Tretinu Slovenska oslobodili Rumuni

08.05.2013 06:00
defile, oslobodenie, rumuni, Banska Bystrica
Defilé víťazov po oslobodení Banskej Bystrice. Pochodujú rumunské jednotky. Autor:

Banská Bystrica, Brezno, Kremnica, Lučenec, Martin, Piešťany, Trenčín, Zvolen... A to nie je ani zďaleka úplný výpočet slovenských miest, ktoré pred 68 rokmi oslobodzovali rumunské vojská. Do stoviek našich obcí vstupovali Rumuni buď prví, alebo spolu s červenoarmejcami a jednotkami 1. československého armádneho zboru.

Prví prišli napríklad do Dubnice nad Váhom a do Trenčianskej Teplej. Ale aj do Dobšinej. „V noci z 26. na 27. januára 1945 došli do mesta prvé oddiely Rumunov,“ zaznamenal miestny kronikár. „Búchali na pivnice, ľudia ťažko vychádzali von so strachom. Očakávali sa Rusi, ktorí prišli do mesta hneď ráno.“

Rumunom našinec spočiatku veľmi nedôveroval. Bolo predsa všeobecne známe, že ich štát sa osvedčil ako prvý a významný spojenec nacistického Nemecka vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Prečo by zrazu mali jeho jednotky bojovať po boku Červenej armády?

Niekde prišli prví, inde – ako v prípade Martina – obsadzovali mesto spolu s Čechmi a Slovákmi z 1. armádneho zboru alebo postupovali v druhom slede za jednotkami Červenej armády. O podriadenosti Rumunov Sovietom však nikdy nemohlo byť pochýb. „Rumunské jednotky nepôsobili samostatne, vždy podliehali 40. a 53. sovietskej armáde 2. ukrajinského frontu,“ pripomína Jozef Csefélvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave. „Boli by bývali samostatnejšie, keby podliehali priamo veleniu frontu.“

Preto ani titulok článku – Rumuni oslobodili tretinu Slovenska – netreba brať doslova. Sami by vtedy zrejme nevládali obsadiť ani oveľa menšie územie, určitá zveličenie je však tentoraz namieste. Zásluhy Rumunov sa totiž u nás dlho bagatelizovali alebo obchádzali. Podľa experta na Rumunsko, nášho bývalého veľvyslanca v tejto krajine Petra Kopeckého, bolo v pozadí viacero príčin, zatiaľ uveďme aspoň jednu, možno hlavnú: „Od Gottwalda až po Husáka sa u nás pestoval kult Červenej armády.“

Režim akoby sa obával, že už čo len pripomenutie rumunských zásluh bude kacírstvom a zbaví „armádu – osloboditeľku“ jej glorioly.

Tento syndróm pôsobil napodiv aj po roku 1989. Napríklad v Banskej Bystrici na priečelí historickej radnice visela až do vlaňajška pamätná tabuľa, ktorá zamlčovala úlohu rumunskej armády pri oslobodzovaní mes­ta!

Prvá samostatná publikácia o účasti Rumunov na oslobodzovaní Slovenska vyšla u nás takmer 20 rokov po vojne, aj to od českých a rumunských historikov. A už takmer 40 rokov nevyšlo u nás na túto tému nič nové a vedecky fundované.

Pritom rumunské vojsko, to vôbec nebol zanedbateľný prívesok frontu, nejaká brigáda či divízia. Išlo o dve vševojskové armády, dovedna 17 divízií pechoty! Ďalej to bol letecký zbor s takmer 250 bojovými lietadlami, tankový pluk s 80 tankami a samohybnými delami plus tylové jednotky.

Na našom území sa vtedy vystriedalo takmer 240-tisíc príslušníkov rumunského kráľovského vojska. Na porovnanie – na oslobodzovaní južných a západných Čiech sa zúčastnilo približne 150-tisíc vojakov armády USA, obsadili podstatne menšie územie a čo všetko sa o nich vie! Rumunské jednotky podstúpili na viacerých miestach tvrdé bitky s nemeckými okupačnými jednotkami. Vari najkrvavejšie boje vybojovali v priestore Oremov Laz. Trvali 43 dní a padlo v nich okolo dvetisíc vojakov.

