Fínskych sociálnych pracovníkov k tomu viedli ľudské pohnútky. „Pýtali sme sa vtedy sami seba – ako to, že aj keď sa Fínsku ekonomicky darí, stále máme na uliciach bezdomovcov,“ opisuje počiatky fínsky odborník Hannu Puttonen, ktorý housing first odprezentoval na konferencii Ľudia bez domova v Beladiciach.
Niežeby Slovákom chýbal potrebný altruizmus, ale načim dodať, že projektu nechýba ani ekonomický zmysel. Cynicky povedané – bezdomovci na ulici boli pre Fínov príliš drahí. Za pobyt v nemocnici, vo väzbe, za lekárske zákroky a iné sociálne služby pre človeka bez domova zaplatil fínsky daňový poplatník viac, ako keby mu rovno zabezpečil bývanie. A teraz je reč o reálnom ubytovaní, nie o nocľahárni či útulku. Fíni teda začali bezdomovcov ubytovávať. Lebo je to humánnejšie. Ale aj preto, lebo tak vlastne ušetrili.
Bez bývania len bludný kruh
Kým vo Fínsku v 80. rokoch vypracovali ekonomickú štúdiu, ktorá tvrdenie z predchádzajúceho odseku potvrdila, na Slovensku žiadne porovnanie neexistuje. "Aj keď housing first môže v našich podmienkach pôsobiť nereálne, radi by sme iniciovali, aby sa takéto ekonomické porovnanie spravilo aj u nás. Možno naozaj zistíme, že súčasné ignorovanie problému je napokon drahšie ako takéto riešenie. Je tiež dôležité, že housing first vychádza zo správneho predpokladu, že bývanie nie je luxus, ale základná ľudská potreba, " vyjadrila sa Sandra Tordová z občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré konferenciu Ľudia bez domova organizovalo.
Bezdomovci navyše dnes už nie sú sezónnou témou, ktorú ako atrakciu médiá pravidelne ukazujú väčšinovej spoločnosti na začiatku zimy či pri prvých mrazoch. Kríza dostáva na hranu čoraz viac ľudí. Ako potvrdili aj terénni pracovníci združenia Vagus, ktorí sa starajú o bezdomovcov v Bratislave, medziročne sa im počet „kontaktov“ zvyšuje. Častejšie k nim na výdaj jedla chodia aj ľudia, ktorí bývanie síce majú, ale na nič iné im už nezvýšia peniaze. Akýkoľvek výpadok príjmu ich teda môže rovnako poslať na ulicu.
Hľadanie riešenia je teda určite namieste. A housing first môže byť zaujímavý aj preto, že na Slovensku, rovnako ako vo Fínsku a na celom svete, platí o bezdomovectve jedna univerzálna pravda. „Zistili sme, že aj keď mali bezdomovci prístup k nocľahárňam a iným službám, samotný život na ulici mnohých z nich uzavrel v akomsi bludnom kruhu, z ktorého sa ani s cudzou pomocou nevedeli vymotať von,“ vyjadril sa Puttonen, ktorý pôsobil aj ako prezident Európskej federácie národných organizácií pracujúcich s bezdomovcami.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
„Je dobré, keď si to človek aplikuje na seba. Predstavte si, že každý deň máte riešiť, či vás pustia do vašej nocľahárne. A čo robiť, keď nie. Aj keď sa tam dostanete, nemáte žiadne súkromie, lebo okolo vás je ďalších desať ľudí. Dokázali by ste sa v takejto situácii motivovať? A my od tých ľudí očakávame, že začnú riešiť ďalšie problémy, ktoré mnohí z nich majú – psychické a zdravotné. A potom ťažkosti s hľadaním práce a nebodaj i vlastného bývania,“ vysvetľovala Tordová, ktorá stojí aj za projektom pouličného časopisu Nota Bene.
Preto sa fínskym odborníkom zdal housing first dobrým modelom. Dal ľuďom bez domova veľmi silné zázemie a s ním vlastne aj šancu odraziť sa. Ako však projekt vyzeral v praxi? Najskôr museli ľudia okolo Puttonena presvedčiť vládu a fínske mestá. Aj vďaka ekonomickej štúdii sa im to podarilo. Začali teda kupovať či dlhodobo prenajímať byty, do ktorých sociálni pracovníci vybrali prvých adeptov. Štát dotoval pôžičku na ich zakúpenie zaplatením časti úroku, mestá zase platili za služby (zdravotné, sociálne), ktoré niektorí ľudia naďalej potrebovali.
