Nečasova „mediálna bramboračka“ Česku priniesla pád vlády a pozornosť celého demokratického sveta. Podobné politické odhalenia stoja predo dvermi aj na Slovensku, tvrdí politológ Michal Horský.
Aký ďalší vývoj vládnej krízy v Česku predpokladáte?
V podstate sa stotožňujem s názormi českých politických analytikov. Kríza sa ďalej môže vyvíjať tromi smermi. Prvý, ktorý si želá opozícia a najmä ČSSD, sú predčasné voľby. Druhý, to je zase prianie súčasnej koalície, je vymeniť premiéra a pokračovať v terajšom zoskupení ďalej. Ako to posmešne naznačil predseda opozičných Vecí verejných Vít Bárta: Obětujme bílého koně Nečase a ve stejné sebrance vládněme dál! A napokon tretí, ktorý sa zatiaľ ozýva len nesmelo, je projekt úradníckej vlády. Tá by Česko priviedla k voľbám, ktoré majú byť v riadnom termíne na budúci rok.
Čo by komu najviac prospelo?
Ľavicová ČSSD si nepochybne praje predčasné voľby. Vie, že čím budú skôr, tým väčšiu doveru voličov môže z tohto politického škándálu vyťažiť pre seba. Pre prezidenta Miloša Zemana je výhodnejšie podržať svojich bývalých sociálnodemokratických partnerov ešte chvíľu v opozícii – a čakať, ako sa vyvinie situácia. Pri slabej vláde môže totiž posilniť svoj prezidenský mandát. Samozrejme, pre súčasných lídrov pravicovej koalície je výhodné jej pokračovanie. Týka sa to predovšetkým pánov Schwarzenberga a Kalouska z TOP 09, ich stranu tento stav môže posunúť na pozíciu dominátora pravicovej politickej scény. Pre koaličných partnerov z LIDEM by dokonca predčasné voľby jednoznačne znamenali rozlúčku s politikou.
Doterajšie výsledky vyšetrovania ukazujú, že „český škandál“ má tri základné zložky: Nezákonné odpočúvanie premiérovej manželky vojenskou spravodajskou službou na pokyn šéfky jeho sekretariátu a pravej ruky Nagyovej. Kauzu kupovania poslancov, ktorí za vrátený mandát dostali lukratívne funkcie v podnikových dozorných radách. A prepojenie vplyvných podnikateľských kruhov s najvyššími politickými špičkami.
Áno, možno to takto rozčleniť. Čo sa týka kauzy odpočúvania, na pohľad sa javí skôr ako milostná pikantéria, až banalita. Ukazuje sa však, že práve ona upozornila orgány činné v trestnom konaní, že sa deje čosi neobvyklé. Že dochádza k zneužívaniu právomocí priamo na Úrade vlády. Že pani Nagyová dáva rozkazy tajným od vojakov. V tejto súvislosti považujem za podstatné, že hoci ešte súdy nerozhodli o zodpovednosti ich šéfa Milana Kovandu, minister obrany Picek ho už postavil mimo službu. Pre súdneho pozorovateľa slovenskej politickej scény vyvstáva otázka, kedy sa minister obrany Glváč odhodlá k podobnému kroku voči šéfovi a podšéfovi slovenskej vojenskej sptravodajskej služby Skuhrovi a Tibenskému, ktorí sú stále vo funkciách aktívni.
Keď rozoberieme druhú zložku škandálu, bol prípad poslancov Tluchořa, Šnajdra a Fuchsu korupciou, či len bežným „politickým dílom“, ako to tvrdia niektorí ich kolegovia?
Ich prípad je naozaj mimoriadne atraktívny. V občianskom živote jednoznačne platí, že za „úplatok“ sa považuje nielen klasické podplácanie peniazmi, ale aj poskytovanie rôznych protislužieb. Politický život je však komplikovanejší a treba priznať, že „politické trafiky“ sú desaťročia prítomné v demokratických režimoch nielen v Česku či u nás, ale na celom svete. Každý konkrétny prípad však treba veľmi kriticky rozlišovať. Je iné, ak svojho času predseda ZRS Ľupták postavil stranu s antikorupčným postojom ako hlavnou ideou, no po vstupe do vládnej koalície zabezpečil miesto v dozornej rade banky vlastnej svokre bez akejkoľvek kvalifikácie. To bola korupcia. Naproti tomu, ak premiér Fico kedysi posunul do funkcie veľvyslancov pánov Migaša a Weissa, oboch s dostatočnými znalosťami a skúsenosťami o zahraničnej politike, bol to od neho chytrý krok, keďže sa zároveň zbavil aj expredsedov strany SDĽ, ktorú napokon celú absorboval. To bol ten „politický díl“ a nie úplatok. Takto vecne treba posudzovať aj prideľovanie iných „politických trafík“.
Tretia súčasť kauzy, prepojenie podnikateľských „kmotrov“ Rittiga a Janouška, je zatiaľ objasnená najmenej, no hovorí sa, že sa môže ukázať ako najškandalóznejšia.
Určite, zachytených 150 miliónov korún a kilogramov zlata sa javí byť tou najostrejšou ingredienciou Nečasovej „bramboračky“. V krajinách, kde sa demokratická politická scéna formuje len niekoľko desaťročí, sú takéto prepojenia časté. Takzvaní oligarchovia v prípade Ruska, na Slovensku majitelia veľkých podnikateľských konzorcií menovaných v kauze Gorila, alebo českí „kmotři“ majú bližšie nešpecifikovaný, ale nepochybne obrovský vplyv na domácu politickú scénu. Je výborné, keď sa s touto takzvanou podnikateľskou vrstvou zaoberajú aj trestnoprávne orgány v zmysle „padni komu padni“ – a nie iba bulvárna tlač. Nejde tu len o dôveryhodnosť jednej vlády, ale celého politického systému.
Kauza v Česku aj slovenským občanom odhaľuje, ako funguje korupcia v najvyššej politike. Môže u nás prísť k podobnému „záťahu“ voči najvyšším predstaviteľom štátu? Dôvody by tu už boli, kauzy kupovania poslancov či veľké korupčné prípady. Všetky sa však zamietli pod koberec.
Je nepochybné, že podobné vyšetrovanie, akému v tomto čase čelia české elity, stojí aj v ďalších krajinách vrátane Slovenska predo dvermi. Všetky tie doterajšie reči o krvavých paprčiach, kupovaní poslancov či nehoráznom vplyve lobistov na slovenských politikov, sú plané. Pokiaľ veci nebudú riadne vyšetrené, zostávajú len v rovine domnienok a oslabujú dôveryhodnosť celej našej politickej scény. Občan tieto kauzy vníma tak, že politici si len navzájom nahrávajú, kto z nich kedy viac nakradol. Vyzerá to, ako keď zlodej kričí – chyťte zlodeja.