Sen o slobode chceli prevalcovať tankami

Zároveň mali tanky likvidovať ohnisko vtedajšej nákazy – vírus „socializmu s ľudskou tvárou“, slobody a demokracie, ktorý sa začínal nebezpečne šíriť do celého varšavského bloku. Tvrdí to profesor Ivan Laluha, blízky spolupracovník a priateľ Alexandra Dubčeka

Kde ste boli v noci na 21. augusta 1968?
Bol som doma. Bývam v činžiaku pod Bratislavským hradom. Pod nami býval vtedy jeden veliteľ pohraničnej stráže. Prišli chlapci, spojka, zobudiť ho, informovať, čo sa stalo, pomýlili si však dvere a zobudili mňa. Poslal som ich o poschodie nižšie. Jeden vojačik mi stihol ešte povedať: „Ale my sa nedáme!“ Hranice však už boli deravé ako ementál. Počuli sme hluk vrtuľníkov. Asi výsadok na Hrad, povedal som si. Okolo tretej nad ránom sme už so ženou nevydržali a išli do ulíc.

Čo ste tam videli?
Všade kolóny cudzích vojsk, odkiaľsi sa ozývala streľba zo samopalov. Pred hotelom Carlton som sa dal do rozhovoru s jedným sovietskym kapitánom. Presviedčal som ho, že sem nemali prísť. Spýtal sa ma, odkiaľ viem tak dobre po rusky. Študoval som u vás, odpovedám. Čiže zle ste sa tam učili, on na to, a viac sa so mnou nerozprával.

S Dubčekom ste sa spoznali ešte v Moskve, kde ste študovali v tých rokoch, čo aj on?
Nie, ja som bol poslucháčom Moskovskej štátnej univerzity, kým on Vysokej politickej školy. Bližšie sme sa spoznali a spriatelili až neskôr v Bratislave, po roku 1969, keď nás vylúčili zo strany.

Kde ste pracovali v čase augustových udalostí?
Na Vysokej škole ekonomickej, dnes je to Ekonomická univerzita, vtedy mala budovu pri Zimnom štadióne.

Priblížte nám, prosím, ako sa prejavilo uvoľnenie pomerov po januári 1968 a dubčekovská jar na tejto vysokej škole?
Napríklad aj tak, že sme si zriadili vlastnú rehabilitačnú komisiu a dosiahli sme, že viacerí profesori, ktorí museli školu v predchádzajúcom období opustiť ako politickí nespoľahliví, mohli sa vrátiť na svoje katedry. Takisto sme umožnili dokončiť štúdium poslucháčom, ktorých predtým vylúčili zo štúdia, pretože ich rodičia odmietli vstúpiť do JRD. Do akademických funkcií sme zaradili aj niekoľkých nestraníkov odborníkov, čo zásady kádrovej politiky dovtedy nepraktizovali.

Zmenil sa aj obsah štúdia?
Stihli sme uskutočniť niektoré zmeny v štúdiu ekonómie, zbaviť ho viacerých ideologizujúcich schém. Namiesto predmetu "vedecký komunizmus“ sme zaviedli všeobecnú sociológiu a sociológiu politiky. Ako nový predmet pre ekonómov sa začala prednášať sociológia práce a tak by som mohol pokračovať.

V tom čase ste už viedli stranícku organizáciu v škole, kde hrali prím reformní komunisti. Čo to znamenalo v situácii, keď aparát ÚV KSS ovládali naďalej dogmatici?
Po odchode Dubčeka do Prahy za prvého tajomníka sa prvým mužom na Slovensku stal Vasil Biľak, najmä okolo neho sa zoskupovali dogmatické sily. My sme našli útočisko v prostredí mestského výboru strany, kde malo prevahu dubčekovské krídlo a reformátori. Pracovníci Akadémie vied a vysokých škôl tam vytvorili čosi ako „mozgový trust“. Vtedy sa hovorievalo o dvoch pelotónoch na slovenskej politickej scéne či dokonca o „dvojvládí“.

Mladí ľudia, ktorí to nemohli zažiť, sa pýtajú, prečo sa zápas za reformy nevybojoval mimo komunistickej strany?
Lebo sa nemohol. Komunistická strana, nazývali ju aj štátostrana, prenikala vtedy všetkými pórmi spoločnosti, ovplyvňovala celý jej život a chod. Ak sa niečo malo na tom zmeniť, muselo sa so zmenami začať v strane.

Vysoká škola ekonomická patrila zároveň medzi bašty v hnutí za federatívne usporiadanie Československa, jej profesori sa zúčastňovali na príprave rôznych analýz a koncepcií, ktoré s tým súviseli. Politickú atmosféru však zároveň zaťažoval spor s českou stranou o to, čomu dať prednosť: demokratizácii alebo federalizácii?
Zastával som názor, že to nemožno stavať proti sebe, že federácia je z hľadiska emancipačného pohybu na Slovensku prirodzenou súčasťou demokracie. Ale čo by sme dosiahli jednoduchou federáciou bez demokratizácie systému? Iba to, že byrokratické centrum v Prahe by bolo nahradené byrokratickým systémom v Bratislave, menil by sa len národný aspekt či charakter byrokracie. Ale z hľadiska mocenských vzťahov príprava federácie umožnila reformným silám na Slovensku (najmä v KSS) upevniť svoje pozície a využiť ich aj v prospech celkového reformného demokratického pohybu.

Koncom júna 1968, krátko po tom, čo bola v Československu zrušená cenzúra, vyšla v Prahe výzva tamojších vedcov a umelcov, požadujúca urýchlenie a prehĺbenie reforiem. Spojenci z Varšavskej zmluvy ju označili za kontrarevolučnú, na Slovensku však výzva nemala väčší ohlas. Prečo?
Ja sám som k výzve 2 000 slov zaujal rezervovaný postoj, jej podnety som nepovažoval v tom čase za vhodné. Boli iba vodou na mlyn tým silám vnútri krajiny i za jej hranicami, ktoré požadovali zastaviť obrodný proces akýmkoľvek spôsobom.

Dalo sa už vtedy predpokladať, že spojenci zasiahnu proti Pražskej jari vojensky?
V lete 1968 sa už nielen v kuloároch, ale aj na verejných stretnutiach ozývala otázka: „A neobsadia nás?“ V tom čase som už pôsobil v celoštátnej tzv. Pillerovej komisii, ktorá mala dokončiť rehabilitácie osôb, postihnutých politickými procesmi v 50. rokoch. Na stretnutí jednej jej subkomisie som priateľom položartom povedal: „Snívalo sa mi, že Sovieti nám za každé slovo z výzvy 2 000 slov poslali jeden tank.“ Realita však bola krutejšia: prišli tri tanky na jedno slovo!

Vieme, že tomuto silovému riešeniu predchádzali pokusy „umravniť“ Dubčeka, nakloniť ho na stranu Kremľa. Kedy Sovietom definitívne praskli nervy?
Áno, Kremeľ chcel spočiatku spracovať Dubčeka, vytvoriť okolo neho také prostredie, ktoré by ho primalo zaštítiť boj proti tzv. pravici. Vyplýva to zo stenografického záznamu porady konanej v Moskve 18. februára 1968. Záznam poskytol svojho času československej strane bývalý ruský prezident Boris Jeľcin. Podľa všetkého bol tento scenár v hre až do 19. augusta 1968, keď mal Biľak posledný, nočný rozhovor s Dubčekom a nepresvedčil ho o potrebe tvrdo zakročiť proti radikálnym reformátorom. No treba vedieť, že Sovieti súbežne rozpracovali niekoľko scenárov riešenia tzv. československej krízy a mali v úmysle ich použiť v závislosti od toho, ako sa vyvinú okolnosti. Existujú dokumenty o tom, že už od marca 1968 uvažovali aj s "maďarským variantom“ násilného potlačenia demokratizačného procesu v ČSSR.

To by znamenalo použiť vojská na potlačenie „kontrarevolúcie“, ako to urobili v prípade maďarského povstania v roku 1956?
Presne tak. Minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko podľa sprístupnených dokumentov už 10. apríla 1968 informoval, že armáda je na pokyn strany pripravená poskytnúť "bratskému Československu“ vojenskú pomoc v boji proti „vnútornej reakcii a kontrarevolúcii“. A už o dva dni na to začali sovietski generáli pracovať na operácii pod kódovým označením Dunaj.

Po nástupe Dubčeka na čelo KSČ v januári 1968 mu však Brežnev očividne dôveroval …
… ale už vo februári a marci začal túto počiatočnú dôveru voči Dubčekovi strácať. Poveril napríklad sovietskeho veľvyslanca v Prahe Stepana Červonenka, aby Antonína Novotného – vtedy ešte stále prezidenta ČSSR – vystríhal pred demisiou z tejto funkcie. Zrejme ho chcel udržať v tunajších politických špičkách ako protiváhu Dubčeka. Ale nevyšlo mu to.

Vraj v sovietskom politbyre boli do poslednej chvíle rozpory a hádky vzhľadom na vojenskú intervenciu, bolo to tak?
Sprístupnené archívne dokumenty, predovšetkým uznesenia politbyra KSSZ, hovoria o jednomyseľnom prijímaní príslušných rozhodnutí. Z iných zdrojov však možno dedukovať, že Grečko či Andropov (vtedajší šéf KGB) uprednostňovali silové riešenie, zatiaľ čo Brežnev radil ešte počkať. Ale 17. augusta povedal definitívne áno aj on.

Už na druhý deň sa k nemu pripojili najvernejší spojenci z varšavského vojenského bloku – Wladyslaw Gomulka, Walter Ulbricht, János Kádár a Todor Živkov.
Stalo sa tak na moskovskej porade 18. augusta 1968, kde Brežnev informoval o rozhodnutí politbyra prvých tajomníkov štyroch „bratských komunistických strán“ z Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Zistili sme, povedal im, že s Dubčekom to nejde podobrotky ani pozlotky, tak to teraz skúsime s robotnícko-roľníckou vládou. A oni vrelo súhlasili.

Ani Kádár nezaváhal?
Maďarský vodca vychádza z archívnych dokumentov, sprístupnených v Rusku, dosť neslávne. Už v období drážďanskej schôdzky tejto podarenej „päťky“ lídrov, čiže v marci 1968, sa v rozhovore s Brežnevom vyjadril: Škoda, že nemáme v Československu nejaké sovietske jednotky ako v Maďarsku. Vraj určitou aktivitou by mohli pozitívne ovplyvniť vnútropolitickú situáciu. Neskôr, pri inej príležitosti sa k tomu vrátil: keď to nepôjde ináč, bude tam treba nejaké vojská umiestniť…

Ako sa zachoval na porade 18. augusta?
Kádár sa vtedy odvolával najmä na svoj posledný rozhovor s Dubčekom, ktorý mal deň predtým v Komárne. Tvrdil, že Dubček sa vyjadroval nezodpovedne, zmätočne, a preto on, Kádár, nevidí iné východisko, ako podporiť indrovcov.

Prečo v tom čase Kremeľ tak preferoval Indru? Prečo práve tohto ministra dopravy, ináč rodáka z Medzeva, ktorý vyrástol v Česku, kde potom urobil kariéru?
To je jedna z nedostatočne osvetlených otázok… Zostáva však faktom, že Sovieti vtedy stavili predovšetkým naňho. Keď zlyhal, vysunuli viac do popredia Biľaka. To už bolo po invázii vojsk a oni začali pripravovať na prevzatie moci skupinu tzv. pragmatikov, do ktorej patril Gustáv Husák, Ludvík Svoboda, Lubomír Štrougal a ďalší.

Je pravda, že na porade 18. augusta Brežnev svojich spojencov varoval aj pred možným ozbrojeným odporom pri vstupe vojsk do Československa?
Áno, a odvolával sa pritom na maršalov. Bude sa možno bojovať, povedal. A potom vyzval prítomných, nech upozornia svojich ľudí, že treba pripraviť cement, drevo a iný stavebný materiál na obnovu Československa.

S robotnícko-roľníckou vládou mal vzniknúť aj revolučný tribunál. Koho mali pred tribunál postaviť – povedalo sa o tom niečo aj na spomínanej porade?
Iba nepriamo. Z dostupných dokumentov sa ďalej dozvedáme, že vznikajú zoznamy ľudí, ktorí budú oporou intervenčných vojsk. Čiže koho potom vyhľadajú, oslovia a kto pod ich kuratelou bude uskutočňovať ďalšie úlohy. Zároveň sa mali robiť zoznamy ľudí, ktorí museli preč z verejného života.

