Bratia, ktorí menili stred Európy

, 04.07.2013 12:25
Ján Steinhübel
Konštantín a Metod významne prispeli k odkloneniu stredoeurópskeho vývoja smerom k nezávislému štátu a neskôr k niekoľkým štátom, tvrdí historik Ján Steinhübel. Autor: ,

Niektoré otázky okolo ich misie Konštantína a Metoda zostávajú nezodpovedané alebo vyvolávajú rôzne domnienky a rozdielne interpretácie. Skúsme sa nad nimi zamyslieť s Jánom Steinhübelom z Historického ústavu SAV, ktorý sa dlhodobo zaoberá raným stredovekom na Slovensku.

Máte aj vy ako historik, ktorý sa venuje tomuto obdobiu, ešte nejaké nejasnosti?
Samozrejme.

Ktoré otvorené otázky vás najviac zamestnávajú v súvislosti s misiou solúnskych bratov?
Napríklad, ako prišiel vôbec knieža Rastislav na nápad obrátiť sa so žiadosťou o misionárov na pápeža a vzápätí na byzantského cisára? Myslím, že na to nemohol prísť vlastnou hlavou.

Kto mu to poradil?
Mal nepochybne dobrých poradcov. Domnievam sa, že mal pri sebe niekoho, kto veľmi dobre rozumel pomerom v Chorvátsku.

Čo mala Veľká Morava spoločné s Chorvátskom?
V dalmátskom Chorvátsku vtedy vládol knieža Trpimír (845–864). Asi v roku 860 pápež Mikuláš I. založil v Trpimírovom kniežacom sídle Nin biskupstvo, ktoré podriadil priamo sebe. Chorvátsko sa vďaka svojej priaznivej polohe celkom pohodlne priklonilo k Rímu a pod jeho patronátom dosiahlo cirkevnú samostatnosť a štátnu nezávislosť voči obom európskym veľmociam, byzantskej a franskej.

Predpokladáte, že veľkomoravský knieža Rastislav chcel prostredníctvom cirkevnej samostatnosti dosiahnuť úplnú nezávislosť svojho štátu? Preto dal na dobrú radu?
Zdá sa, že knieža Rastislav a obaja vzdelaní Byzantínci zopakovali chorvátsky vzor. Aj oni sa opreli o Rím a odklonili tak celý stredoeurópsky vý­voj.

Vieme, že pred príchodom byzantskej misie bolo kresťanstvo na Veľkej Morave dosť rozšírené. Pritom cirkev zdôrazňuje najmä zásluhy Konštantína a Metoda pri christianizácii našich predkov. Vari by to nešlo aj bez nich?
Kresťanstvo by sa určite šírilo a upevňovalo aj bez byzantskej misie, ale chýbal by ten osobitný rozmer, ktorý Konštantín a Metod Veľkej Morave a jej cirkevnej organizácii dali – samostatnosť a vzdelanosť.

Vyššie vrstvy už boli vtedy kresťanské?
Veľkomoravské centrá, kde tieto vyššie vrstvy spoločnosti žili, už boli kresťanské, svedčia o tom základy kostolov obklopené kresťanskými cintorínmi. Na vidieku však kristianizácia musela ešte postupovať, bol to dlhodobý proces, ktorý trval desaťročia.

Ktoré misie tu robili priekopnícku prácu ešte pred príchodom Konštantína a Metoda?
Predovšetkým bavorská, presnejšie pasovská misia. Preto si historicko-právny nárok na veľkomoravskú cirkev robilo pasovské biskupstvo a jemu nadriadené salzburské arcibiskupstvo.

Je pravda, že už v roku 831 – tri desaťročia pred príchodom Konštantína a Metoda – pokrstil moravských veľmožov pasovský biskup Reginhar?
To sa zrejme skutočne stalo.

Kým solúnskych bratov oslavujeme, Reginhara si ani nepripomíname. Podobne ako Vichinga, prvého nitrianskeho biskupa, pôvodom zo Švábska. Prečo?
Viching bol odporcom svojho vlastného arcibiskupa Metoda, ohováral ho aj pred samotným pápežom a podrážal mu nohy, kde sa dalo. To, že sa Nitra v roku 880 stala sídlom biskupstva, nás môže napĺňať radosťou, ale to, že prvým nitrianskym biskupom bol práve Viching, je pre nás viac ako mrzuté.

