Banská Štiavnica je svetová už 20 rokov

Odborníci pripomínajú, že nebolo ľahké dostať sa na prestížnu listinu.

Ak by sa to podľa primátorky Nadeždy Babiakovej nepodarilo, Banská Štiavnica by dnes asi bola ošarpanejšia. „Niektorí si to ani neuvedomujú a považujú to za bežnú vec. No pre nás to znamenalo záchranu Banskej Štiavnice, záchranu historického jadra, technických pamiatok a ďalší rozvoj,“ hovorí primátorka. Jedine tak sa mohla rozbehnúť súvislá rekonštrukcia približne 360 pamiatok a verejných priestranstiev. Zachránili sa aj tajchy – unikátna sústava vodných nádrží, ktorých energia sa využívala na ťažbu v čoraz väčších hĺbkach zeme, kde už nestačila ľudská a zvieracia sila. Banskoštiavnické tajchy boli v 18. storočí vzorom pre celý banský svet.

Babiaková hovorí o historickej rehabilitácii. Pretože s Banskou Štiavnicou sa spája veľa ďalších prvenstiev. Vyťažilo sa tu enormné množstvo striebra a zlata pre potreby kráľov a cisárov. Vznikla tu prvá vysoká škola technického charakteru, mesto bolo centrom vedy. Koncom 18. storočia vedci v tomto regióne celému svetu predstavili metódu nepriamej amalgamácie, ktorá sa postarala o prudký rozvoj chémie a hutníctva.

Zápis do zoznamu UNESCO sa podaril až na druhý raz. Pri prvom pokuse z roku 1992 v Paríži stál László Miklós, bývalý minister životného prostredia. V tom čase bol námestníkom ministra a predsedom Československej komisie pre spoluprácu s UNESCO. „Bolo to niečo nové pre východný blok. Nemali sme veľké skúsenosti s podobným projektom. Asi nebol na takej grafickej úrovni, ako očakávali, a preto sme na prvýkrát neuspeli. Uspeli však české mestá Telč, Český Krumlov a Praha,“ hovorí exminister. Prahe sa to podarilo aj napriek tomu, že sa komisii UNESCO pôvodne nepáčila televízna veža v scenérii historického jadra.

Foto: Pravda, Andrej Barát

Banská Štavnica Vďaka zápisu Banskej Štiavnice do zoznamu UNESCO sa mohla rozbehnúť súvislá rekonštrukcia približne 360 pamiatok a verejných priestranstiev.

Miklós spomína na smutný návrat z Paríža dnes už s úsmevom. Kvôli nedorozumeniu cestoval ministerský tajomník v autobuse z Paríža na schodoch. Doma ho vítali novinové titulky v štýle „Nakoniec nie sme svetoví“… A k tomu všetkému po Banskej Štiavnici začal kolovať vtip, že socializmus mohol ešte pár rokov vydržať. Aspoň by pokračovala rekonštrukcia Námestia Sv.Trojice. Tá sa totiž prerušila v roku 1989.

Slovenský návrh odborníci vyšperkovali a nakoniec uspel. K zápisu došlo 11. decembra 1993 spolu s Vlkolíncom a Spišským hradom, ktorý je jedným z najväčších v Európe. Podľa stánkarky na Námestí Sv. Trojice a učiteľky Nadeždy Kvakovej sa týmto aktom veľa zmenilo. „Nebolo to zo dňa na deň. No už za prvých päť rokov razantne stúpol počet turistov. Predtým sem chodili skôr Nemci, Rakúšania, Maďari, Česi. Dnes Japonci, Číňania, Francúzi, Izraelčania, Rumuni, Ukrajinci, Škóti, Angličania. Kedysi chodilo málo Slovákov, teraz sem prídu celé rodiny s deťmi.“