V nočných hodinách vojská Varšavskej zmluvy – len v prvom slede to bolo 120-tisíc po zuby ozbrojených chlapov (celkovo pol milióna), 6-tisíc tankov a 450 lietadiel s výsadkom – prekročili štátne hranice Československa. Okolo druhej hodiny po polnoci 21. augusta vzniklo známe vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ o tom, že ich nikto nepozval, okolo štvrtej vtrhla do budovy ÚV KSČ skupina výsadkárov a niečo po ôsmej podriadení plukovníka Molnára z Krajskej správy ŠtB v Prahe v sprievode sovietskych vojakov hovoria Dubčekovi zatýkaciu formulu: „Zatýkame vás v mene robotnícko-roľníckej vlády, ktorú vedie súdruh Indra a do dvoch hodín budete postavený pred revolučný tribunál…“
Áno, udalosti sa rútili v tomto slede, spomínaný druhý krok – revolučný tribunál však nenasledoval. Otázne je prečo. Možno sa len domnievať, že preto, lebo invázia sa stretla s neuveriteľne negatívnou ozvenou u obyvateľstva a v politických štruktúrach, vrátane u mnohých z tých, čo sľubovali, že ju podporia. Zrazu cúvli. Pravdu povediac, Dubčekovi zachránili život tie státisíce Čechov a Slovákov, ktorí vtedy vyšli do ulíc a protestovali proti okupácii. Keby proti nim interventi tvrdšie zasiahli, je z toho občianska vojna, to si zrejme uvedomovali, potom by ani mnohých našich vojakov už nič neudržalo v kasárňach…

Mala vzniknúť robotnícko-roľnícka vláda s revolučným tribunálom aj na slovenskej republikovej úrovni?
Ani o tom sa zatiaľ nič nevie. Vie sa len toľko, že predstaviteľom sovietskej „piatej kolóny“ v tú osudovú noc bol na Slovensku – v zastúpení Biľaka, ktorý sa nachádzal v Prahe – Miroslav Hruškovič. Ten na prvom nočnom zasadnutí zavádzal členov Predsedníctva ÚV KSS, keď tvrdil, že podľa čerstvej informácie z pražského ústredia vojská k nám prišli na pozvanie prezidenta a ústredného vedenia strany a že ich vstup treba odsúhlasiť.

Ostatní tomu uverili?
Nič nebolo jasné, kým rozhlas nezačal vysielať vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré odsúdilo vojenskú intervenciu.

Ako hodnotil Kremeľ jej prvé hodiny?
Bol zjavne prekvapený vlnou pasívneho odporu verejnosti proti agresii. Kremeľ totiž uveril tvrdeniam Biľakovej a Indrovej skupiny vo vedení KSČ, že tam majú väčšinu a že na druhý deň po invázii ovládnu všetky kľúčové mocenské inštitúcie. Kremeľ zistil, že scenár s tzv. robotnícko-roľníckou vládou začína vážne škrípať, nevedelo sa, čo ďalej. Morálno-politický odpor proti okupácii bol taký veľký, že by to tu museli všetko prevalcovať. To si však nemohli dovoliť.

Prečo nie?
Museli brať ohľad aj na mienku medzinárodného spoločenstva, ale nielen to. Zrejme zvažovali aj možný ohlas takéhoto konania u nich doma. Revolučný tribunál sa teda neschádza, Dubčeka držia v budove ÚV KSČ do obedňajších hodín, potom ho berú na letisko a až po zotmení transportujú aj s ďalšími do vysokohorskej chaty na Zakarpatskej Ukrajine. Tam opäť vyčkávajú, akoby nevedeli, čo robiť. Ale v skutočnosti asi zvažujú a organizujú postupný prechod k ďalšiemu variantu riešenia situácie.

Zvažovali možnosť nastolenia priamej okupačnej moci?
Zrejme sa pohrávali aj s takouto myšlienkou. V každom prípade sa tým niekoľkokrát vyhrážali aj v rozhovoroch s izolovaným Dubčekom, o čom mi on sám neskôr viackrát rozprával. Napokon však zvolili pokojnejšiu alternatívu, pomocou ktorej dokázali postupne realizovať takmer všetko, čo si predsavzali ešte v jarných mesiacoch roku 1968.

