Potom prišiel zvrat a z manžela sa stal agresívny násilník, ktorý týral najmä ich syna. Dnes žije matka so synom v sociálnom zariadení a od agresívneho manžela jej už nehrozí žiadne nebezpečenstvo, nedávno totiž zomrel.
„Bolo to vynikajúce manželstvo, až kým neutrpel úraz. Padol na schodoch, zranil si hlavu a odvtedy to už išlo dolu vodou. Úplne sa rozsypal, viackrát sa liečil na psychiatrii. Mával agresívne stavy, bil syna, rozbíjal všetko, čo sa dalo. Keď dostal takýto záchvat, volali sme záchranku a tá privolala aj policajtov. Potom mu dali injekciu a on spal. Ani slovom sa neospravedlnil, keď sa prebudil, vôbec nevedel prejaviť ľútosť. Tieto záchvaty mával niekedy každý deň, niekedy každý tretí, občas bol aj mesiac bez nich,“ spomína pani Lucia.
V záchvatoch zúrivosti hádzal po svojich blízkych všetko, čo mu prišlo pod ruku. Po cudzích nie, pretože nikto k nim nechodil. Bývali v činžiaku, mali veľa susedov, ale podľa pani Lucie všetci ich prestali navštevovať, keď videli, ako sa jej manžel zmenil. Kým bola doma, syna sa snažila brániť, ale keď bola v práci, malý Patrik bol terčom jeho zúrivosti. „Doteraz má vážne psychické problémy, utrpel veľkú traumu. Cez školský rok bol v ústave na liečení a po prázdninách sa tam musí vrátiť, ešte to potrebuje. Tie hrozné zážitky zanechali následky. Vôbec na to nespomíname, to obdobie nie je téma na debaty medzi nami. Bolo by mu ešte horšie. Lekári hovoria, že sa môže vyliečiť, len sa mu nemajú ničím pripomínať traumatizujúce zážitky, nemáme ani chodiť do tých končín, kde sme bývali. Tak sa im vyhýbame,“ hovorí Patrikova matka.
Sama bola na tom pred rokom psychicky dosť zle. Akoby nestačil život s manželom tyranom, ešte aj jeho deti z prvého manželstva ju pripravili o byt. Ujali sa jej v istom sociálnom zariadení na Považí. Žena s dieťaťom prišla v zúfalej situácii, hrozilo im, že sa z nich stanú bezdomovci. A to by malo za následok, že by dieťa odlúčili od matky a muselo by ísť do domova. Sociálne zariadenie na Považí nie je určené pre týrané matky, ale tejto rodine poskytlo útočisko. Dalo im ubytovanie a základné podmienky na to, aby mohli existovať. Mesto jej umožnilo privyrobiť si cez aktivačné práce, kým si nenájde nejaké zamestnanie.
„Sú to veľmi smutné prípady, ale čo je asi najsmutnejšie, najviac si to odnesú bezbranné deti. Tento chlapec toho veľa vytrpel, zdá sa, že bude dlho trvať, kým na to všetko úplne zabudne a v jeho pamäti neprevážia pozitívne zážitky. V našom zariadení máme štyri takéto týrané matky s deťmi, každý z týchto príbehov je námet na hrubočizný román. Sú to mladí ľudia, ktorí vinou tyranov prežili toľko, čo väčšina z ostatných ľudí neprežije za celý život,“ povedal riaditeľ sociálneho zariadenia.
(Vzhľadom na ochranu maloletého dieťaťa a ďalší život jeho matky zachovávame ich anonymitu. Mená sú pozmenené, ale ich príbeh je pravdivý.)