Aké najčastejšie prípady, ktoré sa týkajú detí, riešite?
Najviac prípadov sa týka záškoláctva, narastá počet priestupkových konaní, najmä v oblasti drobných krádeží u mladistvých aj u detí. Z hľadiska starostlivosti o dieťa prevažujú prípady problematických situácií ohľadom úpravy a realizácie styku rodiča s dieťaťom, ktoré bolo zverené do starostlivosti druhého rodiča. Častejšie s podnetmi, ktoré oznamujú hrubé zanedbávanie starostlivosti o deti, prípadne týranie dieťa. Preverujeme všetky podnety, ale, našťastie, prevažná väčšina je nepotvrdená. Ak sa podnet týka napríklad násilia alebo pohlavného zneužívania, tak ich preverujeme neodkladne operatívne.
Súvisí nárast podnetov s vlaňajším prípadom utýranej Lucky?
Súhlasím s tým, že nárast podnetov súvisí aj s vyšším záujmom verejnosti, ale najmä s osvetou. A prípad Lucky možno viac zmobilizoval aj zdravotníctvo, lekárov. Hoci aj oni v minulosti signalizovali, ak sa rodič s dieťaťom nedostavil na očkovanie alebo upozorňovali na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť o dieťa. Všeobecne si verejnosť viac všíma život ľudí okolo. Ale na druhej strane sa často stretávame aj s tým, že možnosť podať podnet sa často aj zneužíva. Týka sa to najmä ľudí, ktorí medzi sebou riešia partnerské a majetkové spory či dokonca rodinné a susedské spory. Drvivá väčšina podnetov býva nepotvrdená, ale preverujeme každý podnet. Aj anonymný.
Ste schopní reagovať okamžite?
Už niekoľko rokov máme zavedenú služobnú pohotovosť sociálnych pracovníkov, ktorá funguje 24 hodín denne, teda aj po pracovnom čase, počas víkendov a sviatkov. V prípade, že dostaneme podnet o dieťati, ktoré je ohrozené na živote a na zdraví alebo pácha trestnú činnosť a je zadržané, alebo ide o maloleté dieťa bez sprievodu, sme mobilní, sme schopní dopraviť sa na miesto a robiť opatrenia.
Ako to vyzerá v praxi?
Keď sa podnet k nám dostane, sociálny pracovník na základe opísaného problému vyhodnotí situáciu, či ide o vážnu mieru ohrozenia dieťaťa alebo je to vec, ktorú môže vykonať zajtra alebo pozajtra v rámci plánovania činnosti. Ak je vážne podozrenie na ohrozenie života a zdravia dieťaťa, sociálny pracovník ide na návštevu rodiny alebo prostredia, kde sa nachádza. Na mieste, priamo v teréne, hovoríme s dieťaťom, rodičmi, ďalšími prítomnými. Sociálny pracovník musí okamžite s plnou zodpovednosťou vyhodnotiť situáciu, či je dieťa vážne ohrozené, aká je miera ohrozenia, či je potrebná krízová intervencia zo strany odborníkov, či je potrebné vyňať dieťa z toho prostredia, prípadne, aké iné opatrenia treba prijať.
Čo ak sú v rodine problémy, dieťa je zanedbávané, možno týrané, ale v danej chvíli nie je ohrozené na živote?
Ak je podozrenie na týranie dieťaťa, sociálny pracovník robí kroky na izoláciu agresora od dieťaťa a zabezpečenie bezpečného prostredia pre dieťa a odbornej pomoci. Ak ide o zanedbávanie starostlivosti o deti, nastupuje fáza dôkladného zisťovania, overovania informácií, konzultujeme s odborníkmi, pediatrami, školskými zariadeniami, kontaktujeme samosprávu, zisťujú sa informácie o rodine, aké skúsenosti s rodinou má samospráva. Treba zistiť, v akej situácii bola rodina v minulosti a teraz a aký by mohol byť ďalší vývoj. Priebežne sa sleduje situácia v rodinnom prostredí, rodinu navštevujeme. Robia sa pohovory s deťmi, dospelými, poskytuje sa odborné poradenstvo. Zvažuje sa, vyhodnocuje, aké sú možnosti a záujem rodiny aktívne riešiť situáciu. Spolu s ďalšími subjektmi, najmä so samosprávami, sa plánuje ďalšia práca s rodinou. Situácia rodiny sa potom priebežne vyhodnocuje a prijímajú sa opatrenia.