A Reginhar – ani on nestojí za pripomenutie? Čo o ňom vlastne vieme?
Fakt, že pasovský biskup Reginhar v roku 831 „pokrstil všetkých Moravanov“, spomína jediný veľmi stručný záznam, ktorý pochádza až z 13. storočia. Napriek tomu, že vznikol až štyri storočia po udalosti, môžeme ho pokladať za dôveryhodný.

Naozaj pokrstil všetkých Moravanov?
Určite nie. Bol to krst kniežaťa, jeho príbuzných, kniežacieho dvora, družiny a veľmožov. Ostatní ich príklad (dobrovoľne alebo nedobrovoľne) nasledovali až potom.

Aké bolo vlastne hlavné poslanie byzantskej misie? Azda nie iba dokončiť christianizáciu?
Všimnite si, čo urobili ako prvé, keď prišli na Veľkú Moravu – založili tam učilište. A začali tam vyučovať v domácom slovanskom jazyku a písme. A do slovanského jazyka začali prekladať biblické, liturgické a právnické texty. To bola veľmi vážna vec.

Začali vychovávať žiakov, domáci klérus…
Povedal by som to širšie – začali vychovávať domácich vzdelancov a rozvíjať slovanské písomníctvo. Nezabúdajme, že z tých čias sa zachovalo (v neskorších odpisoch) aj niekoľko diel pôvodnej veľkomoravskej literatúry. K najznámejším patrí báseň Proglas, ktorou Konštantín oslávil slovanský preklad štyroch evanjelií.

Čiže za prvoradé považujete kultúrne poslanie misie?
Konštantín, Metod a ich žiaci sa bezpochyby zaslúžili nielen o kresťanstvo, ale aj o veľký rozvoj slovanskej kultúry a jej plnohodnotné zapojenie do kultúry európskej. Ale, ako sme si už spomenuli v súvislosti s Chorvátskom, obaja bratia významne prispeli k odkloneniu stredoeurópskeho vývoja smerom k nezávislému štátu a neskôr k niekoľkým štátom.

To by sa žiadalo vysvetliť podrobnejšie.
V 60. rokoch 9. storočia vrcholil zápas o cirkevnú orientáciu širokého priestoru medzi Východofranskou a Byzantskou ríšou.

Čiže – zhruba – stredoeurópskeho priestoru?
Dalo by sa to povedať aj tak. Na tomto priestore sa kedysi rozprestierala neskoroantická cirkevná provincia zvaná Ilyrikum, ktorá podliehala priamo pápežovi. Tá v dobe sťahovania národov zanikla. V čase príchodu Konštantína a Metoda na dvor kniežaťa Rastislava sa o toto rozsiahle územie delili najmä Bulharsko, Chorvátsko, Panónske kniežatstvo a Veľká Morava a stretávali sa na ňom nároky bavorských biskupov, podporovaných východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom, rímskeho pápeža a carihradského patriarchu.

O čo v tejto situácii išlo Rastislavovi?
Rastislavovi nevyhovovala podriadenosť veľkomoravskej cirkvi pasovskému biskupstvu, ktoré bolo nástrojom politického vplyvu a expanzie Východofranskej rí­še.

Chcel sa teda vymaniť spod "západného tlaku“, a preto sa obrátil so žiadosťou o "učiteľov“ na byzantského cisára, čiže východnú mocnosť? Z dnešného pohľadu to nepôsobí veľmi pokrokovo, nemyslíte?
Moment, bolo to iné. Rastislav sa najprv obrátil na západ, na Rím, a požiadal pápeža. Aby si ho naklonil, poprel v liste dokonca prvoradú zásluhu pasovskej misie na krste a šírení kresťanstva u Moravanov, pripísal to pápežskej kúrii. Tým vyšiel v ústrety nárokom pápeža na Ilyrikum, ktoré Petrov nástupca ohlásil v roku 860.

Pamätná tabuľa na kláštore pri Bazilike Santa...
Pamätná tabuľa na kláštore pri Bazilike Santa Prassede v Ríme, autor Ľubomír Ferko. Autor: TASR, Pavol Demeš

A čo na to pápež?
Pápež Mikuláš I. vtedy nechcel popudiť kráľa Ľudovíta Nemca a franských biskupov, preto Rastislavovej žiadosti nevyhovel. Až potom sa veľkomoravské knieža rozhodlo osloviť byzantského cisára Michala III.

Čiže knieža sa zrazu utiekal na východ?
Áno, to si však nemožno vysvetľovať tak, že Rastislav svojím zápasom o veľkomoravskú cirkev, ktorý v tom čase rozohral, spochybňoval západnú orientáciu veľkomoravského štátu. Orientácia na východ – na východnú cirkev, jej východný obrad, východnú kultúru a na spojenectvo s Byzantskou ríšou – jednoducho neprichádzala do úvahy, čo plne rešpektovali, napriek svojmu byzantskému pôvodu, aj Konštantín a Metod.

Nahradili však latinskú liturgiu pri bohoslužbách…
…slovanskou, ale samotný obrad zostával západný, nie byzantský. Veľkomoravská cirkev mala byť podriadená pápežovi, nie carihradskému patriarchovi. Inými slovami: Rastislav chcel vymeniť jednu západnú orientáciu za druhú. Veľká Morava sa odklonila od Pasova a Salzburgu a priklonila sa k Rímu.

A byzantskému cisárovi Michalovi, ktorý poslal misiu na Veľkú Moravu, to bolo jedno, kam sa prikloní Veľká Morava? Nepoveril náhodou Konštantína a Metoda úlohou primknúť ju politicky viac k svojej ríši?
Na tom nemohol mať záujem, Byzancia vtedy zápasila o Bulharsko, ktoré v roku 870 zahrnula do svojej sféry vplyvu. Veľká Morava bola ďaleko.

Niektorí historici však zastávajú názor, že Konštantín a Metod mali svoju misiu na Veľkej Morave v roku 867 ukončiť, že sa vracali do Carihradu a keď sa na ceste zastavili v Benátkach, zastihla ich tam správa o palácovom prevrate v Carihrade a zároveň pozvanie pápeža do Ríma. Ako to vlastne bolo?
Celá táto predstava vyzerá ako súhrn náhod a okamžitých improvizácií. Myslím si však, že rozhodnutie, aby obaja bratia išli do Ríma, padlo už na Morave. Názor o rímskom pôvode veľkomoravského kresťanstva, ktorý presadzoval Rastislavov kniežací dvor, totiž prijali aj obaja solúnski bratia. Preto sa v júni 867 vydali so svojimi žiakmi práve do Ríma a vypravil ich tam Rastislav. Bol to dobre premyslený zámer.

Dá sa to nejako dokázať?
Rastislav a jeho kniežací dvor museli takúto návštevu u pápeža diplomaticky pripraviť. Preto najprv bolo treba do Ríma poslať posolstvo – podobne ako v roku 862 – a čakať na odpoveď. Pápež Mikuláš, ktorému návšteva bola teraz veľmi vhod, neskrýval svoju radosť a obom bratom "prikázal, ba aj apoštolským listom ich vyzval, aby k nemu prišli“.

Čiže nemali v úmysle nasadnúť v Benátkach na loď a vrátiť sa do Byzancie?
Nie, už na začiatku tejto cesty boli rozhodnutí prísť do Ríma, prijať tam aj so žiakmi kňazské svätenie a vrátiť sa späť na Veľkú Moravu, kde ich čakala prerušená práca, na ktorej im veľmi záležalo. Najprv sa však so svojím sprievodom zastavili u panónskeho kniežaťa Koceľa v Blatnohrade, kde vyučili 50 žiakov slovanskému písmu.

Medzitým pápež Mikuláš zomrel. Ako misionárov prijal v Ríme jeho nástupca Hadrián?
Uznal výsledky práce, ktorú solúnski bratia vykonali na Veľkej Morave, posvätil slovanské knihy a vysvätil Metoda za kňaza. Dvaja italskí biskupi potom vysvätili niekoľkých žiakov Konštantína a Metoda za kňazov a diakonov.

Konštantín v Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril a onedlho, vo februári 869, zomrel. Čo to znamenalo pre celú misiu?
Bola to veľká strata. Konštantín bol vedúcou osobnosťou, hlavou misie, to on zostavil slovanské písmo glagoliku a ešte pred príchodom na Veľkú Moravu začal prekladať do slovanského jazyka liturgické a biblické texty. Keby nezomrel, pravdepodobne on by sa stal prvým veľkomoravským arcibiskupom. Teraz všetka zodpovednosť za dokončenie spoločného diela ležala na jeho staršom bratovi. Na smrteľnej posteli Konštantín prosil Metoda "neopúšťaj svoje učiteľstvo“, pretože chcel, aby pokračoval v diele, ktoré obaja na Veľkej Morave začali.

Čo nasledovalo?
Pápež poslal Metoda ako učiteľa a pápežského legáta k Rastislavovi, Svätoplukovi a ku Koceľovi, čiže do Panónie a na Veľkú Moravu. V lete 869 sa Metod so svojím sprievodom opäť zdržiavali v Blatnohrade, kde prečkali vojnové udalosti na Veľkej Morave. Odtiaľ sa na Koceľovu žiadosť vrátil do Ríma, aby ho tam vysvätili za panónskeho biskupa.

Nástenná maľba v Chráme sv. Cyrila a Metoda v...
Nástenná maľba v Chráme sv. Cyrila a Metoda v Solúne, ktorá zobrazuje bičovanie arcibiskupa Metoda v nemeckom žalári. Autor: TASR, Pavol Demeš

A nie aj veľkomoravského?
Aj veľkomoravského, a nielen biskupa. Pre cirkevnú samostatnosť Rastislavovho štátu biskupstvo nestačilo. Ako sme si už povedali, veľkomoravský štát sa chcel vytrhnúť z pasovskej diecézy a salzburskej arcidiecézy, preto potreboval arcibiskupstvo. Skrátka, ak mal Metod stáť na čele samostatnej (autokefálnej) cirkevnej provincie, musel byť arcibiskupom, podriadeným priamo pápežovi.

Čo sa onedlho aj stalo, však?
Už koncom roka 869 Metod získal od pápeža Hadriána II. hodnosť arcibiskupa. Najprv sa usídlil na Koceľovom kniežacom dvore v Blatnohrade. Salzburské arcibiskupstvo obhajovalo svoje diecézne práva v Panónii rozsiahlym spisom, v ktorom sa posťažovalo, že "akýsi Grék, menom Metod, novo vynájduc slovanské písmená, prezierajúc latinský jazyk a rímske učenie“, si v Panónii, ktorá patrí pod jeho cirkevnú správu, robí, čo chce. Metod vtedy vstúpil do otvoreného a veľmi ostrého konfliktu s bavorskými biskupmi, ktorí sa nevedeli zmieriť s rozhodnutím pápeža.

Nezostalo však len pri slovách. Metod napokon padol do zajatia a skončil vo väzení. Ako sa to zbehlo?
V roku 870 uzavrel nitriansky knieža Svätopluk mier s bavorským správcom Karlomanom. Urobil tak proti vôli svojho strýka Rastislava. Rozhnevaný Rastislav si želal synovcovu smrť, Svätopluk sa však dokázal vyhnúť najatým vrahom, sám chytil Rastislava do pripravenej pasce a vydal ho Karlomanovi. Ale nezískal Rastislavov kniežací stolec, Karloman bol totiž rýchlejší. Ten v lete 870 vpadol na Moravu a podrobil si tamojšie hrady. Ku Karlomanovej výprave sa zrejme pridal aj pasovský biskup Hermanrich.

Prečo aj biskup?
Biskupi boli v stredoveku veľmi často aj vojenskými veliteľmi. Hermanrich išiel brániť ohrozenú diecézu a bol to zrejme on, kto zajal arcibiskupa Metoda. Bavorskí biskupi zinscenovali súd, vyhlásili Metoda za zosadeného a uväznili ho v kláštore.

Čo na to pápež?
Pápež Ján VIII., Hadriánov nástupca, proti bavorským biskupom prísne zakročil. Ale až na jar 873. Moravania, ktorí v roku 871 povstali proti franským markgrófom a zničili veľké Karlomanovo vojsko, ktoré vpadlo do ich krajiny, požiadali v roku 873 pápeža, „daj nám Metoda, arcibiskupa a učiteľa“ (ako píšu v Živote Metoda jeho žiaci). Metod sa vrátil na Veľkú Moravu a ujal sa svojho arcibiskupstva. Knieža Svätopluk mu odovzdal "všetky kostoly a duchovných na všetkých hradoch“.

To nič nemení na skutočnosti, že po Metodovej smrti v roku 885 práve Svätopluk dovolil, aby jeho žiakov vyhnali z Veľkej Moravy a slovanskú liturgiu v kostoloch opäť nahradila latinská. Neznižuje to výsledky celej misie?
Svätopluk chcel, aby sa správy celej veľkomoravskej cirkvi ujal Viching, ktorý potom so Svätoplukovým dovolením vyhnal Metodových žiakov. Tých žiakov bolo okolo 200, v tých časoch to bola značná intelektuálna sila. Oni sa však nestratili. Hneď sa uplatnili (a to aj vo významných cirkevných hodnostiach) inde, predovšetkým v Bulharsku, v Chorvátsku i v Byzancii, čo svedči o kvalite ich vzdelania, a tým aj o dobrej práci veľkomoravského učilišťa. Veľkomoravská cirkevná organizácia, ktorú solúnski bratia tak vytrvalo budovali, sa však udržala. A to malo ďalekosiahly význam.

Čo to znamenalo v praxi?
Keď v júni 880 knieža Svätopluk symbolicky daroval svoju krajinu a ľud svätému Petrovi, čiže pod priamy patronát pápeža, jeho štát nepotreboval uznanie susednej Východofranskej ríše, ktorá sa považovala za dedičku zaniknutej Zapadorímskej ríše. Svätoplukov štát mal uznanie pápeža, ktorý bol nástupcom apoštola Petra a ten mal poverenie priamo od Krista. Legitimita najstaršieho slovanského štátu v strednej Európe bola takto odvodená od Boha a tým dovŕšená.

Mal suverenitu…
Mal plnú suverenitu a rovnoprávne postavenie medzi štátmi kresťanskej časti Európy. Nemusím azda zdôrazňovať, že bez intelektuálneho potenciálu a veľkého diplomatického úsilia oboch bratov by to bolo nepredstaviteľné.

Ako je možné, že v súčasnosti oslavujeme nielen Konštantína-Cyrila a Metoda, ale aj Svätopluka, ktorý sa voči ich žiakom a dedičstvu zachoval tak, ako sa zachoval?
Tak to je paradox. Ale je iný dôvod oslavovať Konštantína a Metoda a iný pripomínať si Svätopluka.

Aký dôvod je v prípade Svätopluka?
Je to trocha z núdze cnosť. Slovenskí vzdelanci, počnúc 18. storočím, hľadali historickú postavu veľkého slovenského panovníka (najlepšie kráľa), ktorý by vládol vo veľmi dávnych časoch. Keďže nikto taký nebol, začali oslavovať Svätopluka, hoci on sám bol Moravan, a nie Slovák a na svedomí mal vyhnanie Metodových žiakov. Svätopluk však dosiahol veľké vojenské víťazstvá a mal veľmi veľkú ríšu. A veľké víťazstvo a veľmi veľká ríša vždy vzbudzujú veľký obdiv. Píšu o nich kronikári, básnia básnici a zaoberajú sa nimi historici. Veľký víťaz nám imponuje a nad jeho nedostatkami dokážeme privrieť jedno, ba aj obe oči.

A hlavný dôvod pripomínať si a oslavovať Konštantína a Metoda?
Vo vtedajšej civilizovanej Európe mali najväčšie slovo veľmoci, ktoré sa považovali za dedičov Rímskej ríše, boli to Franská a Byzantská ríša. Uprostred tejto Európy však zrazu vzniklo niečo tretie, čo má síce odlišnú, ale jasnú štátoprávnu legitimitu, ktorú je problém nerešpektovať. Veľká Morava netrvala dlho, zanikla v roku 906, ale na jej základoch a podľa jej štátneho vzoru vyrástli mladšie stredoeurópske štáty – Čechy, Poľsko a Uhorsko. Využili ten istý myšlienkový model, ktorého autormi boli solúnski bratia, veľkomoravské knieža Rastislav a jeho dobre rozhľadení poradcovia. Nezávislosť a originalita strednej Európy má veľkomoravské a cyrilometodské počiatky.

Ján Steinhübel (1957)

historik

  • V roku 1981 vyštudoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
  • Pracuje v Historickom ústave SAV.
  • Veľkej Moravy a na počiatky Uhorska.
  • Z jeho rozsiahlej publikačnej činnosti zaujala predovšetkým obsiahla monografia Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska, ktorá vyšla v roku 2004.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku