Práve 21. augusta vznikli unikátne zábery, ktoré zachycujú, čo sa dialo v Prešove. Vtedy dvadsaťročný Mikuláš Gojda ešte netušil, že sa z Michaloviec, kde prázdninoval, presunie k rodičom do Prešova.
„Babka ráno počula v rozhlase, čo sa deje. Hneď urobila poplach, deda vyhnala na nákupy, lebo si myslela, že bude vojna. Išiel som sa prejsť do mesta, bolo počuť rachot. Prvý sovietsky vojak, ktorého som videl, mal ázijské črty. Riadil dopravu a bol čierny od sadzí a prachu. Po prejazde ťažkej techniky mohli tú križovatku rovno zorať. Delilo sa to na dva pruhy, jeden smeroval na Košice, druhý na Prešov,“ vykreslil Gojda vtedajšiu situáciu.
Rýchlo sa vrátil k babke, no tá ho aj so súrodencami vyhnala na vlak do Prešova. „Viem, že to myslela dobre. Chcela, aby sme boli doma, keby sa náhodou situácia ešte viac vyhrotila,“ dodal Prešovčan. Vtedy ešte netušil, že v metropole Šariša nafotí zábery, ktoré raz bude môcť bez obáv zverejniť. „Vlak však do Prešova nedošiel, zastavil v Šarišských Lúkach. No domov sme sa už dostali pešo,“ dodal Gojda. Kolóny Sovietskej armády fotil už počas cesty vlakom, no zábery veľmi nevyšli. Vynahradil si to v centre Prešova.
Všimol si, že sa dá vyliezť na strechu domu kultúry, lebo tam neboli zavreté dvere. „Vtedy ešte nebol dostavaný. Vyšiel som na balkón a odtiaľ som všetko fotil. Eštebáci ma zbadali a išli to k nám žalovať otcovi. Ten poslal po mňa sestru, aby ma dotiahla domov,“ spomína Prešovčan na ťažké chvíle. Napriek tomu však nešiel domov hneď, ale dofotil film do konca. Zhodou okolností mal sovietsky fotoaparát Fed 3. „Žiadny zázrak, ale na toto stačil,“ doplnil Gojda s úsmevom. Pomohol mu aj známy, ktorý mal fotokomoru a fotky tajne vyvolal.
Ľudia dávali vojakom okupačnej armády najavo, že nie sú vítaní. „Atmosféra bola naozaj búrlivá, hoci si nepamätám na žiadnu streľbu alebo násilie. Ale to neznamená, že k niečomu takému v Prešove nedošlo,“ zalovil Gojda v pamäti. Pamätá si aj na to, že obyčajní sovietski vojaci spočiatku ani nevedeli, kde sú. „Pýtali sme sa ich, či vedia, kde sú. No nemali ani šajnu, kde presne sa nachádzajú. Ale veľmi sme sa potom už s nimi nechceli rozprávať, lebo sme si neboli istí, či pre to vypätie nezačne niektorý z nich strieľať. Oni sa do diskusie tiež nehrnuli, zrejme by z toho tiež mali problémy,“ myslí si Gojda.
Až neskôr mu došlo, že svojím konaním si vtedy mohol poriadne zavariť. „Eštebáci za mnou boli ešte raz, lebo jedna kamarátka zostala v Anglicku. Povedal som, že o nej nič neviem, čo bola pravda. Na fotenie sa ma ale nepýtali,“ povedal Gojda. „Keby bol vtedy dom kultúry zavretý, tak tieto fotky nevzniknú. Je to aj o náhode. Na druhý deň som sa ešte šiel prejsť do mesta a videl som rozbité autá, tak som nafotil ďalšie zábery,“ uzavrel Gojda.