Čo všetko sledujete pri návšteve rodiny?
Zisťujú sa bytové podmienky, hygienické podmienky, ekonomická a sociálna situácia rodiny, aký je príjem rodiny, aké sú vzťahy a komunikácia medzi jednotlivými členmi rodiny. Ak zistíme problémy, poskytujeme poradenstvo. Tam, kde je zlá ekonomická situácia, zvyčajne trpí aj hygiena, nielen osobná, ale aj hygiena ošatenia, môže sa tiež vyskytovať ohrozenie výživy, keď dieťa je len na suchej strave. Stávajú sa aj prípady, že deti chodia po dedine a pýtajú si jesť. Hrubé zanedbanie starostlivosti je aj to, keď sa rodič o dieťa nezaujíma, ignoruje ho. Ale také prípady sa často neobjavujú, teda nie sú nám signalizované.
Kde je hranica, pri ktorej hrozí odobratie dieťa?
Často od ľudí počujeme, že dieťa žije v chudobných pomeroch. Sociálni pracovníci často zvažujú, kde je hranica ohrozenia zdravého vývoja dieťaťa. Ak má dieťa jedny topánky a sveter, ale rodičia ho ľúbia, v rodine sú dobré vzťahy, dieťa je najedené, rodičia sa usilujú zabezpečiť ho v rámci možností, chudoba nie je dôvodom na vyňatie dieťaťa z rodinného prostredia. Nemôžeme všetky deti z ekonomicky slabých rodín vziať a dávať do detských domovov. Sociálny pracovník musí na návštevách zistiť a odpozorovať, či rodič deti miluje, či sú tam silné väzby – aj keď jedia veľmi skromne, nehladujú a je záujem starať sa o dieťa. Komunikujeme aj s lekárom, školskými zariadeniami, samosprávami a potom situáciu vyhodnotíme.
Ale sú aj rodiny, ktoré vyzerajú bezproblémovo a dieťa možno bijú.
Aj v rodine, kde ekonomická situácia nemusí byť zlá, sa môže vyskytovať alkoholizmus či psychiatrické ochorenie. V rodine môže byť aj typický agresor. Mali sme aj také rodiny, obaja rodičia boli zamestnaní, pre verejnosť to bola slušná domácnosť, ale otec bol agresor. Vytváral fyzický nátlak na manželku alebo deti.
Ako vtedy vyzerá vstup do bytu?
Je to rozdielne. V niektorých rodinách bývajú preľaknutí, čo sa deje, prežívajú pocit hanby. Tie sú väčšinou ochotné spolupracovať. Snažíme sa ich získať pre spoluprácu, hovoríme, že sa ideme s nimi rozprávať, poskytnúť pomoc, poradiť. Iní sú možno podráždení, ale dá sa vycítiť, že je to ich spôsob obrany a ochrany samého seba. Tiež prežívajú nejaký strach, hanbu, ale reagujú skôr útočne. Ale sociálni pracovníci sú dostatočne vybavení schopnosťou a zručnosťou komunikovať aj s rizikovým klientom, aj s klientom, ktorý je agresívny. Sú totiž aj takí, ktorí by sa možno pustili aj do fyzického útoku.
Ako postupujete v takých situáciách?
