Dnes si prečítate, ako sa žije vysokoškolskému študentovi z Liptova, ktorý býva na internáte v Bratislave. Naša redaktorka strávila jeden deň s 20-ročným budúcim programátorom Matúšom Šarmírom.
Byť časovo aj finančne slobodný, cestovať po svete, nemať zamestnávateľa a byť sám sebe pánom. Taký je plán študenta Ekonomickej univerzity Matúša Šarmíra z obce Bobrovec v okrese Liptovský Mikuláš. V mnohom sa nelíši od väčšiny vysokoškolských študentov. No má cieľ, za ktorým sa snaží ísť, a prácu popri škole. V odbore, ktorý študuje, svoju budúcnosť zatiaľ nevidí. Je skúškové obdobie, takže režim študentov je voľnejší ako počas semestra.
8.00
Matúš vstáva o ôsmej a je celkom svieži napriek päťhodinovému spánku. Do tretej ráno s kamarátmi oslavovali, že jeden z nich doskúškoval. Chystá si na raňajky dva banány a prírodné proteíny. Priznáva, že často je jeho prvým jedlom až obed.
Dnes ho čaká skúška, večer má tréning capoiery, brazílskeho bojového umenia. Rodák z Liptova býva v izbe s kamarátom, s ktorým chodil na základnú aj strednú školu. Majú výhľad na Horský park. Izba je podozrivo uprataná, riad umytý. Nad posteľou je zrkadlo, mapa Bratislavy a nápis Máš entuziazmus a sen. Z poličky pozerá anjel od mamy.
10.00
O desiatej Matúš skontroluje, čo je nové na sociálnych sieťach a prezlieka sa do „bežeckého“. Zo skrine vykúkajú takmer samé košele. „Cítim sa dobre, keď som elegantne oblečený. Za odmenu som si kúpil túto košeľu, stála 40 eur. Mám radšej kvalitu, čo viac vydrží, ako veľa nekvalitných vecí,“ vysvetľuje študent.
Po 20-minútovom behu po parku sa vráti do izby. To, že Matúš má o pár hodín jednu z najťažších skúšok, vôbec nevidieť, poznámky si pozerá asi polhodinu. Zatiaľ ju urobilo iba pár ľudí, Matúš preto ani nerozmýšľa nad tým, že by sa k nim mohol pridať. „Radšej by som sa učil to, kde tie veci nájdem v praxi, keď ich budem potrebovať,“ hodnotí študent 2. ročníka odboru hospodárska informatika.
11.00
O jedenástej si oblečie bielu košeľu, čierne nohavice a sako. Napije sa energetického nápoja a pustí si motivačné cédečko. „Počúvam to hodinu denne, dodáva mi to silu,“ tvrdí. Aj na poličke má motivačné knihy s názvami Vstaň a hovor či Vážte si sám seba.
Za dva roky nemá v indexe A, tvrdí, že známky preňho nič neznamenajú a ako programátor pracovať pravdepodobne nikdy nebude. Natíska sa preto otázka, prečo vlastne študuje. „Všeobecné znalosti z ekonomiky za vždy zídu. Mám pocit, že mama by si priala, aby som mal titul. Ja jej ho chcem dať za všetko, čo pre mňa urobila a ako sa o mňa starala,“ priznáva.
Telefonuje s ňou väčšinou raz za dva týždne, s dvoma staršími bratmi ešte menej. „Keď som doma, potom sa porozprávame o tom, čo sme zažili, keď sme spolu neboli,“ tvrdí Matúš. Domov chodí raz za tri mesiace.
Šetrí na auto
Po ceste do školy stretáva spolužiakov, kvôli skúške nikto nesrší veľkým optimizmom. Cesta autobusom trvá necelú polhodinu, keď sa chce dostať niekde inde, je to so spojmi horšie. No život v Bratislave bol preňho vítanou zmenou. Hoci cíti, že ľudia v hlavnom meste nie sú takí otvorení, pochvaľuje si množstvo príležitostí a možností, ktoré mu ponúka.
12.00
Na chodbe univerzity sa ešte rieši, kto čo vie, respektíve nevie, kým pedagóg zavolá študentov do auly. Skúška z programovania trvá polhodinu, potom ešte asi 10 študentov čaká na vyhodnotenie. Nespravil ju nikto. „Ani tí, čo sa poctivo učili, to nevedeli,“ konštatuje Matúš a nevyzerá, že by ho neúspech veľmi mrzel.
Naobedovať sa ide do izby. Mesačne za ňu platí okolo 44 eur. Na stravu dá od 120 do 150 eur. Do 30 eur mesačne minie na dopravu, za pivo či vstupné do kina dá do 30 eur, na šport 40 eur. Bočné výdavky súvisiace s jeho prácou, knihy a cédečká ho mesačne stoja asi 50 eur a oblečenie priemerne do 40 eur. Mesačne teda minie asi 370 eur.
„Zarobím si okolo 500 eur. Od mamy nedostávam nič, mám už len ju, viem si vystačiť sám. Dostávam príspevok od štátu aj sociálne štipendium, to mi zabezpečí časť nákladov,“ vraví.
Matúš pracuje pre firmu, ktorá distribuuje rôzne produkty. „Mám licenciu na internetový obchod, stretávame sa po celom Slovensku. Venujem tomu asi dve hodiny denne. Robím niečo, čo má podľa mňa hodnotu aj do budúcnosti. Jeden z mojich cieľov je nikdy nemusieť ísť do zamestnania, chcel by som mať firmu,“ hovorí mladík. Na čo minie ušetrené peniaze? O dva roky si chce kúpiť auto.
So životom na internáte je spokojný
14:00
Z „gala“ oblečenia sa opäť prezlečie do trička a kraťasov a na dvojplatničke si zohreje cestoviny z predchádzajúceho dňa. Nastrúha syr a poleje ich kečupom. Študentská klasika, no na ozvláštnenie ich je z misky čínskymi paličkami. ""Obedy si varím sám. Palacinky, cestoviny, soté alebo polievky. Niekedy si v meste niečo kúpim, dám si pizzu, makovník alebo sladké pečivo," vymenúva.
Stravu pripravenú narýchlo už o pár dní vystrieda domáca. Na leto sa Matúš chystá domov. „Chcem si užiť Liptov. Prídu ma pozrieť kamaráti, so spolužiakmi máme ísť na chatu. Budeme meniť strechu na dome,“ rozpráva o letných plánoch. Vyše hodiny potom surfuje po internete, pozerá si klipy a videá o cvičení, hokejové výsledky a píše si s niekým na sociálnej sieti. Momentálne je bez frajerky.
Budúcnosť si predstavuje jasne. „Mojím najväčším životným cieľom a snom je sloboda. Byť finančne aj časovo slobodný. Môcť si robiť, čo chcem, kedy chcem, nebyť obmedzovaný. Byť zabezpečený tak, aby som mal pasívny príjem, na ktorom pracujem už teraz,“ plánuje Matúš. Ako takmer všetkých mladých ľudí aj jeho láka svet, cestovanie, spoznávanie nových ľudí, iných kultúr.
Nevie si síce predstaviť, že by sa vrátil domov, ale zároveň chce tráviť toľko času s rodinou, koľko sa dá. „Nechcem sa od nich citovo vzdialiť. Zažil som už všetky možné vzťahy v rodine, ale harmónia je to najlepšie, čo môže byť. Vždy sa na človeku odzrkadlí, aký má vzťah s ostatnými, a najmä s rodinou,“ hodnotí.
Ďalší z jeho snov je rozprávať po taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, poľsky aj po nemecky. „Nielen aby som sa vedel dorozumieť, ale aj aby som bol spriaznený s ľuďmi, aby som im bol bližšie. Nemčinu som sa učil 13 rokov, ale aktívne ju nepoužívam. S angličtinou som v kontakte každý deň a začal som sa sám učiť po portugalsky,“ povedal.
16.00
Po štvrtej ide pozrieť kamaráta, ktorý mu mal navrhnúť propagačný plagát na energetický nápoj, ktorý predáva. V izbe budúcich architektov usilovne dorábajú práce. Na pomoc a morálnu podporu je povolaný aj Matúš. No až o pár hodín.
Náročný večer
19.00
Pred tréningom capoeiry ešte chce ísť do obchodu vymeniť „košeľu za odmenu“. Je mu malá. Predavačka mu ju vymení len neochotne, nemá totiž visačku. Celú cestu autobusom do športovej haly si Matúš píše cez facebook, mobil pustí z ruky až v šatni.
20.00
Tréning akurát končia deti a veľkí sa rozcvičujú. Na začiatku to vyzerá zvládnuteľne, až na inojazyčné pokyny, čo vlastne treba robiť. No po hodine a pol je jasné, že tréning je „zaberák“. Zameraný na výdrž aj presnosť pohybov, „boj“ potom dopĺňa aj hudba.
„V Brazílii sú pouličné bitky, pri ktorých sa používa iba capoiera, ale nie je to iba o tom. My to berieme tak, aby sme ukázali aj umeleckú stránku. Ide o to, aby sme sa naučili narábať s telom aj s mysľou,“ hovorí.
21.30
Po tréningu, okolo pol desiatej večer, si ešte kupuje dve konzervy sardiniek a dve plechovky piva. Za nákup platí necelé tri eurá a ide na internát. Deň sa však preňho zďaleka nekončí. Keď si vybalí veci z tréningu, ide späť za kamarátom, ktorý ho poobede poprosil o pomoc. Na svoj internát sa vráti až po 4.00 h a o pol piatej ide spať. Nekonečný deň vysokoškolského študenta…
Mladí sú sebavedomí a idú za svojím cieľom
Správanie súčasných študentov oproti predchádzajúcim generáciám je sebavedomejšie, za dosiahnutím úspechov idú cielenejšie ako staršie generácie. Sú totiž zvyknutí, že ak sa im nepodarí dobre sa prezentovať v pracovnej oblasti, nepresadia sa.
Podľa sociologičky Sylvie Porubänovej môže byť preceňovanie sa či nedostatok pokory dôsledkom toho, že zo všetkých strán mladí počúvajú, ako musí byť človek priebojný a veriť si. „Negatívne na tom je, že nie vždy to ide ruka v ruke so skutočnou kvalitou a schopnosťami. Ak to nejde dokopy s pokorou a sebareflexiou, výsledkom môže byť sebaprecenenie až arogancia,“ tvrdí sociologička.
Marcela Glevická zo spoločnosti Profesia tvrdí, že pracovné očakávania študentov sú iné, ako mala generácia pred nimi. „Ľudia z mladšej generácie považujú za bežné, že im zamestnávateľ dovolí pracovať vo flexibilnom pracovnom čase, používať na súkromné účely počítač, telefón. Dokážu si viac vypýtať ako staršia generácia,“ hovorí Glevická.
Ľudia s vysokoškolským vzdelaním sú podľa prieskumu ich spoločnosti realistickejší ako ľudia s nižším vzdelaním, keď majú odhadnúť, koľko budú zarábať. Vysokoškoláci čoraz častejšie rozmýšľajú aj nad vlastným podnikaním. Nezameriavajú sa len na to, aby sa zamestnali, ale v rámci profesie chcú byť odkázaní len na seba a vlastné schopnosti. Prípadne časom by aj sami mohli zamestnávať.
Na pracovnom pohovore sa odporúča prezentovať sa tým, na čo vie uchádzač doložiť príklad. „Keď povie, že je empatický, musí vedieť, prečo si to myslí. Treba hovoriť objektívnu pravdu. Netváriť sa, že som majster sveta, lebo to nie je nikto,“ dopĺňa riaditeľka pracovno-personálnej spoločnosti Index Nosluš Darina Mokráňová.