Nová koruna mala silu sociálnej rozbušky

, 01.06.2013 12:00
Gottwald
Reforma sa začala pripravovať za života Klementa Gottwalda (vpravo). Dokončila sa za jeho nástupcu Antonína Zápotockého (prvý zľava) a vyhlásil ju Viliam Široký (druhý zľava). Autor:

Najväčšia lúpež úspor v dejinách. Tak sa zapísala "výmena peňazí“ spred 60 rokov do pamäti národa.

Lúpiť mal štát a okradnutými sa cítili státisíce jeho občanov. V krajine prepukli sociálne nepokoje. Väčšina dejepiscov vo svete pripisuje prvé masové vystúpenie proti komunistickému režimu vo východnom bloku Nemcom z bývalej NDR. To sa však udialo až 17. júna 1953, zatiaľ čo demonštrácie a štrajky v bývalom Československu prebehli o dva týždne skôr. A na viacerých miestach mali celkom zjavne politický charakter.

Dnes si už ťažko dokážeme predstaviť, čo sa vtedy vlastne stalo. Iba päť rokov po februárovom prevrate sa režim ešte stále nachádzal vo svojej zakladateľskej fáze. Najhlbšia totalita, policajný štát vydávajúci sa za "diktatúru proletariátu“, poslušný satelit Moskvy. To všetko umocnené studenou vojnou v medzinárodných vzťahoch, ktorá hrozila prerásť do horúcej, pravdepodobne celosvetovej… A v Plzni zrazu vychádza do ulíc takmer 20-tisíc ľudí, rozvášnený dáv vykrikuje protištátne heslá, útočí na radnicu, obsadzuje miestne rozhlasové štúdio a vysiela z neho protestné proklamácie.

"Demonštranti vtrhli do zasadačky Mestského národného výboru v Plzni,“ hlásil večer 1. júna 1953 do svojho moskovského ústredia sovietsky veľvyslanec v Československu Alexander Bogomolov. "Povyhadzovali z okien na ulicu portréty vodcov Lenina, Stalina a Gottwalda a na fasádu budovy vyvesili veľký portrét bývalého prezidenta Beneša. Obsadili tiež budovu súdu, zmocnili sa tam rôznych spisov, ktoré potom na námestí pálili. Z príslušníkov bezpečnosti si demonštranti robili posmech a odmietli sa rozísť.“

V Plzni muselo zasahovať vojsko ministerstva vnútra a útvary Ľudových milícii privolané z Prahy. Ale aj v Prahe prepukli nepokoje. V závode ČKD demonštrovalo okolo 1 000 nespoko­jencov, časť z nich vyšla aj do ulíc, tam ich však rozohnali bezpečnostné zložky. Slovensko sa rozhýbalo až v ďalších dňoch a nepokoje sa tu neprejavili ani tak pouličnými demonštráciami, ako skôr zastavovaním práce. Väčšie štrajky prebehli v Ružomberku, Lubeníku, Liptovskom Mikuláši, Zlatých Moravciach a Handlovej.

Presné údaje neexistujú, ale podľa odhadu Jana Peška z Historického ústavu SAV prácu na Slovensku vtedy zastavilo – nie naraz a spravidla nie v celých závodoch, ale vo vybraných prevádzkach – do 200-tisíc ľudí.

Jeden zo sovietskych diplomatov Pavel Krekoteň hovoril v horúcich júnových dňoch s prvým tajomníkom ÚV KSČ Antonínom Novotným. Ten ho informoval, že v pozadí nepokojov sú najskôr juhoslovanskí agenti maršala Tita (obvinenia z "titoizmu“ boli vtedy bežné), ale aj zle zorganizovaná výmena nových peňazí za staré. Mala sa uskutočniť od 1. do 4. júna, kritický však bol prvý deň.

Rub päťkorunáčky, platnej v ČSR do reformy v...
Rub päťkorunáčky, platnej v ČSR do reformy v júni 1953. Autor: Mojazbierka.sk

"V niektorých robotníckych štvrtiach Prahy sa výmenné strediská otvárali až napoludnie, hoci bolo dohodnuté,, že sa otvoria o 6. hodine ráno,“ informoval najvyšší stranícky šéf zástupca sovietskeho veľvyslanectva. "Ukázalo sa však, že mnohé strediská nemali ešte v tom čase potrebné peniaze.“

Uviedol ďalší príklad: V slovenských papierenských závodoch Grafobal a Technoslovpap nevyplatili pracovníkom zálohu v riadnych termínoch, teda 16., resp. 20. mája, ale až 28. mája, keď za "staré“ peniaze sa už nedalo nič kúpiť, lebo tovar zmizol počas predchádzajúcej nákupnej horúčky.

Novotný bol takmer presvedčený, že išlo o "provokáciu“ alebo o "sabotáž“ zo strany tých, čo si priali nepokoje. Zamestnanci týchto závodov totiž odmietli pracovať a žiadali riaditeľstvo, aby im celú zálohu teraz vyplatilo v nových korunách a vo výhodnejšom kurze 1 : 5.

Tvrdá rana triednemu nepriateľovi

V prvý deň výmeny peňazí priniesol denník Rudé právo nepodpísaný úvodník, ktorý zrejme vznikol v útrobách ústredného straníckeho aparátu

"Aby sme triedneho nepriateľa zneškodnili, je nevyhnutné jeho záškodnícke možnosti obmedziť, nebezpečný prebytok jeho kúpnej sily znehodnotiť, a to práve peňažnou reformou činíme,“ uvádzalo sa v článku. "Uskutočnené opatrenia znamenajú tvrdú ranu do hospodárskych pozícií zvyškov buržoázie.“ Autori iba okrajovo pripúšťali, že reforma prináša finančné straty aj "časti ostatného obyvateľstva“. Ale vraj iba tej, ktorá svoje úspory neuložila v bankách, ako úrady verejnosť opakovane vyzývali, a uschovávala ich doma.

V pomere 5 : 1 sa však hotovosť vymieňala iba do 300 korún v starej mene na osobu, človek za ne dostal 60 nových korún. Vklady v bankách sa takto prepočítavali "až“ do sumy 5 000 Kčs. Pre vyššie sumy platil horší pomer, napríklad vklady od 20 000 do 50 000 sa vymieňali v pomere 25 : 1 a vklady nad 50 000 dokonca v pomere 30 : 1. Všetky peniaze v hotovosti nad sumu 300 korún sa však prepočítavali v pomere 50 : 1! (Hotovosť sa menila v pomere 50 : 1, ale pôžičky 5 : 1, ako mal potom človek splácať dlhy?)

Kronikár Žilkoviec pri Hlohovci zaznamenal, že niekoľko ich obyvateľov donieslo na výmenné stredisko 200 000 – 300 000 korún. Inde sa prihlásili aj milionári. Napríklad v Piešťanoch priniesol jeden občan na výmenu 2 870 000 korún a v Pezinku iný – rovné dva milióny. Samozrejme, obaja sa okamžite dostali do pozornosti ŠtB …

Boli to však zriedkavé prípady. Podľa zistení štátnej banky priemerná hotovosť na jednu domácnosť nepresiahla sumu 3 300 korún, príslušníci stredných vrstiev menili síce viac, ale hotovosť okolo 100 000 korún sa aj u nich vyskytovala len ojedinele. Problém bol v tom, že väčšina Slovákov nemala nič na bankovom účte, lebo všetky svoje úspory držali takpovediac v pančuche alebo pod matracom. Vyplývalo to z dlhodobej nedôvery verejnosti voči vtedajším finančným inštitúciám. V živej pamäti obyvateľstva bola ešte menová reforma z jesene 1945, keď si jedna osoba mohla vymeniť najviac 500 korún vojnových platidiel.

Všetky ostatné peniaze si občania museli povinne uložiť na tzv. viazaných vkladoch v banke, ktoré boli zablokované a len čiastočne sa uvoľňovali pri mimoriadnych príležitostiach, ako boli svadba, pohreb, narodenie dieťaťa a pod.

Mimochodom, práve pri reforme v roku 1953 boli viazané vklady anulované, "odpísané“ bez akejkoľvek náhrady. Podľa odborných odhadov išlo takmer o 80 miliárd korún, ktoré zmizli v nenávratne. Podobný osud stihol štátne dlhopisy – zrušili sa štátne a iné cenné papiere bez ohľadu na to, kedy boli vydané!

Akcia pod krycím názvom Guľomet

Bežný smrteľník to vnímal ako jednoznačné zisky na strane štátu a straty na strane obyvateľstva. "Avšak prospech, ktorý reforma prináša všetkým pracujúcim, mnohonásobne prevyšuje tieto straty,“ tvrdil úvodnikár Rudého práva. Ako je potom možné, že proti dôsledkom reformy vystúpili s protestmi predovšetkým robotníci priemyselných závodov – hlavná to opora režimu – a že na mnohých miestach sa k nim pridávali radoví členovia KSČ?

Už 2. júna 1953 sa na túto otázku veľvyslanca Bogomolova pokúsili odpovedať prezident Antonín Zápotocký (iba pred tromi mesiacmi nahradil v tejto funkcii zomrelého Klementa Gottwalda) a predseda vlády ČSR Viliam Široký.

"Podľa ich vyjadrenia jednou z chýb uskutočňovanej reformy bol nesprávny odhad masy peňažných úspor u robotníkov,“ hlásil vzápätí sovietsky ambasádor do Moskvy.

Rub päťkorunáčky, ktorá bola navrhnutá...
Rub päťkorunáčky, ktorá bola navrhnutá sovietskymi dizajnérmi a vytlačená v Goznaku Moskve. Autor: Mojazbierka.sk

Inými slovami, "prebytkom kúpnej sily“ disponovala nielen porazená buržoázia, ale aj víťazný proletariát. Samozrejme, nielen to urobilo škrt cez rozpočet strojcom reformy. Zbabraná bola i jej záverečná príprava, čo sa však vtedajším politikom priznávalo oveľa ťažšie. Výmenu peňazí riadilo totiž politbyro KSČ a celú akciu pod kódovým označením Guľomet ostro sledovala ŠtB.

Už sme sa zmienili o nákupnej horúčke. Spôsobila ju šuškanda o chystanej reforme, ktorá sa napriek jej najprísnejšiemu utajeniu šírila naprieč republikou už dva týždne pred dňom D. (Utajenie akcie malo byť pritom dokonalé. Veď až mesiac pred spustením reformy bol do jej príprav zapojený generálny riaditeľ Štátnej banky československej Otakar Pohl. Ale vôbec o nej nebol informovaný jeho námestník zo Slovenska Ľudovít Kováčik.)

Mnohí ľudia si v panike vyberali peniaze zo sporiteľne, aby ich mohli utratiť. Za týždeň sa predalo toľko spotrebného tovaru, čo inokedy za dva mesiace. Ale niekoľko dní pred spustením výmeny peňazí už nebolo veľmi čo predávať ani kupovať. (V predvečer výmeny, v hodine dvanástej, nastal opačný proces a ľudia utekali s našetrenými peniazmi do banky, ale vklady uložené po 15. máji sa už prepočítavali len v pomere 50:1).

V sobotu 30. mája prijalo mocenské centrum definitívne rozhodnutie o reforme, štátostranou kontrolovaný rozhlas však mohol priniesť prvú správu až o 17. hodine. To už obchody boli zatvorené. A v nedeľu fungovali iba kaviarne a ostatné reštauračné zariadenia.

Moskva: No, no, no!

Vedúci politici režimu neskôr priznávali, že s určitými prejavmi nespokojnosti sa počítalo, nie však s masovými nepokojmi. Napriek tomu sa prípravy na menovú reformu po mocenskej stránke podobali skôr "príprave na prepad či útok“ – povedané slovami českého historika Karla Kaplana – ako bezpečnostnému zabezpečeniu finančnej operácie.

"Rozvoz nových bankoviek a mincí do krajských a potom i okresných skladov prebiehal za asistencie vojska,“ opisuje situáciu Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu. "Vojaci spolu s milicionármi strážili okrem týchto skladov aj stranícke sekretariáty KSČ.“ Ba išlo sa ešte ďalej: Krajskí velitelia bezpečnosti a Ľudových milícií dostali tajné mobilizačné rozkazy, ktoré mali otvoriť v stanovenú hodinu. Ozbrojené sily štátu sa uviedli do bojovej pohotovosti. Na druhej strane samotnú výmenu peňazí charakterizoval na mnohých miestach amaterizmus až diletantizmus.

V Cinobani žije dôchodca Samuel Ďuriška. V čase reformy bol študentom 3. ročníka Hospodárskej školy (dnes je to Obchodná akadémia) v Lučenci a s ďalšími spolužiakmi sa aktívne zúčastnil na výmene peňazí. Pozrime sa ako.

"Hoci som ešte nemal 18 rokov, v miestnej odbočke štátnej banky mi dali podpísať prevzatie viac ako pol milióna korún nového obeživa,“ spomína. "Potom nás odviezli v sprievode vojakov do obce Halič, kde sme štyri dni uskutočňovali výmenu peňazí. Mám v živej pamäti sklamanie a hnev ľudí, ktorí priniesli ťažko zarobené peniaze a odnášali si od nás zopár nových bankoviek.“

Na Slovensku však ľudový hnev nenadobudol také výbušné podoby ako v priemyselných strediskách Čiech a Moravy. "Predsa tu len bolo vtedy iné sociálne zloženie, menšie zastúpenie robotníctva i jeho nižšia koncentrácia v priemyselných strediskách,“ vysvetľuje rozdiely docent Pešek. Napriek tomu bolo podľa Kaplana len v Žiline zadržaných 8 osôb, rovnaký počet vyšetrovali na slobode a jedenásť osôb tam odovzdali súdu.

Represívnymi opatreniami sa čoskoro podarilo umlčať nespokojencov a zastrašiť verejnosť, kritika reformy však nečakane prišla z Moskvy.

"Československí priatelia zjavne nedoceňujú zložitosť vnútropolitickej situácie v krajine a mali by prehodnotiť súčasné hospodárske plány, zásadne ich upraviť“. Tak znel dôverný odkaz Kremľa, ktorý veľvyslanec Bogomolov tlmočil 22. júna 1953 Zápotockému, Novotnému a Širokému.

Sovietski analytici medzitým vypočítali, že životná úroveň najširších vrstiev obyvateľstva v ČSR poklesla v dôsledku menovej reformy o 20 percent, a to je neprípustné. O týždeň musel ísť Zápotocký na koberec do Moskvy. Okrem sebakritiky tam niesol aj návrhy na zníženie cien základných potravín (okrem mäsa), ktoré začali platiť od 1. októbra 1953.

Ktovie, či sa československý prezident odvážil pripomenúť svojim kremeľským tútorom, že menovú reformu od jesene 1952 pomáhala v Prahe pripravovať skupina sovietskych poradcov na čele s vtedajším námestníkom ministra financií ZSSR Ivanom Zlobinom? Veď, napokon, nové československé bankovky sa vytlačili v Moskve a nové mince vyrazili v Leningrade…

Ruským historikom sa podarilo nájsť v archívoch dokument, podľa ktorého to kolegom v sovietskom politbyre pripomenul hneď po demonštrácii v Plzni vtedajší prvý vicepremiér Lavrentij Berija. "Komisia na čele so súdruhom Zlobinom zrejme nedomyslela všetky možné dôsledky takejto peňažnej reformy,“ napísal. Vieme však, ako skončil Berija. O desať dní nato ho uväznili a neskôr bez súdu popravili…

Bol to vlastne bankrot

Čoraz viac ekonómov sa v súčasnosti prikláňa k názoru, že reforma v 1953. roku bola vlastne logickým vyústením predchádzajúceho vývoja od roku 1948 a nevyhnutným krokom k ozdraveniu verejných financií i celej ekonomiky.

Niektorí odborníci nazývajú vtedajšie opatrenia dokonca "nepriznaným“ či "riadeným“ štátnym bankrotom (napríklad Stanislava Púlpanová a Pavel Kohout).

Predchádzala tomu nevídaná militarizácia československého národného hospodárstva (až 28 percent národného dôchodku smerovalo do investícií spätých so zbrojárskou výrobou), neúnosné hromadenie peňazí v obehu a rast nekrytej kúpnej sily obyvateľstva. Bolo tiež treba skoncovať s existenciou prídelového trhu, a teda s lístkovým systémom na základné potraviny a na vybraný priemyselný spotrebný tovar.

Zároveň sa však Československo v júni 1953 úplne vyčlenilo z Medzinárodného menového fondu a ešte viac primklo k východnej veľmoci. „Odteraz bude kurz našej koruny pevne spätý so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete,“ vyhlásil premiér Široký. Bola to privysoká politická cena za reformu, o jej sociálnych dôsledkoch už ani nehovoriac…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk