Chlapca po návrate podrobili policajti výsluchu, či náhodou nebol týraný alebo unesený, ale záver znie, že za útekom bol veľký strach. „Napriek tomu, že líce mu samovoľne odpuchlo a zub už nebolel, k strachu zo zubára sa pridal strach z návratu domov. Policajti však nezistili, že by bolo chlapcovi pred útekom ubližované alebo by ho šikanovali,“ uviedla nitrianska policajná hovorkyňa Renáta Čuháková.
Otec Mário Meluš Pravde povedal, že všetko sa to začalo boľavým zubom. Dávid išiel v prvý školský deň spolu s mamou k zubárovi v Solčanoch, v čakárni jej povedal, že ide vyhodiť vrecko s ľadom a zmizol. Pätnásť dní bol na úteku a dostal sa až do Rakúska.
„Prišli sme poňho v utorok ráno okolo deviatej. Bol v krízovom centre pre mladistvých. Veľmi pochudol a bolo na ňom vidno, že toho má dosť aj po psychickej stránke. Keď nás zbadal, bol úplne vyplašený. A stále bol rozhodnutý, že ide preč, že sa stratí,“ opisoval otec, v ktorého tvári sa zračila zmes pocitov šťastia z návratu syna a tiež otázok, prečo vlastne chcel ujsť.
„Dôvody? Bál sa kvôli zubu a potom mal asi strach, čo bude, ak by sa vrátil. Celé sa to nabaľovalo, stupňovalo, postupne o sebe čítal, že ho všetci hľadajú. Myslím, že mal strach aj z celej tej medializácie,“ hovorí otec.
Dávid najprv prešiel pešo desiatky kilometrov zo Solčian z okresu Topoľčany do Veľkých Bielic v okrese Partizánske. Tam nastúpil do vlaku a v Bratislave prestúpil na vlak do Viedne. Lístok si kúpil za peniaze, ktoré mal pri sebe a z nich aj žil. Odtiaľ stopoval do Salzburgu a potom do Innsbrucku.
„Odchytával kamionistov, šoférov s českými alebo slovenskými značkami. Sme šťastní, že sa mu pri tom nič nestalo a že už je doma v poriadku. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí ho hľadali. Vojakom, kynológom, policajtom, každému z dediny,“ povedal Meluš. Starosta Krnče Jaroslav Kačina spresnil, že chlapca hľadalo vyše 50 ľudí z dediny, prehľadávali opustené domy, okolie. Problémy v rodine ako jednu z príčin úteku vylúčil.
„Nie je z takej rodiny, kde by to pripadalo do úvahy.“ Rodičia pôjdu v týchto dňoch k sociálnej kurátorke a ako prízvukoval otec aj k zubárovi na vyšetrenie a po röntgenovú snímku chrupu.
Podľa prezidenta Slovenskej komory psychológov Martina Milera môže tínedžer naozaj prežívať taký silný strach zo zubára. „Môže sa to zdať absurdné, ale môže to tak byť. Ten človek jednoducho nedokázal racionálnymi spôsobom ovládnuť paniku, ktorá ho zasiahla. Je to však extrémny prípad, nestáva sa to bežne.“
Klinický psychológ tiež dodal, že aj medializácia mohla prispieť k traume. „Keď sa takejto veci chopia médiá a človek má úzkostné prežívanie, tak to je akoby ďalšia forma traumy. On neutekal preto, aby bolo okolo toho veľké haló, ale preto, že mal problém. Nebol som však s ním a toto sú len moje dohady,“ uzavrel psychoterapeut Miler.