Foto: Pravda.sk
Z Prešova do hlavného mesta pricestovala nočným vlakom tridsaťdeväťročná Beáta Čonková. Pracuje ako sestrička na operačnom oddelení Fakultnej nemocnice v Prešove. Pod niekoľkými stromami priamo oproti vchodu do Úradu vlády otvára stan, ktorý si zavčas rána postavila.
Podobne ako jej kolegyniam trčí spoza pláteného vchodu do jej trojmiestneho stanu len karimatka, niekoľko spacákov, batohy a termoska. Proti chladu sa vyzbrojila aj izolačnou dekou. „Robím na operačných sálach dvadsať rokov. Z toho mi pre ten nový zákon odrátali sedem rokov za materskú,“ hovorí nám miernym hlasom Čonková. Ako dodáva, o peniaze jej nejde. „U mňa ani nerezonuje plat, skôr mi ide o celkové ohodnotenie. Som skôr zástancom toho, že čo my investujeme do pacientov, by sme mali mať aj zaplatené,“ myslí si prešovská predsedníčka sesterských odborov. Tvrdí, že za stopercentný výkon sa im v nemocnici vracia len šesťdesiat – sedemdesiat percent nákladov.
Z Beátiných slov vyplynie, že okrem zdravotníctva, v ktorom si našla pracovné uplatnenie, je finančne poddimenzovaný aj jej súkromný život. Matka troch detí otvorene priznáva, že aj stovka navyše k výplate by jej zlepšila situáciu. „Žije sa ťažko. Podporuje ma mama, dovolenku bez podpory rodiny by som si nemohla dovoliť,“ zamýšľa sa Čonková, ktorá je odhodlaná vydržať pod holým nebom dva dni. Potom cestuje späť na východ, cez víkend ide na rodinnú akciu.
Sestra zo súkromnej nemocnice
Foto: Pravda.sk
Štyridsiatnička Zuzana Haladová pochádza z Trnavy a pracuje v bratislavskej súkromnej nemocnici. Na rozdiel od pani Čonkovej je pripravená na bivakovanie oproti Úradu vlády skromnejšie. Vybavenie stanu jej našťastie posilní nafukovací matrac, ktorý si dodatočne dala kúpiť.
„Robím na vysokošpecializovanom pracovisku ako sestra na monitorovacích lôžkach. V práci mám maximálne štyroch pacientov. Intervencie okolo nich sa odvíjajú od toho, v akom zdravotnom stave sa nachádzajú. Môj pracovný deň spočíva v tom, že ráno prídem do práce, každého pacienta pozdravím, zmeriam mu vitálne funkcie, zdokumentujem veci okolo neho a pomáham lekárovi. Mám na pacientov čas,“ otvorene opisuje odlišnú situáciu v súkromnom zdravotníckom zariadení.
Napriek tomu sa Zuzana rozhodla, že si zoberie trojdňovú dovolenku a svojich kolegov zo štátnej sféry podporí. „Nie som úplne fit, mala som virózu,“ dodáva. Heslo „V jednote je sila,“ ktoré štrajkujúce sestričky skandovali v parku v jej prípade tak nevyznieva ako prázdny výkrik, ale ako skutočné odhodlanie.
Psychohygiena na záhradke
Foto: Pravda.sk
Alena Mládková merala cestu do hlavného mesta z bojnickej nemocnice. Robí na psychiatrickom oddelení, kde sa spolu s ňou starajú o pacientov najmä staršie zdravotné sestry. Kto ich po odchode do penzie nahradí, netuší. Nových kolegov na oddelenie akosi nepribúda. Vyštudované sestry dávajú prednosť inej práci, aj mimo odboru. Príčinou sú financie.
Alena si na živobytie zarobí, ale veľkou položkou je pre ňu podpora študujúcich detí. Aký je ideálny plat pre sestry podľa nej? „Predstava je jedno, ale život…,“ hovorí. Suma nad 500 eur na výplatnej páske je jej odpoveď. Na zákon o odmeňovaní, ktorý zastavil Ústavný súd, až také ťažké srdce nemá. „Tabuľky sú dobré, len keby nám neodratúvali materské. Lekárkam neodpočítavajú tie roky, čo sú na materskej, a keď žena má dve, tri deti, tak odrátajú aj deväť rokov, čo je dosť,“ myslí si Bojničanka. Ženy si pre materské dovolenky musia podľa zákona v tabuľkách nahrádzať roky, ktoré im za ne odpočítali. To spomaľuje ich preradenie do vyššej kategórie v tabuľke s lepším platom.
Mládková pracuje na psychicky aj fyzicky náročnom psychiatrickom oddelení. Ako relaxuje? „V záhradke!“ hovorí jednoznačne a dodáva: „Zahraničnú dovolenku si každý rok nemôžem dovoliť. Dovoliť si môžeme jeden víkendový pobyt na tri dni v Maďarsku, aj to, keď sú akcie.“
Foto: Pravda.sk
Lazorová: Nie je to len o platoch
Foto: Pravda.sk
Jednou z hlavných organizátoriek protestnej akcie Stanové mestečko je prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Iveta Lazorová. Tá došla oblečená ako bezdomovkyňa v sivej štrikovanej čiapke, staroružovej šatke a hrubom poľovníckom kabáte. „Otvorila som skrine a vybrala staršie veci,“ povedala nám so smiechom. O proteste sa vyjadrovala s vážnosťou. „Chceme dať signál nielen vláde, ale aj občanom tohto štátu, aby si uvedomili, že za dva roky, odkedy 250-tisíc z nich podpísalo sedembodovú petíciu, ktorou sa snažili riešiť nejednoduchú situáciu, sa nič z jej bodov nenaplnilo,“ povedala nám Lazorová. Ďalej uviedla, že „toto nie je len o platoch sestier, ale aj o iných problémoch v zdravotníctve“.
Čo si sestry vlastne konkrétne prajú? pýtali sme sa Lazorovej. „V prvom rade, aby sa upokojila situácia okolo odmeňovania sestier, pretože zákon ako taký nebol zlý. Mal prvky protiústavnosti, ktoré potom Ústavný súd nepotvrdil. Zákon nemal finančné krytie. Ďalej nemáme samostatný odbor ošetrovateľstva na ministerstve zdravotníctva, kde by sestra riadila sestry. Zatiaľ nás riadia iba lekári, ktorí pri všetkej úcte tejto problematike nerozumejú,“ myslí si Lazorová.
Hlava sestier na našu otázku, že nikto z vlády na úvod prvého dňa protestnej akcie neprišiel, konštatovala, že „nie je podstatné, či tu vláda je alebo nie je. Oni veľmi dobre počujú, čo hovoríme“. V stredu poobede sa napokon ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská so štrajkujúcimi sestrami na pôde rezortu stretla. K dohode však nedošlo a protestná akcia pokračuje podľa pôvodného plánu.