Brigádnici na Trati družby bojovali aj s maláriou

, 27.07.2013 07:00

Skoncovali sme s ďalšou pliagou. Pred 50 rokmi si to mohli povedať hygienici a epidémiológovia na východnom Slovensku. Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila vtedy celú oblasť za nemalarickú.

Na Trati družby v lete 1953 pracovalo 19-tisíc...
Na Trati družby v lete 1953 pracovalo 19-tisíc mládežníkov. Autor: MDC.SK

Dnes považujeme maláriu za exotickú chorobu, ktorú našinec môže „chytiť“ iba ak na cestách po vzdialených krajinách a odtiaľ zavliecť domov. Ale kedysi, relatívne nedávno, dokázalo toto infekčné ochorenie prepuknúť aj na Slovensku a dokonca nadobudnúť rozmery epidémie. V niektorých okresoch postihovalo značnú časť ich obyvateľstva, doslova desaťtisíce ľudí.

„Malária bola od nepamäti endemická, čiže krajová choroba v močaristých oblastiach východného Slovenska, najmä na území dolného Zemplína,“ spresňuje docent Zdenko Vostal, jeden z mála žijúcich pamätníkov, ktorí tam viedli aktívny boj s touto pliagou.

„Najviac šarapatila v bývalých okresoch Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany, v menšom rozsahu v okresoch Trebišov, Sobrance, Michalovce, Vranov nad Topľou a Humenné,“ pokračuje Vostal. „Čo sa týka prvých dvoch okresov, tak pred druhou svetovou vojnou tam ochorelo na maláriu v povodňových rokoch aj 50 percent a v rokoch bez záplav 15 až 20 percent obyvateľov.“

Dlho sa však nevedelo, že ide o maláriu. Aj mnohí lekári si ju zamieňali s inými nákazlivými chorobami, najčastejšie s týfusom. Chorí s príznakmi malárie však často ani nevyhľadávali lekára. Buď bol pre nich nedostupný, alebo ochorenie malo ľahší priebeh a v takýchto prípadoch si sami kupovali v lekárni chinín a používali ho pri zimnicových záchvatoch.

„Navyše, miestne obyvateľstvo získalo proti malárii jej ustavičným opakovaním určitú odolnosť,“ dodáva Vostal.

A keďže nakazení nevyhľadávali lekárov, chýbala aj akákoľvek evidencia o chorobnosti na maláriu. Situácia sa zásadne zmenila na sklonku prvej svetovej vojny a krátko po jej skončení.

Hneď na prvýkrát 26-tisíc malarikov

Je všeobecne známe, že maláriu prenášajú komáre, tie ju však nespôsobujú. Pôvodcami choroby sú prvoky, určité parazity z rodu Plasmódium a komáre sú ich prenášačmi.

Ale nie je komár ako komár, plasmódium ako plasmódium, ani malária ako malária. Prenášačmi sú iba komáre z rodu Anopheles. Na Slovensku sú asi odjakživa a dodnes sa tu vyskytuje šesť druhov týchto anofélov – niektoré aj vo Vysokých Tatrách a s jedným druhom sa dá stretnúť dokonca v Bratislave. Tieto riadky možno preskočiť, stojí za nimi docent Nasir Jalili z Lekárskej fakulty UK, pôvodom Afganec a v súčasnosti popredný slovenský odborník na tropickú parazitológiu. Kto však chce pochopiť nasledujúci príbeh, sotva sa zaobíde bez základných informácií o malárii a jej pôvodcoch.

Chorobu spôsobujú štyri druhy plasmódia po vniknutí do krvi človeka. V závislosti od typu má potom malária odlišný priebeh aj následky. Parazity napadajú najprv tkanivá pečene, kde sa rozmnožujú – z jedného vzniká do 40-tisíc ďalších, zaplavia krv a napadajú červené krvinky.

Medzi príznaky malárie patrí zimnica, horúčka do 41 stupňov Celzia, celková únava a slabosť, ktoré môžu spontánne ustúpiť, ale vracajú sa horúčky, a to v intervale 24 až 72 hodín podľa typu malárie. Tropická malária je najťažšia forma tejto choroby, často smrteľná, zlyháva pri nej mozog a obličky, na Slovensku sa však objavila ako autochtónne (domáce) ochorenie až po roku 1917.

„Demobilizovaní vojaci sem zavliekli z maláriou zamorených frontov prvej svetovej vojny nové kmene plasmódií, proti ktorým obyvateľstvo nemalo imunitu,“ vysvetľuje Vostal. Priebeh ochorení sa tým podstatne zhoršil a upútal pozornosť lekárov i orgánov štátnej správy.

V septembri 1919 sa v Československu prvýkrát uskutočnila evidencia malarikov. Na základe klinických príznakov ich v celej republike napočítali takmer 26-tisíc, z toho však približne 16-tisíc predstavovali demobilizovaní vojaci.

Maláriou bol zamorený nielen východ Slovenska, ale aj juhozápad (najmä okolie Komárna) a časť južnej Moravy, predovšetkým močaristé Hodonínsko.

V ďalších rokoch zaznamenali úradné štatistiky prudký pokles nových prípadov malárie, ich počet však kolísal v závislosti od toho, či išlo o mokrý, alebo suchý rok.

V roku 1927 vyhlásili maláriu na Slovensku za nákazlivú chorobu, podliehajúcu povinnému hláseniu. Zaujímavé je sledovať počty malarikov v nasledujúcich rokoch.

Napríklad v roku 1930 sa na Slovensku vyskytlo takmer 5-krát menej prípadov malárie ako v roku 1928. A dôvod? Historicky najchladnejšia zima v roku 1929 zdecimovala stavy malarických komárov. Všetko sa vrátilo do starých koľají až v roku 1933, keď štatistiky opäť zaznamenali viac ako 200 nových prípadov malárie.

Medzitým však vykonal priekopnícku prácu v boji s touto pliagou dnes už takmer zabudnutý lekár a vedec Martin Dziuban.

Zlokomár útočí v noci

Pamätníci spomínajú, že pri prvom stretnutí zaujal Dziuban spoločníka najmä svojou rečou. Bola to zmes maďarčiny, slovenčiny, češtiny, ukrajinčiny i hebrejčiny alebo jidiš.

Dziuban sa totiž narodil v poľskom Sanoku, mal ukrajinský pôvod a po skončení medicíny pracoval od roku 1920 ako lekár patológ najprv v Košiciach a potom v Mukačeve a Užhorode. Podkarpatská Rus (dnes Zakarpatská Ukrajina) bola súčasťou prvej Československej republiky a svojráznou križovatkou všetkých jej národov a národností.

Od roku 1925 viedol vtedy 33-ročný Dziuban Bakteriologicko-diagnostickú stanicu a sústredene sa venoval skúmaniu malarikov i príčinám ich ochorenia.

Už o tri roky neskôr vyšiel v Bratislavských lekárskych listoch jeho príspevok k problému malárie. Upozornil na nesprávne stanovenú diagnózu (týfus, dyzentéria) v prípadoch, keď išlo o maláriu. Chyby odhalili až laboratórne nálezy. Zároveň poukázal na sociálne a hospodárske pomery v sledovanom regióne.

Už v tom čase považoval za nevyhnutné odstraňovať liahniska komárov – anofélov, najmä početné močiare „drenážou, plošnou a tokovou melioráciou“.

Samozrejme, v prípade epidémie už na vysušovanie barín a mlák nezvyšoval čas, bolo treba okamžite likvidovať ohniská nákazy. Insekticídy, napríklad DDT, ešte neboli na svete, a tak Dziuban v súlade s vtedajšou úrovňou poznania a s prevládajúcou praxou odporúčal „polievať hladinu zamorenej vody tenkou vrstvou oleja alebo petroleja“.

Zároveň však propagoval chov rýb, ktoré sa v zahraničí osvedčili pri ničení anofélov (Gambusia, Umbra). Aj s odstupom času sa dobre čítajú Dziubanove osvetové brožúry o malárii, o jej liečení a boji s prenášačmi tejto choroby.

Jednu takúto popularizačnú prácu mu vydali v roku 1941 v Liptovskom Mikuláši. Experimentuje v nej s jazykom, malarického komára nazýva „zlokomárom“, jeho správanie označuje ako „podludné a zákulisné“. „Napáda človeka večer a v noci,“ píše autor, „je plachý a nepichá obyčajne človeka, ktorý sa pohybuje, ale keď je v pokoji. Jeho pichanie nie je také bolestné ako iných komárov. Pri lietaní nerobí taký šum ako iné.“

Podľa docenta Jaliliho tieto poznatky o malarických komároch v podstate naďalej platia, len súčasná veda ich opisuje iným jazykom.

V roku 1941 už Dziuban pracoval na ministerstve zdravotníctva slovenského štátu a viedol jeho protimalarický odbor. V tom istom roku vypukla na východe epidémia malárie. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby jej tropická forma nepostihla aj nemecký strážny oddiel v obci Kaluža pri Michalovciach!

O rok neskôr zaznamenali epidémiu malárie dokonca v Dubnici nad Váhom. Skúmaním sa však čoskoro zistilo, že nákazu do tamojšej zbrojovky zaniesli robotníci z východného Slovenska.

Úradná štatistika prezrádza, že v tom čase sa v celej krajine vyskytlo viac ako 550 nových prípadov malárie.

Maláriu zlikvidovať ako triedu!

V prvých rokoch po druhej svetovej vojne bola choroba na postupe, napr. v roku 1946 zaznamenali na Slovensku 707 malarikov a ešte aj v roku 1949 ich bolo 317.

Rozhodný boj malárii na východe republiky vyhlásili ústredné štátne orgány pred šiestimi desaťročiami. V roku 1953 tým poverili Krajské hygienické stanice v Košiciach a Prešove. Úloha znela: maláriu zlikvidovať!

Zdenko Vostal v tom čase nastúpil ako čerstvý absolvent Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe na „umiestenku“ do krajskej stanice v Košiciach.

„Krajským hygienikom a mojím šéfom bol nezabudnuteľný Ivan Kratochvíl a v našom poradnom zbore hviezdili Martin Dziuban, Juraj Červenka i ďalšie esá vtedajšej československej hygieny,“ spomína Vostal. „Vzhľadom na dobu, v ktorej žili, museli síce preberať takzvané pokrokové sovietske metódy, ale spoliehali sa predovšetkým na vlastný rozum a skúsenosti.“

Skúšobným kameňom pri realizácii štátnej úlohy sa stala stavba Trate družby. Išlo o zdvojkoľajnenie železničnej trate Žilina – Košice – Čierna nad Tisou. Nad jej úsekom Slovenské Nové Mesto – Kráľovský Chlmec a neskôr aj Kuzmice – Michaľany prevzal v roku 1950 patronát Československý zväz mládeže. Vo vrcholnom období tam pracovalo až 19-tisíc brigádnikov.

Už aj z názvov železničných staníc je zrejmé, že stavba trate prechádzala územím priam zamoreným malarickými komármi. Riziko nákazy bolo veľké, hygienici spolu s brigádnikmi jej však zabránili pravidelným postrekom 6-kilometrového pásu vedľa stavanej trate.

„Naša stanica zvládla túto akciu perfektne, kým v okolitých dedinách sa vyskytlo niekoľko desiatok prípadov infekcie, na trati sme nezaznamenali ani jeden,“ konštatuje Vostal.

Boj s maláriou sa neskôr preniesol do celej oblasti. V Košiciach i Prešove vznikli dve protimalarické skupiny, podrobne sa mapovali liahniská komárov. „Postupovali sme radikálne, obec, kde sa vyskytli prípady malárie, sme celú vystriekali, neobišli sme jedinú maštaľ, čím sme zároveň ničili aj prípadné ohniská dyzentérie a týfusu.“

Dva roky, čo trvala táto akcia, spotrebúvali na východnom Slovensku všetku vtedajšiu celoštátnu produkciu prípravku DDT.

Vostal: „Vtedy sa ešte nevedelo o jeho škodlivých vedľajších účinkoch a práve v tom čase Svetová zdravotnícka organizácia odporúčala použiť DDT v boji s prenášačmi malárie.“

Až začiatkom 60. rokov zistili americkí vedci zvýšené hodnoty DDT v mlieku dojčiacich žien, preto o niečo neskôr prípravok postupne zakázali používať v Kanade, USA, vo Veľkej Británii a v škandinávskych krajinách.

Vďaka DDT klesol dovtedy počet obyvateľov planéty sužovaných maláriou na štvrtinu. Zároveň však malarické komáre začali byť rezistentné, získali odolnosť proti tejto chemikálii, bolo treba vymýšľať niečo nové.

Bolo by však chybou myslieť si, že s maláriou na Slovensku „zatočil“ prášok DDT. Postreky sprevádzali aj významné zdravotnícke opatrenia. Chorých na maláriu už nenechávali liečiť sa doma (mnohí sa tam neliečili, ale infikovali celé rodiny), všetkých hospitalizovali na novootvorených infekčných oddeleniach nemocníc.

Podľa Jaliliho významnú úlohu zohrali tiež hydromelioračné práce na Východoslovenskej nížine, ktoré zahŕňali odvodňovanie močiarov, reguláciu tokov riek a likvidáciu pravidelne zaplavovaných území, predovšetkým v okolí Latorice a Bodrogu.

Ak sledujeme úradné štatistiky, tak v roku 1956 zaznamenali ešte 12 prípadov malárie, v roku 1958 – 3 a v roku 1960 – 0. Tri roky sa potom ešte čakalo, či nejde o nejakú nezrovnalosť, ale nie, nula sa opakovala. A tak v roku 1963 prišlo rozhodnutie zo Ženevy: Československo je z hľadiská pôvodcu malárie čisté, vyhubilo ho.

Čo však neznamená, že choroba sa sem po polstoročí nemôže vrátiť!

Do Talianska sa už vrátila…

Pred polstoročím epidémiológovia predpokladali, že maláriu sa čoskoro podarí vyhubiť na celom svete. Dodnes však patrí medzi 6 najzávažnejších infekčných ochorení a ročne na ňu zomierajú milióny ľudí.

Je pravda, že na Slovensku sa naďalej vyskytujú len prípady sem zavlečené z iných, prevažne tropických krajín. Klimatológovia však varujú, že masívne otepľovanie môže výrazne zmeniť mapu výskytu malárie. Na Slovensku sa medzitým objavili ďalšie dva druhy komára z rodu Anopheles. Navyše sa presúvajú do vyšších polôh.

Odborníci majú však obavy najmä o niektoré okresy východného Slovenska. Ani podľa výskumníčky Martiny Miterpákovej z Parazitologického ústavu SAV v Košiciach sa návrat choroby do týchto miest nedá celkom vylúčiť. „Veď prípady autochtónnej malárie sa znovu vyskytli už v Taliansku, Grécku, na Ukrajine a v ďalších štátoch, ktoré svojho času tiež vyhlásili za nemalarické oblasti,“ upozorňuje.

Nevyhnutnou podmienkou je import pôvodcu ochorenia, podľa Jaliliho by ho však muselo sem zavliecť viacero osôb, aby nakazili väčšiu časť populácie malarických komárov. „Potom sa môže stáť, že nákaza preskočí na miestne obyvateľstvo.“

Vostal pripomína zanedbané meliorácie a obnovenie niekdajších mokradí. Za veľký problém však považuje aj to, že mladšia generácia lekárov sa s maláriou už nestretla a má ťažkosti s jej rozpoznaním. Skrátka, niet dôvodu nazdávať sa, že všetko, čo sa malo stáť, sa už stalo, alebo že sa to nemôže zopakovať v nejakej inej podobe…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#družstvo #Malária #komár #Družba #trať #choroba #mládež
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku