Ich deti navštevovali školy, kde fungovali pionieri a iskričky. Manželky chodili do bežných obchodov. A bývali v úplne obyčajnom paneláku. Dodnes ho každý volá Angličák a je spomienkou na vzácne priateľstvo, ktoré sa zrodilo vo zvláštnej atmosfére okolo roku 1968.
„Angličanov sem priviedla veľká investícia – 3. etapa výstavby podniku Duslo Šaľa, počas ktorej sa mala z Anglicka doviezť kompletná výrobňa čpavku a močoviny, aby štát mohol zvýšiť produkciu umelých hnojív,“ spomínal Viktor Uhlárik, ktorý v tom čase v podniku pracoval. V dejinách Československa išlo o prvú dodávku technológie na kľúč. To znamená aj so špecialistami spoza železnej opony, ktorí to vedeli zabudovať, naštartovať a ktorí museli vyškoliť československých odborníkov. Vznikla tak jedinečná príležitosť na prienik „kapitalistického Západu do socialistického bloku“.
Začiatky v roku 1965 neboli ľahké. „Medzi prvými Angličanmi bol napríklad aj pán Frost, ktorý behal po stavbe vo vysokých sárach s bičíkom a krikom. Neskôr ho odvolali,“ opisoval Uhlárik. Prvý deň v cudzej krajine si „užil“ aj jeden zo synov anglického inžiniera. Sedel na hojdačke. Zobďaleč ho sledovala partia výrastkov, keď zrazu jeden z nich vyskočil na hojdačku tak silno, že chlapec spadol na zem a udrel si hlavu. Vstal, ani nemukol a odkráčal s hrdosťou Angličana preč.
Ostrovania aj napriek podobným skúsenostiam nežili v Šali v izolácii. Postaral sa o to aj inžinier a veterán druhej svetovej vojny Douglas Alexander Taylor. „Bol to super chlap. Volali sme ho Šaňo Jánošík. Angličanov sme si predstavovali s kamennými tvárami, no tento bol úplne iný. Bol kamarátsky. Precestoval kvôli stavbám celý svet a u nás sa mu veľmi páčilo. Chodili sme aj na pivo, na víno,“ hovoril Uhlárik.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Angličtina nepatrila síce k „odporúčaným“ jazykom, ale aj tak vznikali silné väzby medzi ľuďmi, ktorí sa spočiatku nevedeli poriadne dorozumieť. Režim však nastavil mantinely. „Do vážnych debát o politike sme sa nepúšťali, o nejakých rozdieloch medzi komunizmom a kapitalizmom. Myslím, že oni tak boli vopred inštruovaní. Aj pre našincov to bolo nebezpečné, človek nikdy nevedel. Aj ja som neskôr s hrôzou zistil, že mnoho mojich kamarátov bolo eštebákov,“ naznačil Jozef Horváth, vedúci výstavby 3. etapy.
Prvý dojem nakoniec nebol až taký zlý. „Skôr objavovali, že aj my sme schopní ľudia a že tu nesedíme na konároch. Aj pre nás to bol veľký zážitok, že sme sa s nimi mohli dať dohromady. Prešiel som viacero ich fabrík a v mnohých boli podmienky pre pracovníkov biedne. Nebola to ružová kapitalistická záhrada,“ povedal Horváth.
Angličania sa zapájali do prvomájových osláv. Slovenské deti zas mali na revanš možnosť vidieť prvú párty vo svojom živote, keď jedno z detí oslavovalo narodeniny. Nestačili sa diviť, keď hostitelia pred nich postavili kôš s darčekmi. Pre gratulantov. Jeden z Angličanov sa po šalianskych uliciach vozil na parádnom aute. Bol to Jaguar E-Type, úžasný stroj s nezameniteľným zvukom. Keď si jeden zo zamestnancov Dusla chcel ísť kúpiť do Bratislavy do Tuzexu Simcu 1301, ale nemal vodičský, tak mu Taylor to auto ochotne odviezol domov. A Uhlárikovi bol neskôr na svadbe.
To sa už písal rok 1968. „V noci z 20. na 21. augusta a v ďalších dňoch prechádzali naším mestom vojská spriatelených štátov Varšavskej zmluvy,“ tak znie jediná veta, ktorou sa kronika v Šali zmieňuje o týchto udalostiach. A treba ešte dodať, že o Angličanoch v nej nenájdete ani len slovo.
Uhlárik použil slová ako tanky, hrkot, buchot, rýchly nákup a neistota. Všetci sa pozamykali. Horváth zas opisoval pocity poníženia, beznádeje, ale aj posilnenia viery, že komunizmus raz skončí. Ako to vnímali Angličania? „Bolo to pre nich prekvapenie, no ťažko tomu rozumeli. Skôr nás ľutovali,“ podotkol Horváth. Niektorí z inžinierov vrátane Taylora tu museli zostať, kým sa stavba v Dusle Šaľa nedokončí. Snažili sa pôsobiť tak, že si dianie nevšímajú.
Slávna výrobňa anglickej močoviny sa už nezachovala. Nahradili ju modernejšie technológie. Panelák staviteľov z cudziny dodnes stojí, ale podľa správkyne Márie Törvényiovej ani v ňom nezostal nejaký odkaz. Zostalo mu len meno Angličák. A každý v Šali vie prečo.