Nechce, aby sa na hrdinstvá v Povstaní zabudlo

28.08.2013 17:00
Vladislav Jurčo, povstanie, les, vojak
Vladislav Jurčo sa zapojil do Povstania, keď nemal ešte ani osemnásť rokov. Autor: ,

Na stole rozložil turistickú mapu Liptova, chvíľku po nej blúdil prstom, až kým nenašiel dedinku Jalovec. Od tohto momentu akoby sa mu pred očami začal odvíjať známy film. Hoci všetko podstatné z neho sa odohralo pred 69 rokmi, pamätal si takmer každý detail.

„Prvýkrát som prišiel do kontaktu s vojnou 28. augusta 1944. Kosili sme s mamou na poli jačmeň, keď k nám pribehol nemecký vojak a pýtal sa, ako sa dostane do Poľska. Ukázal som mu cestu Jaloveckou dolinou do Zuberca na Orave. Až večer som sa dozvedel, že v Liptovskom Mikuláši partizáni prepadli v hoteli Kriváň nemeckú hliadku a tomuto mužovi sa podarilo ujsť,“ rozhovoril sa Vladislav Jurčo. Dnes 86-ročný dôchodca z Bratislavy nemal vtedy ešte ani osemnásť. „Na druhý deň mi navrhol Štefan Lepiš, aby sme sa pridali k partizánom. S mamou som sa ani nerozlúčil, v Mikuláši nás naložili na nákladné autá a odviezli do Partizánskej Ľupče, kde vtedy bola partizánska skupina Za slobodu Slovanov poručíka Kalinu.“

Druhého septembra vyrazil Jurčo s dvadsiatkou spolubojovníkov smerom na Poprad. „Prenocovali sme v Liptovskom Hrádku a na druhý deň sme dorazili na železničnú stanicu Štrba-Tatry, kde nebolo ani živej duše. Až po ceste sme narazili na ustupujúcu delostreleckú batériu. Nemci boli v Štrbe. Zaujali sme preto obranné postavenie na severnom návrší nad dedinou. O chvíľu sa objavilo nemecké obrnené vozidlo. Nastala prestrelka. Potom sa vyrojila početná nemecká pechota. S puškami a ľahkým guľometom sme nemali proti vyzbrojenému nepriateľovi šancu. Zrazu som začul za chrbtom strašný výbuch. Bola to delostrelecká mína, ktorá našťastie dopadla do zemiačniska. Otočil som sa a bežal som na stanicu do Štrby. Plnú poľnú som odhodil, nechal som si len pušku. Po dvoch dňoch chôdze som dorazil domov…“ V chalupe na okraji Jalovca bez elektriny a rádia vedeli o bojoch málo. V dedine s asi 300 dušami vládol pokoj. Ale iba zdanlivo.

„V obci našlo útočisko asi dvadsať-tridsať prenasledovaných Židov, najmä z východného Slovenska. V evanjelickej obci s protifašistickým zmýšľaním sa mohli cítiť pomerne bezpečne. Skrývali sa hádam v každom druhom dome. U nás bývali piati – manželia Teichovci, stará pani Bródyová s chorľavou dcérou a Erich Kögel. V zemľanke, ktorú sme vybudovali v humne, sa ešte schoval zranený ruský partizán Ivan.“

V septembri i októbri pripomínalo vojnu v Jalovci len silné dunenie nemeckého delostrelectva ostreľujúceho z Ružomberka vrch Ostré a kolóny povstalcov, ktoré sa v noci presúvali popri dedine na východ. V polovici októbra však dedinu obkľúčili nemeckí vojaci a vyzvali dedinčanov, aby vydali Židov a partizánov.

„Utekal som rýchlo domov. Ivan už stál vo dverách s dvoma granátmi. Jeden je pre nich a druhý mám pre seba, vravel. Nemci však akoby zázrakom z dediny odišli. Podľa jednej z verzií nás vtedy zachránil richtár Peter Repčík, horár Karolček a možno rozhodujúcou mierou Jozef Madaj. Za výdatnej pomoci slivovice vraj nemeckého veliteľa presvedčili, že udanie sa nezakladá na pravde.“

Židovskí utečenci sa skrývali v Jalovci do 28. októbra. V ten deň nemecké jednotky zapálili susedné Smrečany (z pomsty za smrteľné postrelenie veliteľa hliadky). Skupina Židov sa radšej presunula vyššie do hôr, do horských chatiek. „V jednej boli partizáni z brigády Ščors a Židia sa tiesnili v druhej chatke. Zásobovali sme obe skupiny. V januári však napadlo toľko snehu, že sa k chatám už nedalo chodiť. Po poslednej ceste som preto aj s Ivanom zostal u partizánov. Začiatkom februára dedinu obsadili nemecké jednotky a tak sme sa aj so židovskými utečencami vydali na východ. Po celodennom pochode sme dorazili do oslobodenej Pribyliny.“

Spomienky na vojnové časy oprášil Jurčo po 40 rokoch a pustil sa do pátrania po osudoch zachránených Židov. „Podarilo sa mi nájsť v Bratislave prokurátora Vyšného a pani Wisterovú a ešte som získal adresu panej, ktorá žila v Izraeli. Ich svedecké výpovede som spísal a poslal organizácii Yad Vashem v Jeruzaleme. Prišla mi len stručná odpoveď, že ďakujú za príspevok k dejinám holokaustu a svedectvá zaregistrovali v archíve,“ povzdychol si. V Povstaní sa podľa neho prejavila najmä spontánnosť a solidarita.

„Nešlo mi o osobné uznanie, ale o pamiatku na prosté hrdinstvo ľudí a odvážny postoj malej dediny. Lebo starí pomaly zabúdajú a umierajú a mladí ani len netušia, čo sa vtedy dialo,“ dodal Vladislav Jurčo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vojak #SNP #povstanie #partizáni
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku