Cyril a Metod. Písmo a vzdelanie

Vytvorili hlaholiku, preložili prvé texty. Podali unikátny diplomatický výkon, keď porazili trojjazyčníkov a presvedčili pápeža Hadriána II., aby sa 4. liturgickým jazykom popri latinčine, gréčtine a hebrejčine stala staroslovienčina. Čo sa do 20. storočia iným nepodarilo.

Cyril a Metod neboli prví, ktorí priniesli Slovanom kresťanstvo. Boli prví, ktorí ho priniesli v zrozumiteľnej podobe. Doklady o starších misiách a ich neúspechoch sa skrývajú v Bojnej, kde sa našlo tiež záhadné písmo pripomínajúce hlaholiku.

V Nitre na Martinskom vrchu v nedeľu odhalia základy veľkomoravského kostola, ktorý verejnosť ešte nevidela. V Bojnej v ten istý deň odhalia novú rekonštrukciu príbytku Slovanov. Podujatí je mnoho, aspoň výber z nich uvádzame na konci prílohy. Cyril a Metod nám tak po 1 150 rokoch dali šancu spoznať samých seba, svoje korene a pripomínajú, že aj doma máme ukryté svetové poklady.

Cyril a Metod neprišli ako bosí askéti

Ich cesta nebolo romantické putovanie na oslíkoch, ako to úsmevne prezentujú detské knižky. Jazdili na koňoch po zanedbaných rímskych cestách. Ozbrojený sprievod chránil ich vzácne dary vrátane relikvie sv. Klimenta. Tá je uložená v bazilike San Clemente v Ríme, kde pochovali Cyrila. Po Metodovom hrobe archeológovia stále pátrajú. Najnovšie v okolí Uherského Hradišťa.

V rúchach, s knihami v rukách a chápavým, vyrovnaným výrazom na tvári. A len vo dvojici. Tak si väčšina Slovákov dnes predstavuje solúnskych bratov, keď prichádzali na Veľkú Moravu. Pred 1 150 rokmi však na naše územie prichádzal zrejme početný sprievod, vyčerpaný po dlhej a namáhavej ceste.

Cestovanie na dlhé vzdialenosti bolo v tých časoch na dnešné pomery neskutočne pomalé, náročné i nebezpečné. Staré rímske cesty boli už dávno neudržiavané a zdevastované a v Nadunajsku dokonca žiadne neboli. Je preto pravdepodobné, že bratia prišli na koňoch alebo muliciach, po neupravených cestách šli vo voze len tí, ktorí nevládali inak. Bolo to totiž nepohodlné. Pre Metoda, no predovšetkým jeho mladšieho brata Cyrila mohla byť cesta na Veľkú Moravu už rutinou. V Živote Konštantína sa spomína jeho cesta k Arabom, kde bol okolo roku 851 spolu s vysokými štátnymi úradníkmi členom misie do Samarry. O desať rokov neskôr bol zase členom diplomatického posolstva ku Chazarom, čo bol turkotatársky národ obývajúci stepi medzi Azovským morom, Kaukazom, Kaspickým morom, Volgou a Dneprom.

Doma sa neohriali ani pár mesiacov, keď ich vtedajší byzantský panovník Michal III. poveril misiou na Veľkú Moravu. Požiadal o ňu knieža Rastislav. Michal Lacko v knihe Svätí Cyril a Metod predpokladal, že „jedna časť Rastislavovho posolstva sa vrátila domov skôr, aby zvestovala panovníkovi priaznivé výsledky ich poslania, kým druhá časť ostala v Carihrade, aby potom sprevádzala Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu“.

Ich cesta viedla pravdepodobne cez Solún a údolím rieky Vardar na sever. „Niekde pri terajšom Belehrade prišli k Dunaju a pozdĺž neho pokračovali smerom na sever,“ opisuje jednu z verzií Lacko. Hoci sa predpokladá, že Dunaj mohli prekročiť niekde pri Komárne a potom sa vybrať smerom na Nitru (pamiatka ich prechodu je v obci Močenok), teoreticky mohli na naše územie vstúpiť aj pri Devíne.

„Ak sa tu zastavili, prišli do dedinského prostredia. Devín bol v tých časoch len hraničnou pevnosťou. Mohol to byť pre nich kontrast, keďže sa predtým pohybovali najmä v mestskom či kláštornom prostredí,“ hovorí archeologička Katarína Harmadyová.

Keďže išlo o diplomatickú misiu vyslanú cisárom, jedným z troch najväčších vládcov vtedajšieho sveta, museli mať reprezentatívne zastúpenie a aj ochranu. Nepriamo sa teda dá usudzovať, že ich sprievod bol ozbrojený. Napokon, v stredoveku bojovali aj kňazi, biskupi viedli armády. Takže to neboli žiadni askéti, ktorí išli od dedinky k dedinke a bosí šírili slovo Božie.