Nadporučík Peter Fačkovec zažil v Afganistane dva raketové útoky na vojenskú základňu pri meste Dehrawod, kde si v roku 2009 odkrútil šesť mesiacov. Čo sa dá urobiť za dve sekundy? Skočiť do úkrytu, v mysli pozdraviť rodinu… Alebo zdrapiť zbraň a vyraziť.
Fačkovec patril práve do jednotky, ktorá v takýchto prípadoch okamžite vybehla do akcie. „Niektorí zostávali v úkryte, v pancierových kontajneroch, ktoré odolali aj delostreleckej paľbe. My sme sa mali rýchlo presunúť na určené miesto v plnej výzbroji, poskytovať asistenciu, prehľadať úsek.“ V oboch prípadoch mali šťastie, že rakety ich tábor netrafili. „Tu neprichádza žiadne varovanie, ide o sekundy,“ hovorí tridsiatnik.
Prvé krytie po útoku zabezpečovali strážne veže. Slúžili na nich Slováci aj Afganci. „Tí z Dehrawodu neboli príslušníkmi Afganskej národnej armády či Afganskej národnej polície, ale ozbrojených zložiek pod názvom Afghan Security Guard, čo bola akási milícia.“ Mali z nich obavy? „Nuž boli sme to my, kto zodpovedal za ochranu základne, tak sme dávali pozor aj na nich. Pri akomkoľvek probléme naši posilňovali aj ich veže.“ Podľa Fačkovca to boli zlí strelci, ktorí navyše rozpredali po okolí náboje, ktoré dostávali k zbraniam. „Niektorí mali pri sebe v službe len dva či tri náboje.“ Teroristické útoky zvnútra neboli v tom čase ešte obávaným javom.
Základňu obopínal nie ostnatý, ale žiletkový drôt. Nad zemou sa vypínal 2,5-metrový múr z drôtenej konštrukcie naplnenej kameňmi a pred ním bola v zemi vyhĺbená dvojmetrová priekopa, aby žiadne auto nemohlo v plnej rýchlosti vraziť do základne. Aj preto bol pred hlavným vchodom labyrint z betónových zátarás, ktorý spomaľoval každého návštevníka. Azda aj táto dômyselná konštrukcia je odpoveďou na záhadu, prečo v čase volieb teroristi zaútočili na všetky okolité základne, ale na tú v Dehrawode nie.
Riziko sa skrývalo v púštnej búrke. Keď sa základňou prehnala stena z prachu a piesku, za ktorou sa mohol skrývať nepriateľ. Viditeľnosť totiž klesla na menej ako 50 metrov, nasadzovali sa špeciálne radary, zvýšila sa ochrana. „Pre slovenského vojaka je toto fyzicky aj psychicky najnáročnejšie, čo môže zažiť. Je to vyvrcholenie života v armáde. Tu robíte konečne to, na čo sa celú kariéru pripravujete.“ Tu musí vydržať 50-stupňové horúčavy v prilbe a nepriestrelnej veste. Vstávať každý deň o 6. h a ísť spať o polnoci. Striehnuť, cvičiť, kontrolovať. Vnímať krajinu s riedkou vegetáciou a s obyvateľstvom, ktoré vidí v cudzincoch nevercov. Vrátil by sa? Už nie. Kvôli rodine.