Povodne v roku 1965: Žitný ostrov bol zrazu pod vodou

Bezmála 53 700 ľudí evakuovaných, 3 910 domov úplne zničených a ďalších 6 180 poškodených, 250 kilometrov ciest a 70 km železníc zaplavených, úroda zničená na 94-tisíc hektároch pôdy.

05.06.2013 14:00
zaplavy, zitny ostrov, povodne, dunaj Foto:
Rozvodnený Dunaj na južnom Slovensku v polovici júna 1965. Žitný ostrov zaliala voda po tom, čo sa na viacerých miestach pretrhla hrádza.
debata (26)

Takáto bola bilancia najväčšej dunajskej povodne na juhozápadnom Slovensku pred takmer polstoročím. Zostáva záhadou, že pri katastrofe sa neutopil jediný človek.

Jozef Füry vtedy pracoval na okresnej vodohospodárskej správe v Šamoríne. Opakuje, že na rok 1965 sa jednoducho nedá zabudnúť. „Bol nezvykle mokrý, už od konca marca často a výdatne pršalo,“ spomína. „Do polovice júna sme zažili niekoľko povodňových vĺn.“ Tým sa podľa neho vtedajšia hydrologická situácia zásadne líšila od tej dnešnej.

K bohatým zrážkam sa nakoniec pridalo topenie alpských ľadovcov. V Bratislave Dunaj kulminoval prietokom 9 400 kubických metrov, čo nie je zase až tak veľa. Veď v inom povodňovom roku, v júli 1954, dosiahol prietok našej veľrieky v hlavnom meste o tisíc kubíkov viac.

Podľa odborníkov však tentoraz veľmi zhubne pôsobilo práve reťazenie povodňových vĺn. „Stodvadsaťšesť dní som mal v jednom kuse službu,“ rozpráva Füry. „Na hrádzach totiž vznikali početné vývery a značné priesaky.“

Chlapi fasovali vodku

Dunaj kulminoval pri poslednej vlne v Bratislave 15. júna 1965 a v Komárne o dva dni neskôr. „Dlho nás nechávali bojovať s veľkou vodou samých,“ pokračuje Füry. „Až po prietrži hrádze pri Patinciach nám poslal krajský výbor na pomoc technikov z Hydroconsultu. Prišli však po funuse, lebo v ten deň vznikla aj najzávažnejšia, 86 metrov široká prietrž pri Číčove.“ Každú sekundu sa cez ňu valilo na Žitný ostrov 1¤200 kubíkov vody!

Pred ôsmimi rokmi, pri okrúhlom výročí dunajskej katastrofy, žili ešte viacerí pamätníci, ktorí organizovali prácu na zmiernenie jej následkov. Napríklad inžinier Pavol Horný z Bratislavy riadil zahrádzanie prietrže pri Číčove. V našom rozhovore spomínal, ako mu na šestnásty deň po vzniku prietrže prišiel známy z krajského úradu oznámiť, že už naňho prichystali zatykač. Za údajnú sabotáž!

Veľkú dieru v hrádzi sa totiž nedarilo upchať, hoci každý deň do prietrže vyklopili 120 až 150 nákladných áut kamenia a každú noc ďalších 80 až 90. Úsilie 1 500 mužov, prevažne vojakov, však pripomínalo trápenie bájneho Sizyfa. V mieste sypania na konci hrádze bola hĺbka 6 až 8 metrov a ako sa prietrž zmenšovala, tak prúd vody silnel. „Vyklopíte balvan na protiprúdnu stranu a voda vám ho odnesie na poprúdnu,“ vysvetľoval Horný.

Komárno sa vtedy stalo akoby frontovým mestom, vyhlásili v ňom evakuáciu všetkých žien, detí a starcov. V lodeniciach sa zastavila práce, každá chlapská ruka bola dobrá pri vŕšení ochranných hrádzí. „Skoro tridsaťtisíc ľudí, ktorí si pred niekoľkými hodinami bláhali v bezstarostnosti a bezpečí, dalo sa do pohybu,“ približoval situáciu reportér Ladislav Mňačko. „Na hradskej do Nových Zámkov bol nepredstaviteľný chaos. Od mesta sa valili prúdy utečencov a do mesta prichádzalo na pomoc vojsko zo vzdialených posádok.“

Muži pracujúci s technikou sa striedali až po osemnástich hodinách tejto driny. V čase, keď išlo o všetko, im komárňanská povodňová komisia schválila prídel alkoholu. Ako na fronte pred útokom na bodáky. Mňačkovi sa podarilo oslabiť ostražitosť cenzora, vďaka tomu sa čitatelia dozvedeli, že chlapi fasovali vodku.

Spolupatričnosť nie je iba slovo

Ženistom sa nakoniec podarilo premostiť prietrž a tatrovky už potom mohli sypať balvany aj z jej druhej strany. Prúd vody sa však definitívne zastavil až potopením šiestich vlečných člnov naplnených štrkopieskom. Celá akcia sa úspešne zavŕšila 5. júla 1965. Zatykač na Horného sa zmenil na odmenu v podobe zlatých hodiniek.

Onedlho sa začalo s obnovou zničených obcí. Každej z nich pridelili dva okresy – jeden slovenský a jeden český, aby pomáhali pri odstraňovaní následkov povodne.

V obci Kameničná pri Komárne majú dodnes dve ulice nazvané podľa týchto okresov – Galantskú a Pardubickú, zatiaľ čo v susednej Iži – Šumperskú a Trenčiansku. Podľa bývalého starostu Kameničnej Tibora Tomu to znamená, že na ich pomoc sa nezabúda a že slovensko-česká spolupatričnosť sa vtedy prejavila v konkrétnych skutkoch.

Katastrofa pred 48 rokmi urýchlila projektovanie i výstavbu gabčíkovského vodného diela. Füry, ktorý je už dávno na dôchodku, si myslí, že bez Gabčíkova by bol Dunaj pre svoje okolie mimoriadne nebezpečný aj v roku 2002. A zrejme aj teraz…

© Autorské práva vyhradené

26 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy