„Nemyslite si, aj vtedy dávno sme dokázali robiť účesy a'la Hamšík. Len si s nimi nik netrúfol medzi ľudí,“ hovorí chýrny bratislavský holič na dôchodku.
Aj o probléme zvanom „plešatenie“ by dokázal rozprávať hodiny. Keď z neho vraj nejaký márnomyseľník začal ťahať rozumy, ako si vlasy zachrániť, zahrnul ho „zaručenými“ receptami. Až sa čudoval, že ich niekto môže vziať vážne. „A potom, ak to bol kamarát a mohol som si to k nemu dovoliť, udrel som: Ty somár, pozri sa na moju lysinu! Mal by som ju, keby som vedel, čo s ňou?!“
Po celý život pracoval v holičstvách v centre Bratislavy. Pod Manderlákom 12 rokov, v Luxorke až 28, ale aj v prevádzkach na Grösslingovej, Obchodnej či na Námestí 1. mája. A keďže práca holiča sa nikdy nekončí, kľučky si uňho zákazníci podávali dookola. Tak bežní ľudia, ako aj mestská elita – najznámejší politici, umelci, športovci.
„Pre nás však nikto nebol pán minister, pán radný či pán herec, iba jednoducho hosť,“ zdôrazňuje, že sa nikdy pred nikým nehrbil. Napríklad v Luxorke mali dlhú drevenú lavicu. Na nej sa čakalo, všetci bez výnimky sa postupne presúvali ku kraju a odtiaľ do kresiel holičov. Jeden z jeho kolegov raz vraj začal riadne nadbiehať Petrovi Colotkovi. „Reku… pán predseda vlády sem, pán predseda vlády tam… strašne mu liezol do zadku. Tak som ho silno kopol do členka. Napaprčil sa, čo ma kopeš?! Zazrel so naňho a hneď dostal rozum,“ spomína.
Do tajov remesla ho zaučil nestor prešporských holičov, majster Teodor Jedlička. Pomohol mu aj v čase, keď mu ako občanovi maďarskej národnosti po vojne hrozilo vysídlenie. Od neho pozná rôzne grify, dokáže skrotiť aj dámske kučery či vyrábať parochne. Po Februári 1948, keď vznikli Komunálne služby, sa však musel úzko špecializovať na pánske frizúry.
Kto z niekdajších mocných prišiel pánu Arpádovi pod ruky ako prvý? „Bol to najskôr niekdajší šéf Ústredného výboru KSS Karol Bacílek. Triasli sa mi kolená, no nedopadlo to zle,“ hovorí. Na ostrihanie či oholenie potom k nemu prichádzali napríklad z hercov Mikuláš Huba, Gustáv Valach, František Dibarbora, zo športovcov Karol Jokl, bratia Ján a Jozef Čapkovičovci, Viliam Schrojf, Anton Urban.
„Nuž a chodilo, vlastne vozilo sa, k nám aj veľa politikov – Biľak, Lenárt, Válek, Šlapka… menuje najprv tých takmer už zabudnutých. "Niektorých som vôbec nepoznal. Len keď som ich zbadal vo večerných správach, vravím si… aha, veď toho som včera robil!“ Opakuje však, že aj tí najväčší papaláši si najprv posedeli na lavičke, akurát že ich spoza okien pozorovali „nejakí tajní“.
Už učiteľ Jedlička mu prízvukoval, že zachmúrenému a nervóznemu holičovi nik dobrovoľne pod britvu nevlezie. S každým klientom sa preto veselo rozprával. „Hovorili sme najmä o športe. Viete, v Bratislave v tých časoch nebol iba Slovan, ale osem ďalších slušných futbalových klubov,“ vzdychne. Presne si pamätá, že v roku 1987 si dokonca dovolil hosťovi povedať politický vtip. „A viete, že ja som minister vnútra Štefan Lazar?!“ ozvalo sa zrazu z kresla. „Reku, viem… trochu som mu zaklamal. No nakoniec sme sa zasmiali obaja.“
Pod nožničky či britvu sa mu dostali aj najvýznamnejšie osobnosti „starých čias“. Hoci prezident Gustáv Husák. „Z Prahy do rodnej Bratislavy chodieval často, takže sa neraz zastavil. Bol skromný, žiadal len pekne upraviť strih. Nuž viete, aj jemu som musel čosi vlasov pričarovať…“ usmeje sa.
Veľmi dobre si pamätá Alexandra Dubčeka. „Naposledy som ho strihal hádam týždeň pred osudnou autohaváriou. Bol som asi posledný, kto mu ako zdravému upravoval vlasy,“ smútkom mu preskočí hlas. V tom hektickom období roku 1992, krátko pred rozdelením štátu, sa mu Dubček ozval telefonicky. Že sa zdržal na vláde a veľmi sa ponáhľa. „Keď som poprosil čakajúcich, či by ho nepustili, každý sa tešil, že sa môže nechať predbehnúť,“ hovorí.
Ešte ako študentov česal aj Bélu Bugára a Lászlóa Nagya. „Mečiara? Pravdaže, aj toho! Krátko po revolúcii. Mal vtedy veľmi kvalitné husté tmavé vlasy, robiť s nimi bola radosť,“ pripustí.
Hneď po zamatovej mohol dokonca pán Nagy urobiť veľkú kariéru. Jednou z prvých zahraničných návštev hlavy štátu Václava Havla bol totiž fínsky prezident Mauno Koivisto. „Aj ten si u mňa v Bratislave dal urobiť účes. Potom sa ma spýtal, či by som mu nechcel robiť osobného holiča,“ pochváli sa. Mal naozaj na to. Ako starý Prešpurák ovláda povinnú trojkombináciu – slovenčinu, maďarčinu a nemčinu, no na dobrej úrovni zvláda aj angličtinu. „Nevzal som to. Čo by som si počal bez rodiny?“ dávno už oželel životnú šancu.