Sociálne byty zaplatí gambling
Veľmi zaujímavým tretím zdrojom pre financovanie projektu je Fínska asociácia hracích automatov. Ide o organizáciu, ktorú ešte v medzivojnovom období založili fínske neziskovky. Dodnes má monopol na všetok gambling v krajine tisícich jazier. Z nemalých ziskov, ktoré gambling produkuje (zahŕňa napríklad aj online stávkovanie), sa platia výlučne sociálne projekty. Jedným z nich je práve housing first. So zveličením teda možno povedať, že keď fínsky gambler prehrá aj strechu nad hlavou, vráti mu ju práve gamblerský monopol.
Housing first pritom nikdy nevytváral nejaké getá. S Puttonenom sa rozprávame v jednej kaviarni v Bratislave. Keď chceme vedieť, kde v rámci projektu bezdomovcov ubytovávajú, len sa rozhliadne a ukáže na jednu z budov v okolí. Ak je tam voľný apartmán, dali by sme ho napríklad tam. Len asi 20 percent bývania pre ľudí bez domova predstavujú samostatné nové domy, ostatné sú voľné byty v najrozličnejších lokalitách. Keď dodávame, že Fíni musia byť zrejme tolerantní susedia, Puttonen sa len usmeje.
„Myslím, že len raz sa mi stalo, že by to susedia vítali. Reakcie sú obvykle negatívne. Ľudia vravia – fajn, ubytujte ich, ale niekde inde. Občas sú doslova zúrivo proti. Ale aj to je súčasť našej práce. Nevzdať sa a presadiť si svoje. Susedov najlepšie presvedčí následná skúsenosť. V domácom prostredí dochádza veľmi rýchlo k zmene správania aj návykov. Napokon pôsobí na nich práve aj prostredie, do ktorého sa dostanú, väčšina ľudí zvláda platiť aj nájom, ktorý je znížený o dotácie, no je podmienkou, aby tam mohli ostať,“ dodáva Puttonen.
A zostať môžu tak dlho, ako len chcú (za podmienky platenia nájmu). To je práve tá istota, ktorá im umožňuje sústrediť sa na ďalšie kroky, na ceste do „normálnej“ spoločnosti. Napokon o fungovaní tohto modelu sme sa pred necelým desaťročím mohli presvedčiť aj na Slovensku. Proti prúdu vtedy z grantových peňazí spustilo projekt Krištof. „Bol to taký kvázi housing first,“ hovorí Tordová. Vybraným ľuďom z ulice poskytli stabilné vlastné bývanie, prístup k práci (predaj Nota Bene, ale aj iné zamestnania) a sprevádzanie a individuálnu prácu sociálneho pracovníka.
„O tom, čo ľudia bez istoty bývania prežívajú, svedčí aj to, že im trvalo dosť dlho, kým sa upokojili. Dlho sa nevedeli vyrovnať s tým, že už nemusia riešiť, kde prespia, a milión ďalších šialených vecí,“ pokračuje Tordová. Výsledok? Jeden negatívny – že projekt sa po skončení 2-ročného grantu skončil. Inak to však bola skôr pozitívna skúsenosť. Ľudia sa snažili bývanie si udržať, prípadne si zabezpečiť lacnejší nájom. Boli aj takí, čo sa dostali znova na ulicu, no pre niektorých projekt znamenal vymanenie sa zo spomínaného bludného kruhu.
Niet s čím porovnávať
Keď je reč o bludnom kruhu, opustime čiastočne napravený fínsky a pozrime sa lepšie na ten slovenský. Najbližší pohľad naň majú terénni pracovníci, ktorí sú s bezdomovcami v každodennom kontakte. Sergej Kára z občianskeho združenia Vagus považuje stratégiu housing first jednoznačne za hodnú zmienky. Popisuje však aj to, že napriek niekoľkoročnej snahe viacerých občianskych združení u nás poriadne nefunguje ani alternatívny, takzvaný schodíkový model riešenia bezdomovectva.