Celkové straty rumunskej armády na území Slovenska dosiahli okolo 65-tisíc osôb, z nich vyše 11-tisíc zahynulo. Väčšinou sú pochovaní na Ústrednom vojenskom cintoríne vo Zvolene. Zaiste, straty Červenej armády boli oveľa vyššie a jej účasť na oslobodení Slovenska určite významnejšia, preto niektorí slovenskí historici staršieho pokolenia vystríhajú, aby sa teraz nezachádzalo do opačného extrému a rumunský podiel sa umelo nezveličoval. „Samozrejme, pietna spomienka bude vždy patriť aj sovietskym, resp. ruským, ukrajinským, bieloruským, gruzínskym, arménskym atď. vojakom, ale niet dôvodu, aby sa pritom zabúdalo na rumunských,“ reaguje Kopecký.

Zmena dresu po troch rokoch

Rumunsko sa pridalo na stranu štátov Osi (k paktu Berlín – Rím – Tokio) v novembri 1940 po sovietskej anexii Besarábie, čo je približne územie dnešnej Moldavskej republiky. Režim Iona Antonesca vyhlásil vojnu Moskve už 22. júna 1941 v nádeji, že tak prinavráti Rumunsku anektované územie. Spolu s wehrmachtom dobýjali rumunské jednotky pevnosť Sevastopol, podieľali sa na páde Odesy.

„Výzbroj jednotiek bola čiastočne nemoderná, prípadne nedostatočná,“ spomínal na spojencov poľný maršal Erich von Manstein. „To platilo najmä o protitankovej obrane. Sotva sa dalo počítať, že vojsko odolá sovietskym tankovým útokom.“

Vojna na strane Tretej ríše pripravila rumunské ozbrojené sily takmer o 625-tisíc vojakov (z toho vyše 71-tisíc ich zahynulo, mnohí padli do zajatia). Pohromu znamenala aj pre nich stalingradská bit­ka.

Historický zlom vo vývoji Rumunska prinieslo protifašistické povstanie. Prepuklo iba o týždeň skôr ako naše, 23. augusta 1944, ale na rozdiel od SNP bolo lepšie skoordinované s ofenzívou Červenej armády v Moldavsku.

Navyše sa na stranu povstalcov v rozhodujúcej chvíli postavil rumunský kráľ Michal I. Antonescov režim sa podarilo zvrhnúť a ozbrojené sily Rumunska odrazu zmenili dres – začali v zväzku sovietskych armád bojovať proti hitlerovskému Nemecku, útočiť v smere na Debrecín a Budapešť.

Všetko však bolo asi zložitejšie, čo naznačujú aj memoáre generála Sergeja Štemenka, v tom čase šéfa hlavnej operačnej správy Generálneho štábu Červenej armády. „Na začiatku bolo veľa pochybností, veď rumunské vojsko sa osobitne nevyznamenalo na strane wehrmachtu a v porovnaní so sovietskymi jednotkami bolo slabšie vyzbrojené – najviac mu chýbali ťažké zbrane,“ spomínal Štemenko. "Kdekto nepovažoval rumunskú armádu za bojaschopnú. Okrem toho sme veliteľský zbor nemohli ponechať bez kontroly, veď medzi generálmi a dôstojníkmi bolo veľa profašistických elementov.“

Úplne spoľahnutie bolo vraj iba na dobrovoľnícku rumunskú divíziu, ktorá sa podobne ako 1. československý armádny zbor sformovala počas vojny na území ZSSR. Sovietske ozbrojené sily však v záverečnej fáze vojny veľmi potrebovali posilniť, a tak najvyššie velenie rozhodlo dlho netriediť a nevyberať si, ale – povedané Štemenkovými slovami – „použiť kompaktne masy rumunského vojska s tým, že budú operatívne podliehať veliteľom armád 2. ukrajinského frontu“.

Niekoľkoročné spojenectvo s nacistickým Nemeckom však nepridalo Rumunom na dôvere ani v očiach Západu. Rumunsko preto do konca vojny nepovažovali za spojeneckú, ale za porazenú krajinu. A po vojne?

