Aj Zlata Uríčková hovorí, že najväčšie škody bude mať zo zaplavenej záhrady len preto, že sa na nej celé roky nadrela. Že rukami drobila každú jednu hrudu. Ak bude voda v záhrade stáť príliš dlho, vypadnú marhule. Zbohom jahody, uhorky, zemiaky. A predsa mávne rukou a povie, že žiadna povodeň ich neodradí od života na ostrove.
Uríčkovci majú pritom pred veľkou vodou rešpekt. Obaja si dobre pamätajú potopu z roku 1965. Pán Ladislav práve slúžil na vojne pri raketovom vojsku. Pýtal sa domov, chcel utekať za rodičmi, no nepustili ho. Na útvare malo vtedy prioritu sledovanie neba nad Československom a ochrana pred americkými špionážnymi lietadlami. Pani Uríčkovú, zdravotnú sestru, zas vojaci naložili s kolegyňami do obojživelných vozidiel a odviezli k obci Číčov, kde sa pretrhla hrádza. „Prišli sme na najvyššie miesto v obci, do kostola, kde sa rozložil stan a ošetrovali sme tu ranených a chorých.“
Najväčší problém však robila po opadnutej povodni hygiena. Zasiahlo to pitnú vodu. „Všade boli uhynuté zvieratá, hrozili choroby a infekcie. A všade množstvo komárov, mapovali sa ich liahništia,“ opisovala Uríčková a dodala, že hygiena bude veľkým problémom aj po tejto povodni. Odborníci už varovali ľudí pred konzumáciou zeleniny zo zaplavených záhrad či konzumáciou potravín zo zaplavených skladov a pivníc.
Paradoxne veľká povodeň z roku 1965 priniesla podľa Uríčkovej južnému Slovensku aj veľa pozitívneho. Voda vtedy zmietla domy z ubíjaniny. Hlinené domy, neraz so slamenými strechami, ktoré sa dajú ešte kde-tu zazrieť v najjužnejších okresoch. „Po povodni si ľudia mohli postaviť nové poriadne domy. Prišli síce o majetky, ale veľa vecí im štát vtedy pomohol nanovo vybudovať,“ podotkla Uríčková.