Foto: Roman Benický
Ten je postavený na postupnom zlepšovaní podmienok života človeka bez domov. V prvej fáze ho „odchytia“ práve terénni pracovníci, ktorí sa ho snažia odkázať na nocľaháreň či útulok. Tam sa už dostáva k ďalšej odbornej pomoci, je v takzvanej sieti služieb. Odtiaľ by sa mal odraziť ďalej – v konečnom dôsledku až k nájmu či inému vlastnému bývaniu. „V Bratislave, kde je približne 4-tisíc bezdomovcov, máme však napríklad len jednu nízkoprahovú nocľaháreň, jednu terénnu prácu, prakticky nijaké denné centrum,“ vymenúva Kára.
Aby systém mohol fungovať, mala by byť terénna práca s dosahom na celé mesto. Vagus sa o to snaží. Kým roku 2011 streetworkeri navštevovali asi 250 miest, kde žijú bezdomovci, vlani to už bolo okolo 400. „V praxi to však znamená, že si prácu nemôžeme robiť tak, ako by sme chceli,“ dodáva Kára. Rovnako platí, že ani jedna nocľaháreň pre 150 ľudí nie je ideálne riešenie. Podľa Káru by mala fungovať jedna menšia v každej mestskej časti. Pri kapacite 150 ľudí je totiž náročné s bezdomovcami ďalej pracovať.
A to sme stále v podstate len pri prvom kroku. Resocializačné bývanie, chránené pracoviská pre bezdomovcov či integračné programy, to je u nás zo žánru sci-fi. „Preto je to v podstate bludný kruh, lebo my tých ľudí nemáme z toho najspodnejšieho schodíka kam ďalej posúvať. Naša práca je tak často redukovaná na to, aby ľudia žili trochu kvalitnejšie, ale stále na ulici,“ uzavrel Kára, ktorý zároveň potvrdil, že bezdomovcov v bratislavských uliciach pribúda. Naposledy sa im medziročne zvýšil počet „kontaktov“ o 200 až 250 ľudí.
Keďže stratégia housing first je konkurenčnou k schodíkovému systému, naskytá sa otázka, ktoré riešenie je lepšie. Fakt, že na Slovensku sme dosiaľ riadne nerozbehli ani schodíkový systém, však spôsobuje, že porovnávať nemáme čo s čím. Kým však Puttonen tvrdí, že vo Fínsku na housing first nie je pripravená len malá časť bezdomovcov (pre ktorých fungujú naďalej nocľahárne či denné centrá), podľa ľudí z Vagusu by značná časť slovenských bezdomovcov mohla mať problémy s veľkým skokom v podobe vlastného bývania.
Na hranu je kratšia cesta
Pri rozhovoroch s fínskymi a slovenskými expertmi na bezdomoveckú tému sa však vynára viacero ďalších rozdielov v prístupe spoločnosti. Na Slovensku napríklad takmer úplne absentuje prevencia pred stratou bývania. Keď vo Fínsku ľudia nezvládajú platiť účty, navštívi ich štátny úradník, ktorý zisťuje, kde je problém, prípadne vysvetľuje riziká. Len si to porovnajte s eldorádom nebankových pôžičiek a exekútorov na Slovensku. Fíni pritom opäť len myslia vypočítavo. Vedia, ako draho ich vyjde človek, keď sa dostane na ulicu.
Na Slovensku sa počas posledných krízových rokov pritom na tú vratkú tenkú hranicu dostáva hromada ľudí, s ktorými nik nehovorí. Podľa Tordovej sa neistota ohľadom bývania týka oveľa väčšej časti spoločnosti než len bezdomovcov či ľudí s nízkymi platmi. Pri výpadku príjmu sa môže nad priepasť ľahko dostať aj príslušník strednej triedy s hypotékou na krku. V tomto prípade v niektorých európskych štátoch opäť pomáhajú lepšie nastavené zákony – tentoraz pokiaľ ide o nájmy, ktoré sú možnosťou lacnejšieho bývania.
Vo Fínsku, ale povedzme aj v susednom Rakúsku, sú napríklad prísnejšie pravidlá pre tých, čo prenajímajú nehnuteľnosti. Nemôžu nájomníka vyhodiť len tak ľahko ako u nás. „Ísť touto cestou by bolo prospešné pre celú spoločnosť. Človek nevie, kedy sa do takej situácie dostane a dlhodobý nájom mu dáva šancu sústrediť sa na ďalšie podstatné veci a riešenie iných problémov než bývania,“ mieni Tordová. Napokon aj Puttonen spomína pri aplikovaní housing first na Slovensku ako riešenie nájomné byty.
„Poznám situáciu v postkomunistických štátoch a viem, že u vás je bytová situácia iná ako napríklad vo Fínsku. Príkladom by však pre vás mohlo byť Belgicko, ktoré rovnako ako Slovensko má len minimum sociálnych nájomných bytov,“ hovorí fínsky expert. Podľa neho je na Slovensku možno utópiou snívať o kupovaní či dokonca stavaní bytov pre bezdomovcov. „V mestách však určite máte prázdne byty, ktoré nie sú prenajaté či sú zdevastované,“ načrtáva riešenie.
V Belgicku podľa neho tieto byty prenajme mesto či štát. Vlastník bytu dostane síce nižšiu sumu, ale má garanciu dlhodobého prenájmu za stanovenú cenu a takisto záruku, že ak sa byt poškodí, štát či mesto všetko uhradia. „Podľa mňa je to jedno z riešení pre vás, ktoré nestojí veľa,“ lúči sa Puttonen. Treba dúfať, že ak jeho projekt na Slovensku niekoho inšpiruje, nebude vďaka „aktivite“ našich úradníkov ležať v zásuvke ako ostatné koncepcie riešenia problémov s ľuďmi bez domova.
Čo je housing first
Prístup housing first pochádza z New Yorku a vo väčšom rozsahu sa praktizuje od 90. rokov minulého storočia. Hlavný princíp tohto jednoduchého prístupu spočíva v tom, že človeku bez domova ihneď naplní jeho prvú a najväčšiu potrebu. Dá mu domov – stále a isté bývanie, ktoré môže využívať bez akýchkoľvek podmienok.
V praxi ide bezdomovec priamo z ulice do bytu medzi obydlia ostatných občanov bez toho, aby sa od neho niečo vyžadovalo. Dokonca aj bez toho, aby sa požadovala absencia od alkoholu, drog či psychiatrická liečba. Housing first bol v jeho zrode určený práve pre ľudí, ktorí mali problémy s alkoholom, drogami a psychickými chorobami.
Foto: Homeless resource center
Človek zaradený do programu housing first môže, ale nemusí využívať bohaté podporné služby, ktoré v podobe odborníkov prichádzajú za ním domov. Tento na prvý pohľad prekvapujúci, možno aj šokujúci prístup sa podľa skúseností z krajín, kde ho prevádzkujú, ukazuje ako veľmi efektívny, a to nielen vo výsledkoch práce s ľuďmi bez domova, ale aj vo finančných ukazovateľoch. Napríklad podľa výskumov z roku 2004 v New Yorku až 80 percent ľudí zaradených v housing first zotrvalo v stálom bývaní oproti 30 až 40 percentám bezdomovcov zaradených do bežných programov založených na postupnom zvyšovaní úrovne bývania v zariadeniach pre ľudí bez domova (od nocľahárne cez útulok až po podporované bývanie).
Prístup housing first sa v modifikovaných podobách rýchlo rozšíril aj do európskych krajín – Fínska, Nemecka, Írska, Francúzska, Veľkej Británie, Portugalska, Holandska a Maďarska. V niektorých krajinách, ako napríklad vo Fínsku, sa stal hlavným zdrojom pre znižovanie počtu dlhodobých bezdomovcov.
Prístup housing first šetrí nielen finančné prostriedky, ale navracia človeku bez domova dôstojnosť, rešpektuje jeho súkromie i právo na bývanie napriek problémom, ktorými trpí. Človek má možnosť v pokoji vyriešiť svoje problémy v neohraničenom časovom úseku a táto skutočnosť sa stáva kľúčovou pre jeho navrátenie sa do bežného života spoločnosti.
ZDROJ: PROTI PRÚDU