„Veľmoci, okrem Francúzska, ale aj menšie štáty – s výnimkou ČSR a niektorých ďalších – nechceli priznať Rumunsku na Parížskej mierovej konferencii štatút tzv. spolubojujúceho národa (nation cobelligérante),“ poznamenáva Kopecký.

Podľa rumunského historika Constantina Ciritesca to nebolo spravodlivé, keďže „Rumunsko zapojilo do záverečných bojov s fašizmom až pol milióna vojakov, zatiaľ čo dvaapolkrát väčšie Francúzsko iba 300-tisíc.“

Zle živení, slabo ozbrojení

Prvé rumunské jednotky prekročili československé hranice už koncom roku 1944. Prvou osadou na našom území, ktorú oslobodili, bola Buzica (dnes súčasť Buzitky) v okrese Lučenec. Stalo sa to 18. decembra.

Ešte pred prekročením hraníc vydal veliteľ 4. rumunskej armády Gheorghe Avramescu rozkaz, v ktorom upozorňoval vojakov, že „vstupujú do krajiny, ktorá nám vždy preukazovala úprimné priateľstvo“ a podľa toho sa majú správať k jej obyvateľstvu.

Ťažké boje zviedli Rumuni o Rožňavu, zúčastnilo sa na nich približne 80-tisíc vojakov a mesto obsadili 23. januára 1945.

Štvrtá armáda podriadená 40. sovietskej armáde útočila v smere Rimavská Sobota – Banská Bystrica – Martin. Prvá armáda pod velením generála Vasileho Atanasia (podriadená 53. sovietskej armáde) postupovala smerom na Slovenské Ďarmoty – Novú Baňu – Myjavu. Čierny Balog oslobodzovali Rumuni spolu s červenoarmejcami 29. januára 1945 v treskúcej zime, teplota klesala až k tridsiatim stupňom.

„Rumunskí vojaci tvorili druhý sled a udržiavali frontovú líniu v našich vrchoch takmer osem týždňov,“ spomína Mária Mizlová-Lehocká, ktorá mala vtedy 13 rokov a bola sekundánkou v bystrickom gymnáziu. „Boli veľmi biedne oblečení a vyzbrojení. Uniformy mali poškodené, roztrhané, obutie celkom mizerné, namiesto riadnych onúc len handry. Pušky také, že možno ani nemohli strieľať, namiesto tankov vyhladované kone, ktoré zdochýnali na ceste.“

O zle živenom a nedostatočne vyzbrojenom rumunskom vojsku sa zmieňujú takmer všetci pamätníci, píše sa o tom v kronikách. Najčastejšie sa spomína, že namiesto remeňov mali pušky zavesené na špagátoch. „Samozrejme, puška funguje aj bez remeňa,“ reagoval kedysi historik Jozef Jablonický, „ale o čomsi to svedčí.“

Dozbrojenie, ktoré Rumunom spojenci na začiatku sľubovali, však stále meškalo. Nemohli byť dôsledkom tohto stavu aj neprimerane veľké straty „živej sily“? Kopecký si myslí, že áno a ešte dodáva: „Netreba zabúdať, že rozkazy k útokom vydávali rumunským jednotkám zásadne sovietski velitelia a podľa spomienok veteránov im často nezáležalo na taktike či opatrnosti.“

Zásobovanie proviantom takisto viazlo. Pani Mária sa rozpamätáva, že Rumuni, ktorých zažila v Čiernom Balogu, jedli najmä fazuľu. „Ako dieťa som si to vysvetlila tak, že práve fazule sa im vo vlasti urodilo nadostač.“

Vyhladovaní vojaci sa niekedy uchyľovali k drobným krádežiam. „Ale žiadna kronika na Slovensku nezaznamenala násilne činy rumunských vojakov,“ upozorňuje Kopecký.

„Raz pred bránou školy zastali sane a doviezli čosi prikryté,“ rozpráva pani Mária. „Bože môj! Boli to mŕtvoly rumunských vojakov. Po oslobodení Brezna vyváľali vojaci z lekární a drogérií sudy akože s alkoholom, no bol to vlastne metylalkohol. Otrávilo sa okolo 300 Rusov a 200 Rumunov. Zbytočná obeť vojny. Mŕtvych Rumunov poukladali v triede ako šichtúň dreva, neskôr ich odviezli a pochovali…“ Spočiatku mŕtvych pochovávali, kde prišlo, až neskôr ich zvážali z celého stredného i západného Slovenska na Ústredný vojenský cintorín vo Zvolene.

V ktorýsi deň ubytovali v dome učiteľa Štefana Lehockého rumunského generála Nicolae Dascalesca. „Bol menší, čiernovlasý, celkom skromne vyzerajúci,“ spomína učiteľova dcéra, ktorá sama potom celý život učila. „Ráno chodil von, večer sedával nad mapami, občas zavolal otca, niečo vysvetliť, ale súkromné debaty neviedol. Odišiel od nás jedného dňa tak potichu, ako prišiel.“

Trinásťročná Mária nemohla vedieť, že Dascalescu, nazývaný medzi Rumunmi „generálvojak“, už onedlho vystrieda vo velení 4. armády Avramesca. Toho zatknú príslušníci sovietskej vojenskej kontrarozviedky SMERŠ a odvlečú do gulagu, kde zomrie za neznámych okolností. Dodnes nie je jasné, z čoho generála obvinili.

Dascalesca stihne podobný osud o niečo neskôr, ale už v rodnom Rumunsku. Bude dvakrát väznený a aj inak perzekvovaný. Podľa Kopeckého prešla po vojne peklom veľká časť rumunskej generality. Niektorých postihnutých rehabilitovali už za Ceauşesca, ešte viac sa ich však dočkalo satisfakcie až po roku 1989.

Priblížili koniec vojny

Moskva krátko po vojne dokázala zásluhy Rumunov aj oceniť. Svedčí o tom napríklad vyznamenanie vtedy len 25-ročného Michala I. najvyšším sovietskym Radom Víťazstva. Dostali ho iba piati cudzinci, medzi nimi napríklad generál Einesnhower, ale už nie generál de Gaulle.

Dva roky po vojne však kráľ musel odísť do švajčiarskeho exilu – Rumunsko skoncovalo s monarchiou – a vlasť mohol opäť navštíviť až po revolúcii 1989.

Jeho vlasť sa po roku 1948 stala sovietskym satelitom, ale za vlády Nicolae Ceauşesca dosť problematickým. Bukurešť pokračovala napríklad v „bratríčkovaní sa“ s Pekingom aj v čase, keď sa sovietsko-čínske vzťahy ocitli na bode mrazu a odmietla sa zúčastniť na invázii do Československa v auguste 1968. Ba čo viac: „Rumunsko odsúdilo inváziu takým otvoreným a tvrdým spôsobom ako žiadna iná krajina!“ dodáva Kopecký.

To sa nemohlo neprejaviť na hodnotení rumunského podielu v boji proti fašizmu. Sovietski vojvodcovia sa vo svojich memoároch zmieňovali o účasti Rumunov na oslobodzovacej misii v Európe už len telegraficky a akoby úchytkom.

Až začiatkom tohto milénia zverejnila Moskva dokumenty z tajných archívov, ktoré potvrdili stanovisko rumunskej strany.

„Štátny prevrat v Bukurešti utvoril priaznivé podmienky pre nástup 2. ukrajinského frontu ďalej na Balkán a do strednej Európy,“ napísal v tejto súvislosti znalec rumunských dejín Nikolaj Paklin v Rossijskej gazete. Zapojenie početnej rumunskej armády do bojov na strane protihitlerovskej koalície zachránilo podľa neho životy „desiatok tisíc“ sovietskych vojakov, priblížilo koniec vojny.

Na Slovensku si na Rumunov osloboditeľov začíname spomínať najmä pri okrúhlejších výročiach ukončenia najstrašnejšej z vojen. V máji 2005 prijal kráľa Michala I. s rodinou prezident Ivan Gašparovič a v rozhovore „ocenil podiel rumunskej armády na oslobodzovaní Slovenska“.

Ale – stačí to?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku