Privatizačné straty mohli byť dokonca väčšie, ako to bolo pri škandalóznych predajoch pred rokom 1998. Niektorí privatizéri z čias Dzurindových kabinetov totiž aktuálne po zhruba desiatich rokoch odchádzajú zo Slovenska s obrovskými ziskami. Ak by štát privatizoval za primerané ceny, investorom sa mali len teraz privatizačné sumy vracať.
V energetike, ktorá sa za premiéra Mikuláša Dzurindu rozpredala, sa za adekvátnu návratnosť považuje obdobie desať až dvadsať rokov. Nielen pri Vladimírovi Mečiarovi, ale aj pri vládach Dzurindu tak platí, že ak by sa privatizovalo za primerané ceny, v štátnej kase mohlo byť teraz o niekoľko miliárd eur viac. V takom prípade by sa teraz nemuseli zvyšovať dane, bolo by na platy v zdravotníctve a školstve a penzijný systém by bol aj pri starnutí ľudí oveľa stabilnejší.
Aktuálne sa ukázalo, že jedna z najhorších privatizácií v histórii krajiny bol predaj Stredoslovenskej energetiky. Privatizér Electricité de France v roku 2002 za podiel zaplatil Dzurindovej vláde 160 miliónov eur a po 11 rokoch na dividendách a aktuálnom predaji získa spolu okolo 700 miliónov eur. Štát tak na predaji SSE len pri pohľade na privatizačnú cenu prerobil viac ako v roku 1996 pri predaji vtedajšej Nafty Gbely. Priama strata z predaja Nafty Gbely za Mečiarovej vlády dosiahla pri porovnaní kúpnej a burzovej ceny takmer tri miliardy korún, teda bola rádovo v desiatkach miliónov eur.
Dzurinda privatizáciu za Mečiara v minulosti tvrdo kritizoval a pri svojich vládach vyzdvihoval, že prebiehali medzinárodné súťaže. Faktom je, že za Mečiara sa firmy predávali pod cenu podnikateľom blízkym Mečiarovej strane a predané firmy mali často neskôr existenčné problémy. Počas Dzurindových vlád sa však zase v kuloároch hovorilo, že všetko prebieha „v bielych rukavičkách“, ale v pozadí mal byť tiež klientelizmus, čo neskôr naznačil aj údajný spis Gorila. Firmám predávaným počas Dzurindu sa darilo, ale až po tom, čo stúpli o desiatky percent ceny elektriny aj plynu.
Výrazne pod cenu sa teda podniky predávali tak za vlád Mečiara, ako aj Dzurindu, aj keď spôsoby a priebeh predaja, ako aj následný vývoj podnikov bol rôzny. Expremiér Dzurinda v stredu k zhodnoteniu predaja Stredoslovenskej energetiky denník Pravda odkázal na svojich bývalých kolegov.
„Vecná stránka prípravy privatizácie prebiehala v gescii vecne príslušného rezortu (rezortov). V tomto prípade – ak sa nemýlim – v gescii ministerstva hospodárstva a ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku. Odporúčam teda obrátiť sa s touto otázkou na vtedajších predstaviteľov uvedených rezortov,“ povedal Dzurinda.
Napriek predchádzajúcemu prísľubu sa v stredu k privatizácii SSE nevyjadril niekdajší Dzurindov minister hospodárstva Ľubomír Harach, ktorý bol pri podpise kúpnych zmlúv. Exministerka privatizácie Mária Machová v minulosti k privatizácii SSE povedala, že „návratnosť bude záležať aj od dividendovej politiky, ktorú môže štát ako 51-percentný akcionár ovplyvniť.“
Podľa odborníka na investície sa teraz ukazuje, že predaj Stredoslovenskej energetiky mohol byť z pohľadu štátu nevýhodný a, naopak, výhodný pre investora. „Keď je v tendri málo účastníkov, dá sa očakávať, že cena nebude pre predávajúceho veľmi výhodná. Keby bol štát vtedy umiestnil časť podielu na burzu, mohol získať lepší prehľad, aká je ich cena. Takto to robilo napríklad Poľsko,“ argumentuje šéf výkonného výboru Asociácie obchodníkov s cennými papiermi Róbert Kopál a dodáva, že na predaji časti akcionárskych práv mohli zarobiť aj bežní občania. „Dnes totiž takto zakúpené akcie mohli predať so značným ziskom,“ mieni Kopál.
Predaj Stredoslovenskej energetiky nie je jediný príklad, keď štát mohol pri predaji získať viac. Privatizačný účet sa dá vystaviť aj za Slovenský plynárenský priemysel, kde podobne ako pri pripravovanom obchode so SSE akcie kúpil český Energetický a průmyslový holding. V prípade SSE musia ešte český EPH a francúzsky EdF transakciu doladiť a obchod podlieha schváleniu Protimonopolného úradu. Nemeckí a francúzski privatizéri predali nedávno SPP už v čase, keď mali privatizačnú sumu z roku 2002 vo výške 120,9 miliardy korún už späť cez zinkasované dividendy zo ziskov SPP. Navyše od EPH zinkasovali za akcie 2,6 miliardy eur.
Analytik návratnosť za 10 rokov pri podniku, akým je SPP, spochybnil. „Návratnosť na úrovni desiatich rokov je veľmi rýchla. Je pravdepodobné, že štát mohol pri predaji požadovať vyššiu cenu. Ideálna doba návratnosti pri podobných investíciách je tak okolo dvadsať rokov,“ povedal analytik spoločnosti Next Finance Martin Prokop.
Aj v prípade predaja podielu v Slovenských elektrárňach talianskemu Enelu za 840 miliónov eur v roku 2005 sa hovorí o neprimerane nízkej cene. Len za roky 2006 až 2010 mohli Taliani cez zisky a následné dividendy z vlastníctva 66-percentného podielu v podniku dostať späť okolo 640 miliónov eur. Tie napokon vložili podobne ako štát najmä do výstavby Mochoviec.
Investori, ktorí vstúpili do energetických podnikov počas Dzurindových vlád, mali viacero spoločných prvkov. Podniky, ktoré preberali, boli často v zlej kondícii najmä z dôvodu šafárenia politických nominantov a podnikateľských skupín okolo politikov. Zahraniční investori tieto zmluvy rušili a popritom prepúšťaním riešili prezamestnanosť. Najviac im však pomohol rast cien, ktorý mali napríklad rozvodné podniky zaručený v privatizačných zmluvách. Vláda predávala tri rozvodné podniky naraz, ale záujem bol najmä o západ Slovenska. Napriek nižšej ponuke na SSE sa predaj uskutočnil. V Česku, naopak, vláda nepredala energetický gigant ČEZ, keď cena nebola dostatočne vysoká.
Počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 až 2006 štát z privatizácie zinkasoval okolo 270 mld. korún. Za Mečiarovej vlády v rokoch 1995 až 1998 kupci získali účtovný majetok podnikov v sume 109 mld. Sk a zaviazali sa zaň zaplatiť len necelých 31 mld. Sk a ďalších 13 mld. Sk mali investovať. Prvá Ficova vláda privatizáciu stopla. Teraz vláda zvažuje vstup investora do železničného Carga a bratislavského letiska.