednej stavebnej firmy, finančného riaditeľa robil chlapík, ktorý bol pol roka chorý a nešťastný. Povedal som mu, Frank, počúvaj ma, narobíš sa trikrát viac, ako by si mal venovať čas svojej práci. Nebolo by lepšie, keby si prevzal vedenie jednej z našich menších pobočiek?
Ako to dopadlo?
Prikývol. Prestal byť chorľavý, sršal spokojnosťou a ja som mal pocit, že nikoho v živote som neurobil takým šťastným človekom ako jeho. Je to o psychike – začleniť každého tak, aby sa cítil ako ryba vo vode. Rovnako treba pristupovať k športovcovi. Ak mu nedáte úlohu, ktorú zvládne, tak nedokáže nič.
Váš tím napríklad prehráva o 5 bodov pred koncom zápasu, pričom súper po oddychovom čase rozohráva loptu. V čom spočíva psychická úloha trénera?
Dať svojim hráčom dôveru. Verte si, že otočíte zápas, ešte vyhráte. Ja nie som s loptou na palubovke, ale oni. Týmto chcem povedať, že nechápem trénerov, ktorí počas oddychového času čmárajú rôzne schémy, že čo majú robiť. Začne sa hrať a oni podľa toho vôbec nepostupujú. Kreslenie by som dokonca označil za hlúposť. Čo spraví uvažujúci rozohrávač? Počká, kým sa mu objaví na nakreslenom mieste spoluhráč, alebo hodí loptu tomu, čo sa náhodou objavil voľný? Jasná odpoveď…
Čo ste robili, ak sa tímu nedarilo?
Napríklad som vyrukoval proti silnej zbrani súpera – ak dobre blokoval rozohrávača, stiahol som ho a hrali sme z rohov na pivota. Čiže sa mi podarilo úplne narušiť stratégiu protihráčov. Sú to ťahy, ktoré sa človek naučí časom.
Ako tréner ste zažili viacero úspechov, ale zrejme boli aj ťažké chvíle.
Samozrejme. Nezabudnem, keď sme ako majstrovský tím holandskej ligy Nashua Haarlem prehrali v Groningene s posledným mužstvom súťaže. Ešte jedna spomienka na katastrofu? Raz sme v druhom polčase až do posledného oddychového času nedali ani kôš. Stalo sa to vo Francúzsku, keď som trénoval majstrovské mužstvo Olympique Antibes.
Padla zmienka o architektúre. Ako to bolo s vašou kariérou v tejto oblasti?
Basketbalová sezóna trvala v Holandsku päť až šesť mesiacov a pred ňou trojmesačná príprava. To je slušný priestor aj na ďalšie aktivity. Po príchode do krajiny som sa zamestnal aj v jednej architektonickej kancelárii na čiastočný úväzok a urobil som si holandský diplom. Hovorili mi totiž, že s tamojším dokladom sa mi viac otvoria dvere v tejto profesii. Keď som skončil trénovať, začal som sa venovať architektúre naplno. Stál som na čele jednej firmy dvadsať rokov, a keď som z nej odchádzal, mali sme vybudovaných 40-tisíc bytov v Amsterdame.
Páči sa vám architektúra na Slovensku?
Áno. Slovensko sa má čím pýšiť – napríklad stavbami z medzivojnového obdobia. Všímam si, že aj v súčasnosti vyrastajú pekné budovy. Samozrejme, že existujú aj nepekné – jednotvárne, ktoré vznikli počas socializmu. Lenže ani Holandsko nie je ideálne.
Prečo?
Zažilo éru noviniek, ktoré sa neosvedčili. Bolo obdobie, keď sa projektovali komplexy bytov s predstavou raja na zemi. Veľké izby, priestranné balkóny. Okolo veľa zelene, bezproblémový odvoz odpadu. Lenže keď si obyvatelia chceli nakúpiť, museli ísť do vzdialenosti troch alebo štyroch kilometrov. Problém s parkovaním, takže si položíte otázku, načo vám je vlastne auto, keď je lepšie cestovať metrom. V stručnosti: v Amsterdame vznikla jedna štvrť, volala sa Bijlmermeer, ktorá bola fakticky nefunkčná. Už ju začali búrať a postavia nové budovy. Ozývajú sa hlasy, aby jednu ponechali – malo by to byť akési upozornenie, v určitom zmysle pamätník, že v Holandsku sa robili aj chybné veci v architektúre. Neskôr sa vrátil trend typickej holandskej výstavby – dvojpodlažné alebo trojpodlažné domy. Pribúdajú však aj stavby v tvare veže, čo majú dvadsať či aj tridsať poschodí. Hlavne vo veľkých mestách ako Amsterdam a Rotterdam.
Na Slovensku poznáme Holandsko pod prívlastkom liberálneho štátu. Platí to stále?
Holandsko má dlhú históriu v tomto smere. Svoju povesť potvrdilo po druhej svetovej vojne, keď trpelo nedostatkom pracovnej sily. Prichádzali zamestnať sa Taliani a ľudia z holandských kolónií. V súčasnosti počuť hlasy, ktoré sú proti prisťahovalectvu…
..z čoho ťaží strana nacionalistického politika Geerta Wildersa.
V posledných voľbách získala 15 percent hlasov. Wilders je silný populista. Hovorí to, čo sa mnohým dobre počúva. Varuje pred islamizáciou Holandska. Napríklad obyvateľstvo Rotterdamu tvorí už viac ako polovica cudzincov. Starosta pochádza z Maroka a je zrejme otázkou niekoľkých rokov, kedy to nastane aj v Amsterdame. Ozývajú sa hlasy, čo zdôrazňujú, že Európa má kresťansko-židovskú tradíciu, ktorú by v Holandsku mohol narušiť rastúci počet moslimov.
Vedia sa začleniť do spoločnosti?
Nepáči sa mi, keď médiá informujú napríklad len o zločinoch, ktoré spáchajú prisťahovalci z Maroka alebo ich potomkovia už narodení v Holandsku. Veď existuje mnoho šikovných a vzdelaných ľudí tohto pôvodu – lekári, vedci, právnici a tak ďalej. O tejto skupine prisťahovalcov sa podľa mňa príliš málo píše v médiách.