Kedy ste začali tušiť, že Európa bude mať problémy s veľkou vodou?
Poveternostná situácia sa začala vyvíjať zvláštne už 29. mája. Od juhu prišla mohutná oblačnosť na Slovensko a intenzívne pršalo. V posledných dvoch májových dňoch sme zaznamenali na Slovensku zrážky okolo 30 milimetrov, čo je 30 litrov na meter štvorcový. Táto mohutná oblačnosť so zrážkami sa zo Slovenska presúvala do Česka, čo je dosť neobvyklé, pretože väčšinou ide v rámci rotácie Zeme o pohyb opačne od západu k nám. Predpovede naznačovali, že sa intenzívne zrážky budú presúvať ešte neobvyklejšie – až do Nemecka a priľahlej časti Francúzska. V Čechách mali 31. mája úhrny zrážok za uplynulých 24 hodín okolo 25 mm. V ďalší deň len do 15 mm. V Nemecku 1.júna už namerali do 50 a špeciálne v Bavorsku 80 a jedna horská stanica v Alpách hlásila až 130 mm. V tento deň sa to vlastne všetko začalo, pretože nad Nemeckom bolo vtedy silné severné prúdenie a do toho prišla od nás spomínaná mohutná oblačnosť, vznikol tzv. strih vetra a vtedy sa vyskytujú zväčša silné dažde. V tom silnom severnom prúdení sa oblačnosť oprela o Alpy a začal fungovať náveterný efekt, ktorý ešte zosilňuje zrážkovú činnosť. Takže 2. júna ráno už hlásili za predchádzajúcich 24 hodín z bavorských Álp až 170 mm a zrážky sa už rozšírili aj do Rakúska, kde mali 142 mm. A ešte 3. júna ráno hlásili v celej tejto bavorsko-rakúskej oblasti ďalších 50–70 mm. Čiže za tri dni tam napršalo až 370 mm, pričom normálne za celý mesiac bývajú zrážky len cca 50–80 mm. Všetka tá voda rýchlo stiekla do Dunaja a najväčšia povodeň, podľa hlásení z Passau asi od roku 1500, sa začala.
Sú súčasné povodne niečím špecifické?
Myslím si, že nie. Aj v minulosti sa vyskytovali a boli aj horšie. Napríklad podľa ročenky viedenského meteorologického ústavu z roku 1947 jeden z najsilnejších dažďov v Európe sa vyskytol 5. júna 1947 v Semmeringu, kde napršalo za päť a pol hodiny 320 mm zrážok. Náš slovenský rekord je 229 mm za 65 minút v Salke pri Štúrove 12. júla 1957. Takže v minulosti tu už všetko bolo, aj extrémne prívalové dažde, akurát sa o tom toľko nepísalo, nežilo toľko ľudí ako teraz, nebývali v náplavových oblastiach.
V minulosti sa striedali suché a mokré roky. Zmenilo sa niečo v ich charaktere?
Striedali sa mokré a suché roky, ale taká naozaj veľká povodeň bola až v roku 1965 na Žitnom ostrove, keď sa pretrhli dve hrádze. Odvtedy len sem-tam menej rozsiahle, takže vyrástla nám tu nová generácia ľudí, ktorá extrémne dažde a povodne nezažila a v mnohých v minulosti náplavových oblastiach mnohých slovenských riek sa dlhé desaťročia povodne nevyskytli. A tak sa tam postavili nové domy, celé sídliská a teraz, keď prichádzajú znovu povodne, tak sa všetci čudujú, že ich voda zaplavuje a ničí všetko, čo jej príde do cesty.
Boli záplavy v minulosti častejšie ako dnes? Môžeme sa nejako vyhnúť ich ničivým dopadom?
Častejšie asi nie, ale dnešná doba spojená s globálnym otepľovaním nám prináša častejšie prívalové dažde. Atmosféra Zeme je teplejšia a v teplejšom vzduchu sa môže vypariť viac vody, a tak potom máme častejšie dažde, pri ktorých v krátkom čase naprší aj 100 mm zrážok. Vždy sa dá niečo urobiť na ochranu pred povodňami, ale v mnohých oblastiach na Slovensku si ľudia žijú v pohode, že povodne sú všade inde a im sa to nemôže stať. Môžem spomenúť jeden príklad. Bol som nedávno v Tureckej. Nachádza sa v úzkej dlhej doline, domy sú postavené pozdĺž potoka, kde je tak na 20 centimetrov vody. Pýtal som sa, nebojíte sa, že raz príde silná búrka a naprší odrazu 50 – 100 litrov vody na každý meter štvorcový? Z malého potoka môže byť v priebehu hodiny rieka a voda stúpne na jeden, tri alebo aj desať metrov? To platí pre ktorékoľvek miesto na Slovensku, kde je taký kopcovitý terén, že voda rýchlo stečie do doliny.
Sú väčším nebezpečenstvom veľtoky ako Labe či Dunaj alebo malé riečky, ktoré prívalové dažde menia na veľké rieky?
Veľtoky sú nebezpečnejšie, ale tam sa také veľkoplošné povodne vyskytujú zriedkavejšie a aj ochrana proti nim je už na vysokej úrovni. Malé riečky sú nebezpečné pre menšie územia, ale môžu sa častejšie vyskytovať a tu už by sme sa nemali spoliehať len na pomoc štátu, ale každý má dopredu rozmýšľať, čo môžem urobiť skôr než príde veľká voda.
Je treba pod vplyvom globálneho otepľovania počítať s častejšími prívalovými dažďami a tým aj častejšími záplavami?
Samozrejme, že áno. Na celej planéte nám pribúdajú extrémy v počasí. Lenže už sú to také extrémy, že z toho môže rozum stáť, že aj odborníci krútia hlavami, ako je to vôbec možné. A zase pridám príklad. V roku 2011 sa v západnom Stredomorí nachádzala obyčajná tlaková níž, akých bývajú desiatky v priebehu roka. A odrazu začalo liať a liať a v priebehu asi troch dní napršalo na Korzike vyše 900 mm vody. To bol šok. Také niečo sa ešte v minulosti nevyskytlo. Francúzski a talianski meteorológovia konštatovali, že to bola prvá tropická búrka v dejinách, ktorá zasiahla Európu. A aby tých šokov nebolo málo, tak sa to stalo na začiatku novembra! Čiže nie v auguste, keď sú búrky najsilnejšie. A keď sa už taký jav vyskytol raz, môže sa aj druhý raz. A nemusí to byť len na Korzike, ale trebárs na Jadrane alebo inde.
Počasie je teda stále bláznivejšie, dlhé sucho, náhle dažde, prudké zmeny atmosférického tlaku a rýchle zmeny počasia…
Hej, je to pravda, veď som už dal niekoľko príkladov. Ale na druhej strane si dnes žijeme a väčšinu času trávime v uzavretých priestoroch pri konštantnej teplote a vlhkosti a potom odrazu aj slabý studený front nás ofúkne a sme z toho chorí. Znižuje sa odolnosť voči poveternostným javom. Aj narušená ozónová vrstva nám znižuje imunitu.
Bude tento rok leto ? Hovorí sa o teplotne podpriemerných očakávaniach a nestabilnom počasí aj v obľúbenom Chorvátsku.
Nedá sa vypočítať predpoveď na leto, ide to len na obdobie do 10 dní. Môžeme sa spoliehať iba na štatistiku. Ale napríklad slnečná aktivita vo svojom 11-ročnom cykle je podstatne slabšia ako v predchádzajúcich cykloch. Slnko nám dodáva menej tepla, logicky bude chladnejšie. Podobne jav El Niňo, ktorý v roku 1983 spôsobil u nás v lete extrémne horúčavy, sa stále ešte neprejavuje a už by sa mal – ako naznačujú odborníci v USA. A zase opakujem, treba myslieť na extrémy, extrémy, extrémy. Príchádzajú náhle, stále častejšie, stále prekvapivejšie. Vôbec si neviem predstaviť, aké budú v tomto lete.
Môžu sa ešte záplavy vrátiť, napríklad v lete alebo na jeseň?
Stručne a jasne – môžu. Ale zase to môže byť aj na inom mieste v Európe, čo by som považoval za pravdepodobnejšie.
Vo svojej knihe Najlepšie počasie v Bratislave píšete o extrémoch v histórii hlavného mesta. Aké boli najväčšie?
Najsilnejší náraz vetra 4. augusta 1979 pri prechode studeného frontu bol na letisku až 180 km/h. Teplotu 40 stupňov sme ešte v Bratislave na našich meteorologických staniciach nemali. V tom najteplejšom dni, 20. júla 2007, bolo na letisku v Bratislave len 38,2 stupňa a aj to tu už raz bolo – 8. júla 1957. Lenže v centre mesta, medzi betónovými budovami na rozpálenom asfalte, bolo určite aj nad 50 stupňov. Toto už nebolo merané v meteorologickej búdke, ale tam, kde sa pohybuje veľké množstvo ľudí, ktorí to museli predýchať.
Zaoberáte sa aj vplyvom počasia na dejiny ľudstva. Môžeme sa z toho nejako poučiť a môže nás ovplyvniť aj v budúcnosti?
V každom vednom odbore, ak chce človek niečo dosiahnuť, mal by poznať dejiny svojho fachu. Je to často fascinujúce sledovať, ako napreduje veda, ako dochádzalo k objavom, ako to zasiahlo osudy ľudí. A v meteorológii – ako sa prelínajú dejiny ľudstva s počasím a podnebím. Len smerom do budúcna to nie je také jednoduché. Príroda fascinuje a aj keď sa človek snaží ju ovládnuť, nemá na to. Týka sa to aj počasia.