Majitelia nehnuteľností v bratislavskom Devíne, v Bodíkoch či v Komárne na Alžbetinom ostrove však varovania odborníkov či starších obyvateľov, aby v týchto územiach nestavali a načierno nevŕtali studne, neposlúchli.
V Bodíkoch siahala voda takmer do výšky striech domov v chatovej oblasti, ktoré sú takisto postavené v záplavovom území. Podľa starostu Roberta Soósa majitelia prekabátilistavebné úrady a vodohospodárov, aby tu dostali povolenie. „Úrady mali podmienku, že ak obydlia ľudia postavia na koloch, všetko bude v poriadku. Tie domy pred kolaudáciou naozaj stáli na koloch, stĺpoch, no po kolaudácii si priestor medzi nimi zamurovali. A to už nikto nekontroloval,“ podotkol. Pri obhliadke zatopených domov pri starom koryte Dunaja starosta len pokrčí plecami. „Čo s tým teraz narobíme? Sú to súkromné majetky…“
Problémy majú aj majitelia domov v Komárne na Alžbetinom ostrove. Ich domy boli postavené legálne, hoci ani v tomto území ležiacom tesne pri Dunaji sa pôvodne stavať nemalo. Dodatočne sa to však povolilo. Podľa hovorcu mesta Róberta Králika je čiernota v tomto prípade skrytá v záhradách. V približne 150 nelegálne navŕtaných studniach s hĺbkou 8 až 10 metrov. Práve cez ne vyrazila voda počas povodne v roku 2002, zaplavila ulice a pozemky.
„Viackrát sme upozorňovali ľudí, aby si studne uzavreli alebo aspoň utesnili. Sú to súkromné pozemky, a preto ich nemôžeme skontrolovať,“ povedal Králik. Podľa neho mesto nemá žiadne páky na to, aby ustrážilo alebo sankcionovalo ľudí za nelegálne studne. „Ľudia si ich urobili preto, lebo chceli ušetriť na vode. Nechcú polievať mestskou vodou, kde sa platí dve eurá za kubík. Majú veľké pozemky a polievajú si ich z vlastných studní,“ objasnil ich pohnútky.
Po skúsenostiach so záplavou z roku 2002 sa tam síce vybudovala drenáž, ktorá odvádza vodu do nádrže pri lodenici, no dvory budú aj tak zaplavené. „A navyše tým ľuďom zrejme nepomôžu ani hasiči s čerpaním. Pretože odborníci hovoria, že keď čerpáte, len otvárate vode ďalšiu cestu. Nezostane im nič iné, len počkať, kým voda opadne,“ doplnil hovorca.
Časti nelegálnych hausbótov skončili v Dunaji
Vedúci krízového štábu v hlavnom meste Ľubomír Andrassy potvrdil, že drvivá väčšina z tých domov, ktoré sa ocitli pod vodou v Devíne, je postavená v záplavových pásmach, kde zákon takéto stavby nepovoľuje. „Za zvláštnych okolností dostali títo majitelia stavebné povolenia a kolaudácie. Teraz očakávajú, že im samospráva pomôže tak, že nedôjde k zaplaveniu ich majetku, ale to je nemožné. To sa z hľadiska fyzikálnych zákonov nedá urobiť,“ upozornil.
Medzi ďalšie čierne stavby, s ktorými majú v Bratislave problém, patria rôzne chatrče a domčeky bezdomovcov. „Majú ich postavené v lužných lesoch, na petržalskej strane Dunaja. Snažíme sa to preventívne riešiť. No jeden deň ten príbytok odstránime a na druhý deň ho tam znova vytvoria,“ uviedol Andrassy.
Množstvo čiernych stavieb, ktoré majú, naopak, prominentných majiteľov, môže skomplikovať situáciu aj na vodnej elektrárni Gabčíkovo, ktorá sa pri vysokej hladine rieky snaží prepúšťať maximum vody, aby uchránila oblasti pozdĺž Dunaja. Ide o nelegálne stavby pri luxusných hausbótoch na Jarovskom ramene, s ktorými si úrady nevedia dať rady niekoľko rokov.
Ľudia si tu načierno postavili prístrešky pre autá, altánky, ploty, brány, rôzne závory, toalety. To všetko podľa hovorkyne Vodohospodárskej výstavby Diany Migaľovej Baschierovej voda strhla preč a unášala to po prívodnom kanáli. „Tie čierne stavby odnieslo, čo by nás v podstate mohlo tešiť, no tie predmety smerovali k vodnej elektrárni Gabčíkovo. Bude sa to musieť všetko povyberať z vody a je otázka, koľko to bude trvať.“
Krátka povodňová pamäť
Ako konštatoval technický riaditeľ Slovenského vodohospodárskeho podniku Pavel Virág, povodňová pamäť našich občanov je veľmi krátka. „Povodeň nie je každodenný jav a v takej sile, ako prišla teraz, si ju vlastne zo súčasníkov nemôže pamätať nikto,“ hovorí. Riaditeľ pripomína, že naši predkovia sa dokázali podriadiť prírodným zákonom „Staré historické centrá miest sú obvykle postavené na vyvýšených miestach a v určitej vzdialenosti od riek.“
Súčasný trend je podľa neho skôr opačný. V móde je „kontakt s vodou“, fenomén zaujímavý pre developerov aj drobných stavebníkov. Blízkosť vodnej plochy mnohí chápu ako pridanú hodnotu, ktorá ich príbytok zatraktívňuje a zvyšuje jeho cenu. V menších obciach si zase niektorí obyvatelia stavajú domy bližšie k vode z prostého dôvodu, že bezpečnejšie pozemky sú už obsadené.
Virág nechce hodnotiť sporné rozhodnutia stavebných úradov, ktoré v dávnej i nedávnej minulosti umožnili aj výstavbu v záplavovom území. „Zodpovední ľudia však predtým než začnú stavať, konzultujú svoje rozhodnutie aj s nami vodohospodármi. Je potom iba na nich, či si v prípade hroziacich problémov nechajú poradiť. Teda či do stavby vôbec nepôjdu, alebo aspoň urobia technické opatrenia, ktoré im odporučíme. Napríklad si dom postavia na násype, zvýšia mu základy,“ zdôrazňuje.
Ani v prípade poisteného domu či bytu nemusí platiť, že poisťovňa klientovi po povodni uhradí všetky škodové udalosti. „Ak nie je poistený pre prípad živelných udalostí, nedostane ani euro,“ zdôrazňuje Daniela Šulcová z Komunálnej poisťovne. Ak aj poistka zahŕňa prírodné katastrofy, podľa Šulcovej sú v mnohých prípadoch podpoistené, teda ak vznikne škoda, plnenie je oveľa nižšie ako jej rozsah. Osobitne odporúča preštudovať si poistky uzavreté pred 20–30 rokmi, kde sa plnenie odvíjalo od vtedajšej, obvykle rádovo nižšej trhovej ceny nehnuteľnosti.