Začiatkom obrody v "slovenskom predjarí“, ktoré predchádzalo Pražskej jari. Ale komu čo dnes hovorí meno Mieroslav Hysko? Azda už len pamätníkom.
Pritom práve Hysko – šéfredaktor povstaleckej a prvej povojnovej Pravdy – bol ústrednou postavou tohto snemovania. A jeho reč proti obmedzeniam slobody tlače sa bezpochyby radí k publicistickým počinom, ktorých zoznam otvára slávna Miltonova Areopagitica z roku 1644. Teraz sa však písal koniec mája roku 1963. V Československu sa pozvoľna – ale skutočne len veľmi pomaly – uvoľňovali spoločenské pomery zošnurované stalinistickým modelom socializmu. Odpor konzervatívnych síl bol ešte obrovský, stará komunistická garda najväčších dogmatikov nechcela vzdávať pozície bez boja.
V apríli 1963 síce prestal byť prvým mužom na Slovensku Karol Bacílek, ale stále zostával v užšom vedení strany. A takisto Pavol David, Bacílkova práva ruka. Bolo zrejmé, že na tom záleží najvyššie postavenému politikovi v celom Československu Antonínovi Novotnému, ktorý vládol z Prahy – bol najvyšším straníckym šéfom a zároveň i prezidentom republiky. Bacílka vystriedal vo funkcii prvého tajomníka ÚV¤KSS o generáciu mladší Alexander Dubček, ale ešte aj v máji ho verejne uvádzali neistou formulou "poverený vedením“, akoby to malo byť prechodné riešenie.
Začali sa rehabilitácie nespravodlivo odsúdených v zinscenovaných politických procesoch prvej polovice 50. rokov. Na Slovensku išlo v prvom rade o ľudí s biľagom tzv. buržoázneho nacionalizmu. Zdalo sa, že najhrubším nezákonnostiam odzvonilo, ale náprava krívd prebiehala akosi polovičato. Napríklad "buržoáznym nacionalistom“ prinavrátili iba členstvo v strane. Od občianskej i politickej rehabilitácie to však malo ešte veľmi ďaleko.
Preč so Širokým!
Hysko žiadal umožniť obetiam politických procesov, aby mohli v médiách slobodne uviesť na správnu mieru všetko, čo sa o nich v minulosti popísalo, keďže vtedy na to nedostali priestor.
"Bez splnenia tejto podmienky akékoľvek reči o ich úplnej občianskej rehabilitácii sú výsmechom spravodlivosti,“ povedal.
Ale kto to vlastne šíril lži a polopravdy o pliage buržoázneho nacionalizmu na Slovensku, kto pripravoval politické procesy propagandisticky a psychologicky, kto spracoval verejnú mienku tak, aby uverila vykonštruovaným obvineniam a justičné zločiny považovala za spravodlivé rozsudky?
Podľa Hyska zohrali v tom novinári a médiá doslova "hanebnú úlohu“. "Pomáhali sme vytvárať ovzdušie nedôvery a podozrievania,“ pokračoval, "ubíjali sme každú snahu po uplatňovaní zdravého úsudku, a tak sme spracovávali pôdu pre potlačovanie základných občianskych práv a pre represálie proti mnohým statočným ľuďom.“
Iste, novinári vtedy o mnohom nevedeli. Napríklad o tom, že vyšetrovatelia dostali z obžalovaných "priznania“ mučením – či už psychickým, alebo aj fyzickým. Mnohí však mlčali a na čosi čakali aj vtedy, keď už všeličo tušili a dokonca vedeli…
"Tieto otázky nemožno obísť,“ ťal Hysko do živého, „ležia na našom svedomí ako ťažká mora, ktorej sa nemožno zbaviť ináč, než úprimným, statočným a otvoreným postojom k vlastným omylom a priestupkom.“
A začal od seba, priznaním vlastného podielu na kampani proti buržoáznemu nacionalizmu. "Sám som sa zúčastnil na nej ako novinár význačným spôsobom a dobrovoľne, čo zdôrazňujem, lebo mnohí sa zúčastnili tejto špinavej práce pod nátlakom.“ Išiel ešte ďalej, keď začal pred kolegami novinármi rozoberať, čo ho k tomu viedlo. Ako jednu z hlavných príčin uviedol svoju až bezhraničnú dôveru a oddanosť Viliamovi Širokému, vtedy predsedovi KSS.
S odstupom času označil práve jeho referát na 9.¤zjazde strany v máji 1950 za začiatok represálií proti buržoáznym nacionalistom – Vladimírovi Clementisovi, Ladislavovi Novomeskému, Gustávovi Husákovi, Ivanovi Horváthovi a ďalším. Pripomenul, že viaceré myšlienky z tohto referátu sa zopakovali v návrhoch obžaloby proti nim.
Česko-slovenský historik Jan Rychlík považuje za kľúčový moment Hyskovho prejavu práve kritiku Širokého, ktorý – na rozdiel od Klementa Gottwalda či Štefana Bašťovanského – v máji 1963 ešte žil, ba stále zastával funkciu predsedu československej vlády. Sám Hysko už v tom čase nepracoval v novinách. Od roku 1957 prešiel do Novinovedného ústavu a o štyri roky neskôr na Katedru novinárstva FF¤UK v Bratislave.
Samozrejme, pridobre vedel, že možnosti novinárov a médií, ich sloboda prejavu, sú podstatne obmedzované činnosťou Hlavnej správy tlačového dohľadu (STD), osobitného úradu ovládaného komunistickou stranou. V tlačiarni vtedy sedel jeho zástupca a posudzoval obsah každého vydania ešte pred spustením rotačky. Hysko zaútočil na túto inštitúciu a nazýval pritom veci ich pravými menami:
"Pod zámienkou dohľadu na to, aby sa do novín nedostali údaje, ktoré majú byť utajené v záujme štátu, (STD) fakticky vykonáva politickú cenzúru, teda činnosť, ktorá je v rozpore s ústavou a nemá žiadny zákonný ani politický a tým menej morálny potlesk.“ Z dnešného pohľadu nehovoril Hysko akiste nič svetoborné, objavné či revolučné. Merané optikou vtedajšej doby, vtedajších politických pomerov, to však boli výroky hodné "zlatej mreže“ alebo prinajmenšom straníckeho trestu: kacírstvo najhrubšieho zrna.
Za čo mohol Novotný
Hyskov buričský prejav odznel ako prvý príspevok v diskusii, ktorou sa snemovanie novinárov vlastne začalo. Správa o činnosti zväzu za uplynulé obdobie sa totiž nečítala, výbor ju ešte pred zjazdom rozposlal v písomnej podobe nižším organizáciám. "A tak Hyskov príspevok udal tón celému nášmu rokovaniu, delegáti reagovali zväčša na to, čo povedal ako prvý, alebo rozvíjali jeho myšlienky,“ spomína Július Krajčí, vtedy redaktor týždenníka Kultúrna tvorba a neskôr denníka Pravda.
Foto: Archív Anny Hyskovej - Čapkovej
Zjazd trval dva dni, 27. a 28. mája, konal sa v priestoroch vtedajšej Slovenskej odborovej rady pri Blumentálskom kostole. V diskusii vystúpilo vyše 50 zo 176 delegátov, viacerí z nich sa nebránili emóciám, hovorili vzrušene a vôbec nevolili slová.
Nečudo, že prierez diskusiou odmietol uverejniť dokonca celoštátny zväzový časopis Československý novinář. A stenografický protokol z tohto zjazdu mohol vyjsť až o päť rokov neskôr, uprostred Pražskej jari, keď už padla cenzúra.
Roman Kaliský, v tom čase reportér týždenníka Kultúrny život, bol ďalším diskutujúcim, ktorého vystúpenie ešte dlho dvíhalo adrenalín politickým špičkám v štáte. Tvrdil, že honbou na slovenských buržoáznych nacionalistov "bol urazený celý národ“.
"Bol znetvorený jeho najväčší čin: Slovenské národné povstanie,“ pokračoval Kaliský. Podľa neho deformovanie pravdy o SNP viedlo k deformácii postavenia slovenského národa v ČSR, k deformácii úlohy jeho národných samosprávnych orgánov i k deformácii národnej ekonomiky. Kaliský povedal na rovinu, že politické vedenie spoločnosti zatiaľ iba deklaruje snahu dôsledne sa porátať s chybami a zločinmi nedávnej minulosti.
Ináč by sa nemohlo stať, že vysmiaty Ladislav Gešo, bývalý námestník generálneho prokurátora, odiózna to postava zo zákulisia procesov proti „buržoáznym nacionalistom“, kýval účastníkom sprievodu z prvomájovej tribúny v Bratislave ešte aj v roku 1963! Zlatým klincom tohto vystúpenia bol však okamih, keď Kaliský ukázal prstom na zjazdovú tribúnu, kde sedel aj Štefan Rais, vedúci funkcionár zväzu a riaditeľ slovenskej odbočky ČTK.
"Musím pripomenúť, že súdruh Rais bol ministrom spravodlivosti v najtemnejšom období kultu osobnosti, v čase najväčších nezákonností,“ povedal Kaliský. "Po tom všetkom sa nazdávam, že by nemal naďalej reprezentovať Zväz slovenských novinárov… Ostáva mi len dúfať, že to sám pochopí.“
Rais po tomto prejave zmizol nielen z tribúny a zo zjazdového rokovania, ale jeho meno sa už neobjavilo ani medzi členmi nového vedenia zväzu. Ešte jedno vystúpenie zarezonovalo na najvyšších miestach v štáte. Populárny reportér Gavril Gryzlov z denníka Smena len tak, akoby mimochodom, pripomenul už zabudnutý prejav Bacílka na celoštátnej konferencii KSČ v roku 1951.
Bacílek bol vtedy ministrom bezpečnosti a považoval za potrebné verejne pochváliť jednotlivých členov vedenia KSČ za získavanie usvedčujúcich materiálov proti tzv. protištátnemu sprisahaneckému centru, čiže aj proti Vladimírovi Clementisovi. Jeho a ďalších desiatich obžalovaných v zinscenovanom procese potom odsúdili na smrť a popravili. Nuž a Bacílek vtedy osobitne vyzdvihol zásluhy člena politbyra Novotného, čim mu vlastne urobil medvediu službu.
Gryzlov ešte poznamenal, že kým sa to nevysvetlí, verejnosť nebude vedieť o vtedajších nezákonnostiach celú pravdu. Podľa Krajčího práve tieto slová museli zdvihnúť zo stoličky prvého muža v štáte. Vzápätí sa rozhodol venovať novinárskemu zjazdu špeciálny aktív v Košiciach. Ale nepredbiehajme udalosti.
Zasiali semeno vzdoru
Za predsedníckym stolom zjazdu sedel vedúci straníckej delegácie Vasil Biľak – vtedy ideologický tajomník ÚV¤KSS – ktorý zrejme počúval podobné vystúpenia na verejnom fóre prvýkrát v živote. Veď Kaliský si dovolil v diskusii kritizovať dokonca i jeho samého za to, že nedávno chcel pozastaviť jeden jeho úvodník v Kultúrnom živote!
Biľak sa prihlásil o slovo hneď po Hyskovi a pokúsil sa reagovať na kritiku pretrvávajúcej politickej praxe. Zo stenografického záznamu je však zrejmé, že týmto spôsobom nikoho z prítomných nemohol presvedčiť.
Trápne vyznelo najmä Biľakovo nabádanie novinárov na takpovediac vyvážený prístup v otázke buržoázneho nacionalizmu. "Je skutočnosťou, že v boji proti prejavom buržoázneho nacionalizmu použili sa nesprávne metódy,“ povedal, "ale či je možné poprieť, že jestvovali, jestvujú a budú ešte dlho jestvovať v každom národe tieto prejavy?“
Novotný zrejme Biľakovi neskôr vyčítal, že sa mu zjazd novinárov vymkol z rúk a vo svojich pamätiach sa o ňom radšej nezmieňuje. O to rozhodnejšie postupoval po zjazde proti tým, čo si na ňom najviac „dovoľovali“. Podľa Eleny Londákovej z Historického ústavu SAV bol práve Biľak jedným z iniciátorov straníckych trestov, ktoré sa neskôr ukladali.
Týždeň po zjazde sa ešte nič nedialo, bolo to však ticho pred búrkou. Už 6. júna 1963 nečakane vyšiel Hyskov zjazdový príspevok na stránkach Pravdy, v tom čase tlačovom orgáne ÚV¤KSS. Bolo to prekvapujúce o to viac, že vtedajší šéfredaktor denníka Ondrej Klokoč na zjazde skôr brzdil "horúce hlavy“ a vyzýval ich na rozvahu a trpezlivosť.
Hyska potom obšírne citovali západné médiá vrátane Slobodnej Európy a začalo sa špekulovať, či za všetkým nie je Dubček, o ktorom zainteresovaní vedeli, že je Klokočov priateľ. Dubček však vo svojich pamätiach tvrdí, že Klokoč "nepovažoval za potrebné“ ho vopred informovať o chystanom zverejnení Hyskovho príspevku.
V ten istý deň, 6. júna, zasadal ÚV¤KSS, kde Dubček vystúpil proti tomu, aby sa diskusia o nezákonnostiach v období "kultu osobnosti“ viedla aj na mimostraníckej pôde. Podľa Jana Peška z Historického ústavu SAV však Dubček vtedy ešte nemal také silné postavenie, aby nemusel hrať na dve strany: "Išlo o akési varovanie, aj s obranným aspektom proti pražskému vedeniu…“
Keď však Novotný žiadal vysvetlenie, ako sa to všetko mohlo stať, vzal Dubček v ich rozhovore Hyska pod ochranu, čo potvrdzuje Dubčekov životopisec William Shawcross. Zrejme aj preto sa 12. júna 1963 konal veľký stranícky aktív v Košiciach, na ktorom Novotný "rozniesol“ zjazd slovenských novinárov v zuboch. Ešte viac sa však ušlo Pravde.
"Je neprípustné, aby sa tlačový orgán ÚV¤KSS stal platformou na hlásanie nesprávnych názorov a znôšky hysterických výpadov proti strane,“ rozčuľoval sa prezident a prvý tajomník v jednej osobe, "aby bola falošne ovplyvňovaná nielen slovenská, ale aj česká verejnosť.“ Začali padať stranícke tresty. Hysko "vyfasoval“ zákaz publikovania v straníckej tlači, Klokočovi "uložili“ pokarhanie.
Ľady v politike sa však pohli. Už v septembri toho isté roku podal demisiu Široký. A o tri mesiace neskôr sa "buržoázni nacionalisti“ dočkali úplnej rehabilitácie. Vzbúrenci dostali náhubky, ale semeno vzdoru bolo už zasiate. Vzišlo o päť rokov neskôr, začiatkom jari 1968, a prinieslo novinárom a médiám niekoľko mesiacov slobody.
„História Novotného prezidentovania prejde do dejín oboch našich národov ako niečo nenormálne, ako tieň na celú našu spoločnosť,“ napísal Hysko v Pravde 23. marca 1968, deň po páde hlavy štátu.
Už opäť mohol publikovať, ale iba do najbližšieho zákazu. Ten prišiel paradoxne v čase, keď sa na vrchol moci dostal niekdajší "buržoázny nacionalista“ Husák. Za jeho návrat do politiky sa kedysi tak vehementne zasadzoval aj Mieroslav Hysko…