Vzrušuje ma všetko matné a zatajované

Chorvátsko vstúpilo do Európskej únie. Ako ste to vnímali?
Vydýchol som si spolu s absolútnou väčšinou mojich chorvátskych priateľov a úprimne som im blahoželal. Spolu s nimi verím, že tento akt má nesmierny význam nielen pre Chorvátsko, ale aj pre naše vzájomné vzťahy. Dúfam, že chorvátski euroskeptici sa veľmi rýchlo presvedčia o výhodách členstva v EÚ.

Už o pol roka by sa mal začať prístupový proces do EÚ aj pre Srbsko. Podmienkou Bruselu však je, že srbská menšina v Kosove nebude bojkotovať tamojšie komunálne voľby naplánované na november tohto roku, čo však jej predstavitelia zatiaľ striktne odmietajú. Máte nejaký recept na riešenie problému Kosovo?
Súhrnný recept nemá a nemôže mať nik. Ale všetci vieme, alebo aspoň tušíme, že trasa Belehrad – Brusel je jediná, ktorou sa môže Srbsko dostať z tunela nahromadených komplikácií. Najväčšmi sa však treba spoliehať na prirodzený kategorický imperatív: aj zlý mier je lepší než dobrá, teda víťazná vojna. Zároveň by sme si však mali neustále pripomínať, že nielen s Chorvátmi, ale aj so Srbmi nás spája slovanské puto, že je tu historická prepojenosť našich národných osudov.

Čo vás vlastne priviedlo k štúdiu srbochorvátčiny a literatúr národov bývalej Juhoslávie?
Najmä zvedavosť, túžba po poznaní a odhaľovaní zatajovaného: aká vlastne je tá slovanská krajina, ktorá má slávnu minulosť, ktorá hrdinsky vzdorovala fašizmu, ale napriek tomu sa u nás o nej nepíše a nehovorí? Nezabúdajte, že v čase môjho detstva a dospievania považovali u nás mnohí juhoslovanského vodcu Tita za „krvavého psa“. Od Víťazného februára a známeho uznesenia Informbyra, ktoré znamenalo roztržku medzi Juhosláviou a ZSSR, bol totiž každý kacír horší a nebezpečnejší než inoverec.

Kde ste vlastne hľadali odpovede na svoje zvedavé otázky? V rodnej Považskej Bystrici ste ich vtedy sotva našli…
Názor na celý svet sa dá vytvárať aj v meste, kde po hlavnej ulici dvakrát denne (z paše a na pašu) prešli práve združstevnené kravy. Musel som rozmýšľať, prečo je to tak, prečo v škole počujem iné ako u pána farára Bajcara, ktorý nás pripravoval na konfirmáciu. Tieto ideologické protiklady riešil pragmatizmus obyčajnej rodiny.

Čím bol váš otec?
Otec bol strojný zámočník, ale svetaskúsený človek – roky pracoval vo Francúzsku, bol presiaknutý demokratickým duchom tejto krajiny a národovectvom z rodného Martina. Vedel zaujať rozumné stanovisko aj vtedy, keď pán Satoric, ďalší svetobežník, na našom dvore tvrdil, že prvý sputnik je len boľševická propaganda, lebo taký malý predmet nemôže tak jasne svietiť z toľkej vzdialenosti. Argumentoval tým, že keď on bol na Kube, svetlo z podstatne väčšieho majáka nevidel ani na pár míľ. V knihách sme spolu s otcom našli vysvetlenie. Dodnes však pochybujem o všetkých jasne svietiacich predmetoch a tvrdeniach, vzrušuje ma všetko matné a zatajované.

V čase, keď ste sa dostali na vysokoškolské štúdia v Bratislave – bolo to v roku 1960 – Moskva a jej satelity už obnovili vzťahy s Juhosláviou, ťažko ich však bolo možné nazvať priateľskými. Platilo to aj o kultúre?
Ani po zblížení v roku 1957 nemohol Sovietsky zväz a jeho spojenci akceptovať, že Juhoslávia nepatrí do ich vojensko-politického bloku, že sa exponuje v hnutí krajín tretieho sveta a buduje samosprávny, čiže "kacírsky“ socializmus. Ale v kultúrnych a najmä literárnych vzťahoch nebolo všetko až také čierne ako na ideologickom fronte.

Už koncom 50. rokov sa predsa začalo s prekladaním klasiky, vychádzali diela Rankovića, Sremaca, Držića…
Iste, v doslovoch sa však musela zdôrazňovať pokrokovosť týchto diel, hoci boli napísané pred mnohými desaťročiami a ich autori rozhodne neboli zaťažení ideológiou, ktorá v ich časoch ešte ani neexistovala. Netrvalo však dlho a začali sa objavovať aj preklady autorov modernej vokácie, uvediem aspoň Miodraga Bulatovića.

Kedy ste sa ocitli, a za akých okolností, prvýkrát v Juhoslávii?
Bolo to ešte pred mojou promóciou a ja som pricestoval do Belehradu na pozvanie skupiny mládežníkov, ktorých som predtým sprevádzal po Prahe a Brne. Býval som v mládeneckej izbe začínajúceho novinára Momčila Baljaka. Predpoludním ma srbčinu učila jeho mamička („majka Sofija“) popoludní som tento živý a šťavnatý jazyk nasával po redakciách a kaviarňach. Belehrad bol skutočná juhoslovanská metropola a členovia „mojej skupiny“ si ma podávali ako štafetový kolík. Konverzovali sme po srbsky, po chorvátsky ale aj v slovinčine a macedónčine – a spravidla sa našla aj reštaurácia, alebo aspoň bufet, ktorý mal národné špeciality toho, kto ma mal v ten deň na starosti.

Oni to zrejme všetko aj platili?
Nijaké štipendium od Sorosa alebo z Európskej únie som vtedy predsa nemohol dostať. Skrátka, bola to slovanská súdržnosť ako vystrihnutá z devätnásteho storočia. Aj moje prvé cesty do Záhrebu sa uskutočnili na rovnakej báze. Na svadobnej ceste s Naďou (N. Rappensbergerovou-Jankovičovou, známou slovenskou výtvarníčkou – pozn. red.) sme bývali u priateľov, ktorí nám poskytli svoje podnájmy a sami sa na ten čas uchýlili k rodine alebo priateľom. Na takúto súdržnosť sa nezabúda do konca života.

V roku 1968 sa Juhoslávia postavila proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy…
Juhoslovanská vláda vtedy veľmi ostro odsúdila sovietsku intervenciu, dokonca uviedla svoje vojská do stavu pohotovosti. Ulice sa naplnili demonštrantmi, ktorí požadovali odchod okupačných vojsk. A čo je nemenej dôležité, tisíckam našich turistov, ktorých august 1968 prekvapil pri Jadranskom mori, prejavili Juhoslovania dojímavú pozornosť.

Čo sa potom dialo s našimi kultúrnymi a literárnymi vzťahmi?
Literárne vzťahy a umelecký preklad boli plne podriadené politickým turbulenciám, ale zvyšovanie celkovej ekonomickej úrovne sa prejavilo na raste prekladateľskej produkcie aj v časoch normalizácie. Už koncom 70. rokov sa do slovenčiny prekladali niektorí autori tabuizovaní aj v bývalej Juhoslávii, napríklad srbský spisovateľ Miloš Crnjanski. Dostali sa k nám aj vďaka tomu, že dravo nastupovala nová prekladateľská generácia, ktorá si potrebovala vyslúžiť ostrohy.

V tom čase ste už pracovali v Revue svetovej literatúry?
Áno a treba vari pripomenúť, že významní juhoslovanskí prozaici, ktorým nemohli v tom čase vyjsť knižné preklady, sa u nás prezentovali časopisecky. Tu treba zdôrazniť skutočne historickú úlohu Revue svetovej literatúry a Slovenských pohľadov. Diela významných srbských, chorvátskych, ale aj macedónskych prozaikov a dramatikov sa okrem toho uvádzali aj v našom rozhlase, čo je veľký paradox, lebo rozhlas sa vtedy považoval za významnú baštu šírenia vládnucej ideológie.

Ako to teda bolo možné?
Jedine tak, že prekladatelia, redaktori a dramaturgovia kľučkovali, ako vedeli a ako sa dalo – všetci sme sa pohybovali na hranici možností. Okrem toho v každom vydavateľstve sa našiel človek sympatizujúci s Juhosláviou. Juhoslovanské literatúry boli v kurze, o knihách južných bratov sa debatovalo v Klube spisovateľov. Beda tomu, kto nepoznal rozdiel medzi poetikou Miroslava Krležu a Iva Andrića. A otázka, kto z týchto dvoch sa stane nositeľom Nobelovej ceny, sa rozoberala rovnako vášnivo ako šance Slovana Bratislava v nadchádzajúcom hokejovom zápase.

Pozorujete dnes v nástupníckych štátoch po bývalej Juhoslávii to, čo vidíme v Česku a na Slovensku, čiže istú nostalgiu po bývalej federácii? Alebo tam sa niečo podobné neprejaví nikdy, keďže tamojšie národy sa rozchádzali tak krvavo?
Pri ostatnej návšteve ma v Záhrebe istý chorvátsky intelektuál ubezpečoval o tom, že pojmy Srb a Srbi v ňom nevyvolávajú negatívne emócie, zatiaľ čo ho vždy pobúri slovo Juhoslávia, lebo ho chápe ako symbol politickej a národnej neslobody.

S juhoslovanským pasom sa však pred tridsiatimi rokmi dalo slobodne cestovať po celom svete, kým s československým… veď si dobre pamätáme kam.
Normálny človek pociťuje nostalgiu výberovo – len po tom lepšom. Bolo by predsa nenormálne želať si návrat zlého. Myslím, že čím viac lepšieho poskytne život v podmienkach zjednotenej Európy, tým menšia bude nostalgia za starými časmi Keď všetci dostanú európske pasy, keď budú mať rovnakú, prípadne aj vyššiu životnú úroveň, nostalgia ostane len ako túžba po večnej mladosti.

Prekvapil vás vypätý, militantný nacionalizmus, ktorý sprevádzal rozpad Juhoslávie?
Priznám sa, že som bol veľmi zlý prognostik. Nevedel som si predstaviť, že v Sarajeve, kde pravoslávni, katolíci aj moslimovia (teda Srbi, Chorváti, Bosniaci) bývali v jednom paneláku, spoločne pracovali, chodili do jednej kaviarne a spoločne oslavovali rodinné udalosti, sa strhne také peklo. Nielenže ja som si to nevedel predstaviť, ale nevedela si to predstaviť ani väčšina Sarajevčanov a obyvateľov Juhoslávie. Svet však nestojí na predstavách, ale na realite. V bývalej Juhoslávii boli výhrady voči mnohému, ale základné heslo „Bratstvo – jedinstvo“ nik nespochybňoval, čo neznamená, že ľudia nevolali aj po zmenách, ktoré sa vo väčšej či menšej miere týkali otázok bezprostredne súvisiacich s národnou problematikou (od používania jazyka po ekonomické problémy jednotlivých republík a regiónov).

Tak teda prečo to muselo prerásť až do vojnového konfliktu?
Na túto otázku zatiaľ jestvuje len filozofická odpoveď – to, čo sa stalo, sa muselo stať. Keby sa to nestalo, tak by sa to nestalo. Nestávajú sa len veci, ktoré sa podľa najvyšších prírodných zákonitostí nemôžu stať, ale politika nie je astronómia ani fyzika.

Prečo sa potom Slováci a Česi dokázali krátko nato rozísť pokojne?
Pokojný česko-slovenský rozvod je celosvetovou legendou, ale poznám aj názory, že iný rozvod bol v tomto prípade pre západnú Európu jednoducho nežiaduci a neprijateľný.

Radšej zmeňme tému. Ako to bolo za čias Juhoslávie s tamojšími národnými jazykmi? My bežní smrteľníci sme ich vnímali ako viac-menej spoločný jazyk – srbochorvátčinu. Je vôbec nejaký podstatný rozdiel medzi srbčinou a chorvátčinou?
Najskôr pripomeniem, že aj zákony bývalej Juhoslávie uznávali ako ekvivalent pojmu „srbochorvátčina“ pojem „chorvátosrbčina“. Už chorvátsky bard Krleža, aforisticky hovoril, že nevie, či ide o jeden národ, ktorý má dva jazyky, alebo o dva národy, ktoré majú jeden jazyk. Blízkosť jazykov umožňuje aj takýto názor. Vychádzať však treba z toho, že ak istá skupina ľudí považuje svoj jazyk za národný jazyk, tak to jednoducho treba akceptovať v plnom rozsahu.

Dobre, ale vy sám tam nachádzate podstatné rozdiely?
Prikláňam sa k názoru, že chorvátsky jazyk a srbský jazyk sú od počiatku dva rôzne jazyky, ktoré vznikli na rôznych dialektoch štokavského nárečia, ktorým sa hovorí v Srbsku, Bosne, Čiernej Hore a v prevažnej časti Chorvátska. Hercegovinské štokavské nárečie je základom pre srbskú, chorvátsku i bosniansku spisovnú formu. Zdôrazniť však treba to, že v minulosti bola chorvátska literatúra písaná aj vo výlučne chorvátskom kajkavskom dialekte, ktorý podľa názoru niektorých Chorvátov bol „obetovaný" v záujme chorvátsko-srbského zbližovania, ktoré si vyžadovala mocensko-politická situácia v 19. storočí, keď oba národy boli utláčané susedmi (Turkami, Maďarmi, ale aj Talianmi). Pripomeniem však, že v kajkavskom dialekte, ktorým sa hovorí v okolí Záhrebu, dodnes vychádzajú knihy.

Môžete na ilustráciu uviesť významnejšie lexikálne rozdiely medzi srbčinou a chorvátčinou?
Aj bežný turista zistí, že názvy mesiacov v srbčine sú rovnaké ako v slovenčine, zatiaľ čo chorvátčina si zachovala staré kultúrne názvy, napríklad lipanj, srpanj, kolovoz, rujan atď.

Po rozpade Juhoslávie sa chorvátčina a srbčina začali asi navzájom vymedzovať. Kam až tento proces zašiel a kam až môže zájsť?
Nepovažujem za náhodné, ak krátko po vzniku súčasného Chorvátska vyšiel v Záhrebe Slovník rozdielov medzi chorvátskym jazykom a srbským jazykom. Je to hrubá kniha, ktorá vzbudila polemiku už preto, lebo takýto slovník vyšiel aj roku 1940 v ustašovskom Chorvátsku. Aby sme sa vyhli nežiaducim paralelám, musím pripomenúť že vyšli aj normatívne diela pre bosniacky jazyk a Čiernohorci už výrazne naznačili, že proces diferenciácie či parcelizácie „srbochorvátskeho jazyka“ bude pokračovať. Našim prekladateľom neostane iné ako si zadovážiť nové slovníky.

Čo sa deje s južnoslovanskými národnými literatúrami po rozpade Juhoslávie? Prežívajú rozkvet alebo stagnáciu?
O stagnácii nemôže byť reč, veď doba, v ktorej sa národná otázka dostala do popredia, rozprúdila aj túto oblasť života spoločnosti. Nehovorím len o dielach esejistického či publicistického charakteru, ktoré začali vychádzať v oveľa hojnejšom počte než v minulosti a mnohé z nich promptne našli odozvu v prekladoch do celej Európy (a to najmä od autorov, ktorí boli známi aj v kontexte politiky). Popularitu získali aj diela, ktoré reagovali na občiansku vojnu – svet objavil najmä dlhé roky málo prekladaných autorov žijúcich v Bosne alebo pôvodom z Bosny.Pri takej hojnosti titulov sa asi nevyberá ľahko. Dnes situáciu podstatne uľahčuje internet, a teda nie je núdza o informácie, ktoré umožňujú kvalitný výber. Problém je v realizácii, vo vydávaní, presnejšie financovaní kníh autorov, ktorí kvalitou síce dosahujú svetové parametre, ale u nás nie sú schopní konkurovať dielam zo západných krajín, ktoré majú dobrý imidž už svojím pôvodom.

Skúste uviesť jeden príklad za všetky.
Takmer dvadsať rokov odpočíval v rukopise môj preklad knihy, ktorá má atraktívny obsah a najmä atraktívny názov: Dejiny pornografie. Až pred pár rokmi knihu významného súčasného autora, ktorá nie je pornografiou ani dejinami, s úspechom vydal Kalligram, lebo sa mu podarilo naškriabať peniaze na Slovensku i v zahraničí. Len skutočne výnimočný a zavedený autor môže vyjsť bez finančnej pomoci. Finančne samonosným autorom v mojej niekoľkoročnej praxi bola iba chorvátska spisovateľka Marja Jurić Zagorka, ktorej historické romány sú presiaknuté národným a sociálnym cítením.

Aký to bol pocit, keď ste si založili svoje vydavateľstvo a prestali ste byť závislý od rozhodnutí iných?
Pocit to bol skvelý, ale od prvej chvíle som si uvedomoval, že sloboda je poznanie nevyhnutnosti. Mohol som vydávať len to, čo na seba zarobilo a po istej dobe aj to, na čo som si zarobil, prípadne vymodlil od ministerstiev kultúry. Skrátka, malý súkromný vydavateľ sa nemôže plne riadiť emóciami, literárnym citom a vkusom či dokonca sympatiami k slovanskému juhu. Súkromný vydavateľ na Slovensku musí pomedzi to všetko dobre bicyklovať, aby nespadol pod kamión, ktorý práve preváža západný i domáci knižný brak. Avšak najnebezpečnejší je parný valec ekonomiky, ktorá nepozná svetové strany ani hranice a nezáleží jej na literárnej úrovni.

Napriek tomu sa vám podarilo vydať niekoľko kníh významných južnoslovanských prozaikov a možno povedať, že v oblasti vydávania dramatických diel v značnej miere nahrádzate bývalú Litu.
Knihy drám vyšli s finančnou pomocou ministerstva kultúry, autori i prekladateľ ostali bez honorárov v nádeji, že hry sa dostanú do divadiel. V tejto súvislosti si spomínam, ako ešte za bývalého režimu som obhajoval na ÚV KSS hru jedného macedónskeho dramatika. Vtedajší bulharský konzul v Bratislave totiž spochybnil existenciu Macedóncov a Macedónska. „Súdruhovia, ak sovietski súdruhovia v Boľšoj sovetskoj enciklopedii uznávajú Macedónsko a Macedóncov, potom, súdruhovia, ani my nesmieme mať pochybnosti o existencii macedónskych súdruhov.“ Aforisticky sa dá povedať, že s pomocou sovietskych súdruhov som zachránil Macedónsko.

A tú hru potom naše divadlá aj uviedli?
Áno, bolo to prosím v roku 1979. Pamätám si presne, lebo odvtedy žiadnu macedónsku hru nehralo nijaké slovenské profesionálne divadlo. Niečo také by nahnevalo aj súdruhov z bývalého ÚV KSS. Pánov z bývalej VPN, čo dodnes okupujú divadlá, to vôbec netankuje. Samozrejme, mňa z toho triafa šľak a nad týmto stavom krútia hlavami aj niektorí skúsení divadelníci.

Inými slovami, vaša spolupráca so slovenskými divadlami dnes viazne?
Je to horšie, musím ju charakterizovať ako jednosmernú: som známy ako doktor Otravkin, lebo divadelníkov vytrvalo otravujem. Zásobujem ich prekladmi, ktoré vyrábam bezplatne a ktoré nik nielenže nehrá, ale ani nečíta. Pri toľkých aktivitách našich dramaturgov a riaditeľov divadiel sa ani nečudujem. Čudné mi je len to, za čo berú plat v štátom platených divadlách. Mrzí ma, že na Slovensko sa nedostanú hry, čo mali svetové premiéry v takých "dedinách“ ako Londýn, Paríž či Amsterdam a ktoré sa hrajú po všetkých "zapadákovoch“ južnej a východnej Európy, Moskvu nevynímajúc. Len v jednom stredoeurópskom "veľkomeste“, v bývalom Prešporku ich vytrvalo ignorujú.

Napriek tomu nestrácate humor a zrejme ani optimizmus.
Povzbudzuje ma jedine to, že každý riaditeľ divadla pri pojedaní špecialít sa ide zadrhnúť od strachu, keď ma zazrie na recepcii, ktorú usporadúva niektorá južnoslovanská ambasáda. Ale aj ja som diplomat, nikomu nenadávam na počkanie – počkám si, kým nevymenujú nového riaditeľa, čo sa v slovenských divadlách deje dosť často. Potom znova idem na návštevu s knihami a rukopismi, chválim svoj tovar a márne žiadam, aby povedali, akú hru by potrebovali. Lebo ja viem zadovážiť aj hru O desiatich trpaslíkoch. Ak treba aj takú, v ktorej jeden bude ryšavý a jeden bude hovoriť po anglicky!