Situáciu nevyhrocujeme, treba sa pokúsiť ju zvládnuť. Ak nemôžeme byť v domácnosti spolu s jej členmi, aby sme zistili to, čo potrebujeme, treba domácnosť opustiť a využiť ďalšie prostriedky, ktoré máme, aby sme sa k dieťaťu a informáciám dostali. Sociálni pracovníci nechodia do rodín za asistencie príslušníkov polície, ale táto možnosť tu je a niekedy ju aj využívame. Máme rodiny, pri návštevách ktorých požiadame o asistenciu štátnu alebo mestskú políciu. Ale takých rodín nie je veľa.
Čo ak vám dvere neotvoria?
Sú aj také prípady. Vtedy si predvolávame rodičov na úrad, dieťa tiež môžeme navštíviť v školskom prostredí a tam získať informácie, ako sa dieťa cíti doma, ako sa k nemu správajú rodičia, ako sú zabezpečované jeho potreby. Horšie je to v prípadoch malých detí, ktoré ešte nechodia do školy. Rodiny, kde by bolo vážne podozrenie na zanedbanie starostlivosti o dieťa a nedostali sme sa tam, teraz nemáme. Aj keď v minulosti boli aj také.
Mali ste prípad, že do bytu ste vstupovali s políciou násilím?
Nie. Polícia môže vstúpiť do bytu násilím len vtedy, ak je niekto priamo ohrozený a počuť krik, plač. Sociálni pracovníci sú zvyčajne privolaní po takom vstupe, ak je na to dôvod. V budúcnosti by nám legislatíva mala umožniť požiadať súd o súhlas so vstupom do obydlia za asistencie polície, ale takých prípadov, predpokladáme, nebude veľa.
Čo by teda pomohlo v odhaľovaní prípadov týrania detí?
Fyzické týranie sa dá odhaliť na základe znakov na tele, lekárskej správy. Stopy po fyzickom násilí môžu vidieť učitelia, príbuzní, priatelia. Horšie je psychické týranie a pohlavné zneužívanie. Tam treba aktívnu spoluprácu obete, dieťaťa. Niektoré deti to vedia skrývať, nehovoria o tom. V takých prípadoch úzko spolupracujeme s lekármi, odborníkmi, psychológmi. Usilujeme sa viesť druhého rodiča, aby situáciu aj s dieťaťom riešil a snažíme sa pomôcť im pri osamostatnení sa. Ale každý prípad je individuálny. Najhoršia je naozaj situácia detí, ktoré nechodia do školy alebo školského zariadenia. Lebo odtiaľ máme najčastejšie správu, či dieťa chodí hladné, špinavé, učitelia by si tiež mali všímať, aj si všímajú, psychiku, zmeny správania sa dieťaťa, čo môže svedčiť o násilí, ktoré sa na ňom pácha. Za zhoršením prospechu alebo agresivitou a neprimeraným správaním môže byť niečo, s čím si dieťa nevie poradiť a ubližuje mu to. Mnoho týchto detí sa presadzuje práve veľmi afektovane, suverénne, správa sa neprimerane.
Čo býva najväčším problémom pri odhaľovaní prípadov týrania alebo zneužívania detí?
Problém je väčšinou dozvedieť sa to. A to aj napriek tomu, že podnet môže, ba musí dať ktokoľvek, kto sa dozvie, že dieťaťu sa deje nejaká neprávosť a je nejakým spôsobom ohrozené. Veľké možnosti má aj samospráva. Niektoré veľmi dobre spolupracujú, sú aktívne a pomáhajú nám, inde sú rezervy. A sú aj prípady, že podnet príde nepriamo od samotného dieťaťa.
Stal sa vám taký prípad?
Mali sme prípady dievčat, ktoré boli pohlavne zneužívané. V jednom prípade sa dievča zverilo svojmu priateľovi a ten inicioval konanie. V inom prípade sa dievča zverilo kamarátke a tá svojej mame. Ďalšie to povedalo výchovnej poradkyni v škole.
Ako ste postupovali v ich prípadoch?
Niektoré dievčatá išli do zariadenia, pretože neboli podmienky na ich umiestnenie v širšej rodine a matky neboli schopné odísť od partnera, niektoré šli do náhradnej rodinnej starostlivosti. Keď dievča pri rozhovore aj v prítomnosti psychologičky povedalo, že do rodiny sa za nijakých okolností nevráti, lebo sa bojí, tak sme hneď vybavovali umiestnenie v náhradnej starostlivosti a podávali návrh na vydanie predbežného opatrenia. Boli aj situácie, že dieťa sa odmietlo stretnúť s rodičom. Rodičov samozrejme potom kontaktujeme, pozývame na pohovor. S rodinou musíme ďalej pracovať.
Podávate trestné oznámenie?
Dávame oznámenie orgánom činným v trestnom konaní. Sú tiež prípady, keď otec pácha násilie na matke a deti sú toho svedkami. Z nášho pohľadu sú aj tieto deti obeťami, lebo sa to týka ich zdravého psychického vývoja a taká situácia je ohrozujúca. Vtedy hovoríme s matkou, snažíme sa jej pomôcť riešiť situáciu – či už odísť, alebo podať trestné oznámenie. Ak to matka neurobí, podávame oznámenie my. Matka niekedy aj súhlasí, že bude vypovedať, ale nevie si predstaviť, že by ona mala byť tým, kto podá oznámenie. Sú aj také prípady, že matky nakoniec odmietli vypovedať alebo zmenili výpoveď. Ale oznámenie rozhodne treba podať a veci preverovať. Obete väčšinou dlho nehovoria, v rodinách tiež funguje fenomén hanby, takže stane sa, že rodina vie, ale skrýva to. Pre sociálneho pracovníka je to ťažká situácia, najmä ak s dieťaťom predtým nepracoval.
Prečo?
Na správne vyhodnotenie situácie a zvolenie postupu nestačí len to, čo povie dieťa. Sociálny pracovník sleduje nielen slová, ale aj celkové správanie sa dieťaťa, jeho mimiku, prejav. Snaží sa vyhodnotiť vzťah rodič-dieťa, situáciu v rodine. Preto sa pokúša získať všetky dostupné informácie. Niektoré deti v takých závažných veciach aj klamali, bol to prejav ich vzdoru voči rodičom. Sociálni pracovníci môžu v záujme ochrany života a zdravia umiestniť dieťa do domova alebo krízového strediska aj bez zabezpečovania nutných dokladov. Stačí, že je podaný na súd návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktoré má byť súdom vydané do 24 hodín. Robí sa tak v prípadoch, keď ide o dieťa, na ktorom bolo páchané násilie, bolo hladné, smädné, unavené. Nie je vhodné, aby prežívalo niekoľko ďalších hodín stresu na úrade alebo na polícii, ale aby bolo čo najskôr v bezpečnom prostredí.
Čiže máte veľkú zodpovednosť, či sa rozhodnete správne?
Samozrejme, že sme neistí. Aj v teréne sme dvaja, na úrade sa radíme viacerí, požiadame o radu psychológov. V tomto je tá práca veľmi ťažká a náročná na odbornosť a osobnostné kvality. Celý deň pracujete s emóciami ľudí a ťažkými osudmi. Dostávajú sa k vám informácie, ktoré bolia. Musíte vedieť pracovať s klientom tak, aby ste si získali jeho dôveru, ale aby vás jeho osud zároveň nevtiahol príliš hlboko a aby emócie neprekryli ratio. Fáza, keď sa musíte rozhodnúť, je veľmi ťažká. Všetko ide veľmi rýchlo, niet času. A tam nesie zodpovednosť každý sám. Rozhodujeme o životoch – o deťoch i rodičoch. Keď sa rozhodneme písať nejaký návrh na opatrenie, je to veľká zodpovednosť.
Aj preto je sociálnych pracovníkov nedostatok?
Všeobecne sa hovorí, že je nás málo. Odborníkov máme, ale potrebujeme ich viac. Prípadov pribúda a mení sa doba.