Dá sa už na základe sprístupnených dokumentov usudzovať o úlohe v týchto udalostiach prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorý vo funkcii vystriedal Novotného 30. marca 1968?
Ak sa pýtate na obsah telefonátov medzi Brežnevom a Svobodom pred intervenciou, alebo ich rozhovorov medzi štyrmi očami v Moskve, je naďalej neznámy. Myslím si, že niektoré dôležité epizódy, spojené s inváziou 21. augusta a tým, čo po nej nasledovalo, neboli vtedy ani zdokumentované. Ďalšie možno aj áno, ale príslušné záznamy sú naďalej utajené.

A váš názor?
Generál Svoboda možno naozaj prispel k tomu, aby tu nebolo krviprelievanie. Ale v sovietskych archívnych materiáloch, ktoré sú k dispozícii, sa uvádza, že keď bude najhoršie, tak „zapracuje“ súdruh Svoboda, aby udalosti prebiehali žiaducim smerom. Je isté, že počas rokovaní v Moskve patril medzi najaktívnejších podporovateľov podpísania známeho protokolu, ktorý neskôr poslúžil normalizátorom na definitívne skoncovanie so všetkým, čo zaváňalo myšlienkami Pražskej jari.

Do Moskvy odletel Svoboda s Biľakom, Husákom a ďalšími ústavnými predstaviteľmi 23. augusta. Kým tam rokovali, v Prahe sa konal tzv. Vysočiansky zjazd KSČ, ktorý odsúdil okupáciu. Mimoriadny zjazd slovenských komunistov prebieha po ňom, v dňoch 26. až 29. augusta. Zúčastnili ste sa na tomto snemovaní?
Áno, a živo si na všetko pamätám. Zjazd sme začínali 6. augusta podvečer v dimitrovke. Na druhý deň sme tam v rokovaní pokračovali. Vtedy sme ešte nevedeli, ako dopadla československá delegácia v Moskve, čo tam podpísala, jej návrat do vlasti sa ešte len očakával. Delegáti vystupovali v Rači z električiek, okolo nás prechádzali sovietske vojenské autá, nikomu však nenapadlo prekážať nám. Pritom dobre vedeli, ako dopadol vysočiansky zjazd, stačilo tam postaviť pár vojakov so samopalmi a nemohli by sme sa ani zísť.

Ako si to vysvetľujete?
Buď velitelia okupačných vojsk už vedeli to, čo sme my ešte nevedeli – aké dohody sa uzavreli v Moskve. Alebo potrebovali, aby sme prijali stanoviská, aké sa v tie dni u nás proti nim prijímali. Aby potom mohli povedať: hľa, akí sú, museli sme prísť.

A vy ste v prvý deň zjazdu takéto stanovisko aj prijali?
Áno, všetci delegáti zjazdu sa v dimitrovke prihlásili k výsledkom Vysočianskeho zjazdu KSČ, uznesenie o tom sa prijalo jednomyseľne.

Na druhý deň sa však všetko zmenilo. Ako to?
Na druhý deň odpoludnia zjazd pokračoval už v PKO. Čakalo sa na príchod Husáka, ktorý bol s delegáciou generála Svobodu v Moskve. Prvý Husákov prejav bol ešte opatrný. V druhom už išiel, ako sa hovorí, na plný plyn.

A dokázal zmeniť pôvodné stanovisko zjazdu…
Analýza jeho druhého prejavu ukazuje, že v ňom boli obsiahnuté východiská budúcej politiky: odmietol Vysočany, hrozil následkami, ak neprijmeme moskovský protokol, okupáciu nazval nedorozumením, zaklínal sa vernosťou Dubčekovi a všetko, čo tvrdil, malo vraj vychádzať z Dubčekovej koncepcie, lebo on s ním „stojí a padá“. Mali sme z neho zmiešané pocity, ale s anulovaním výsledkov vysočianskeho zjazdu sme napokon súhlasili . Zapísal som si vtedy: hlasujeme „za“, ako keď roľník išiel do JRD – dobrovoľne nasilu.

Ale ešte ste nepredpokladali, že Husák zmanipulovaním zjazdu vlastne zastavuje obrodný proces a pozvoľna otvára dvere normalizácii?
To sme pochopili až o dva-tri mesiace neskôr. Na zjazde sme predsa zvolili nový ústredný výbor, na 85 percent obmenený, vypadli z neho mnohí dogmatici, Biľakova promoskovská skupina a reformátori získali prevahu aj v predsedníctve. Dúfali sme, že to vytvára podmienky na uplatnenie myšlienok československej jari, zrejme nie všetkých, ale že aspoň niektoré zo zamýšľaných reforiem sa podarí uskutočniť.

Nebol v tom kus naivity, veď v krajine v skutočnosti vládla okupačná moc?
Iste, ale viete, čo som s niekoľkými priateľmi urobil hneď po skončení zjazdu? Poprechádzali sme sa po dunajskom nábreží a potom si to namierili do môjho bytu, aby sme tam pripravili príspevok do vysielania slobodného rozhlasu (Sovieti ho nazývali ilegálnym). Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že na tom istom dunajskom nábreží budeme o pár rokov neskôr – už v disente – pripravovať tajné stretnutie Dubčeka s Mlynářom pred jeho odchodom do emigrácie.

Nádej zomiera posledná, tak nazval svoje memoáre Alexander Dubček…
Nuž, koncom augusta 1968 sme naozaj dúfali, že nie je ešte všetko beznádejne stratené. Sovieti sa na vlastne oči presvedčia, že kontrarevolúcia tu nie je a nechajú nás pokračovať v experimente s modelovaním socializmu, čo, napokon, môže byť zaujímavé aj pre nich. Nehovoriac už o tom, že reformný proces už bol natoľko rozbehnutý a mal takú obrovskú dôveru občanov, že si priam vynucoval pokračovanie. Ale pravdu mal profesor Hvezdoň Kočtúch, keď na mimoriadnom zjazde povedal: „Priatelia, celá naša bieda spočíva v tom, že kým u nás sa už brieždi, na Východe je ešte tma!“

A Západ sa všetkému iba nezúčastnene prizeral…
Vtedajší prezident Spojených štátov Lyndon B. Johnson dal dokonca príkaz na stiahnutie amerických jednotiek dislokovaných v západnom Nemecku ďalej od hraníc s ČSSR. Museli sa stiahnuť 60 kilometrov, aby nedošlo k nedorozumeniam a náhodnému konfliktu medzi sovietskymi a americkými vojskami. USA považovali udalosti v Československu za vnútornú vec sovietskeho bloku a rešpektovali Jaltskú dohodu. Formálne síce protestovali v Bezpečnostnej rade OSN, ale už v novembri 1968 táto otázka zmizla z ich agendy. Mimochodom, Margaret Thatcherová sa za tento postoj Západu, konkrétne Veľkej Británie po roku 1989 Československu ospravedlnila.

Existovala vôbec v roku 1968 šanca predísť vojenskej intervencii a zároveň pokračovať v demokratických reformách?
Aj podľa zistení medzinárodného rusko-nemeckého tímu historikov, ktorý pred niekoľkými rokmi pripravil publikáciu na túto tému, ak existovala, tak iba minimálna. Brežnevovo vedenie bolo ochotné akceptovať iba spomalené premeny, také, aké pod kuratelou Moskvy uskutočňoval vtedy Kádár a ktoré viedli k maďarskému „guľášovému socializmu“. Dubček by musel každý svoj krok "predrokovať“ s Kremľom a na všetko dávať presné záruky. Ale je veľmi pravdepodobné, že Moskva by aj potom trvala na nejakom variante rozmiestnenia sovietskych jednotiek v Československu.

Nebol práve to hlavný dôvod vojenskej intervencie v auguste 1968 – aby tu ponechali niekoľko svojich divízií?
Bol to zrejme jeden z dôvodov, vo všetkých krajinách bloku mali už vtedy Sovieti svoje vojenské základne, len v Československu nie. Zároveň však tanky mali likvidovať ohnisko šírenia nákazy – vírus socializmu s ľudskou tvárou, ktorý sa začal nebezpečne šíriť aj do ostatných krajín varšavského bloku.

Boli to len prvé závany slobody a demokracie, a oni na ne odpovedali tisíckami tankov. To sa im predsa z dlhodobého hľadiska muselo vypomstiť?
Dubčekova reformná politika sa zameriavala na humanizáciu spoločnosti, v jej centre bol človek. Tým si získala obrovskú podporu vo verejnosti doma i v zahraničí a naďalej žije v povedomí státisícov ľudí. Mnohé z myšlienok tejto politiky však zostávajú v rovine vízie a v novom dizajne doby čakajú na svoje naplnenie.