Nenápadných hrdinov objavujú gymnazisti

Marián Šťastný nebol "len" legendárnym hokejistom, najstarším z trojice slávnych bratov Šťastných. Bol to práve Marián Šťastný, kto vnukol ideu sviečkovej demonštrácii a prepašoval ju z emigrácie do Československa vďaka svokrinmu klobúku a čokoláde.

, 25.10.2013 14:01
06-ziaci-4x Foto: ,
Gymnazisti z Prievidze, zľava Matúš Beliš, Jana Beňadiková, Jakub Chovanec, Dominika Bugárová a Krtistína Kmeťová, sa pustili do odhaľovania príbehov Nenápadných hrdinov.
debata (9)

Jeho takmer zabudnutý príbeh sa rozhodli pripomenúť študenti z Gymnázia V. B. Nedožerského v Prievidzi.Tri tretiačky (septimánky) Jana Beňadiková, Kristína Kmeťová a Lenka Vrecková v týchto dňoch dokončujú svoj príspevok do projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1945 až 1989, ktorý organizuje rovnomenné občianske združenie a Konfederácia politických väzňov Slovenska.

Hľadali statočných

Cieľom je priniesť príbehy ľudí, ktorí sa nebáli postaviť proti režimu a časom sa na nich zabudlo. „Aj o Mariánovi Šťastnom každý vie len to, že je hokejista. Ani ľudia oslovení v ankete na ulici nevedeli, že v podstate on je ideovým otcom sviečkovej manifestácie,“ vysvetlila dejepisárka Eva Juríčková pohnútky, prečo si vybrali práve Mariána. Píšu o ňom 45-stranovú prácu. Natočili film, pripravili si prezentáciu a dokonca si vytlačili vlastné noviny. Na začiatku tohto školského roka zorganizovali malú sviečkovú manifestáciu priamo v škole.

Vyše 6 200-kilometrovú vzdialenosť medzi Kanadou a Slovenskom a obmedzené možnosti rozpočtu troch študentiek pomohol prekonať e-mail a Skype, cez ktorý robili videohovory. Podľa Kristíny nebola núdza o vtipné momenty pre veľký časový posun. „Raz bol ešte rozospatý. U nás boli dve hodiny poobede, u nich osem hodín ráno. Inokedy sme ho zastihli tesne pred návštevou zubára.“

Gymnazisti pripomenuli príbeh Mariána Šťastného

Nešťastný Šťastný

Skoro naživo sa mohli porozprávať s človekom, ktorý sa stal terčom útokov, keď jeho bratia Peter a Anton emigrovali do Kanady. „Najsmutnejším momentom v mojom živote bol august 1980, keď sa na mňa zosypalo celé biblické peklo a moja hokejová kariéra sa musela skončiť bez toho, aby som niečo zavinil ja,“ odpísal im Marián. Nesmel hrať hokej ani pracovať ako právnik. Štátna bezpečnosť mu sľúbila, že môže odísť, ak sa vzdá všetkých príjmov, sociálnych dávok a hotovosti.

Učinil tak, no oni svoj sľub nedodržali a aj s rodinou musel zrazu žiť len z utajených úspor. Ešte urobil posledný pokus a napísal list prezidentovi Gustávovi Husákovi. ŠtB sa však postarala, aby k nemu nedorazil. To bola posledná kvapka a Marián odišiel. „Zamyslela som sa nad tým, či by som spravila to isté. A asi áno. Aj ja by som emigrovala,“ opisovala svoje pocity z práce na príbehu Jana.

Dievčatá zachytili do vlastných novín celú strastiplnú cestu Mariána aj s rodinou. Do Viedne utekal cez Maďarsko a Juhosláviu. Na sfalšovanie pečiatky mal len jeden jediný pokus, pretože atrament bol z troch špeciálnych prísad. Vyšlo to a vo Viedni ho už čakali zástupcovia zámorského hokejového klubu Quebec Nordiques. Marián Šťastný sa stal podpredsedom Svetového kongresu Slovákov a počas generálneho zhromaždenia vo Švajčiarsku dostal nápad zorganizovať pokojný sviečkový protest na Hviezdoslavovom námestí a pred Slovenským národným divadlom v Bratislave. Myšlienky zapísal na papier a svoju nádej vložil do svokry Valérie Malinovskej, ktorá mala príznačné rodné priezvisko Pravdová.

Gymnazisti oživili príbeh Martina Hagaru

Klobúk a čokoláda

Mariánova svokra pre tajných nepredstavovala hrozbu a bez problémov ju pustili za zaťom do Švajčiarska. Zašila si odkaz do klobúka, preniesla cez hraničnú kontrolu, potom ho zabalila do čokolády Milka a takto sa odkaz dostal k Jánovi Čarnogurskému. Prišiel 25. marec 1988 a do pokojnej demonštrácie zasiahli bezpečnostné zložky. Nešetrili starcov ani mladé ženy. Zapojilo sa takmer 1 000 príslušníkov bezpečnosti, demonštrovalo asi 10-tisíc ľudí. Sviečková manifestácia bola jedným z najvýznamnejších vystúpení ľudí za občianske a náboženské slobody a predzvesťou pádu režimu, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989.

Spolužiaci z druhého (sexty) a prvého ročníka (kvinty) Dominika Bugárová, Jakub Chovanec a Matúš Beliš spracovali príbeh menej známeho Martina Hagaru narodeného v roku 1934 v Novákoch. Ten vypracoval už ako 17-ročný protikomunistické letáky a vianočné pozdravy a režim mu za to bránil riadne doštudovať. Keď si hľadal prácu, tak ho dokonca nechceli zobrať ani v uránových baniach v Jáchymove, pretože sa báli, že utečie. Hagara doštudoval vysokú školu až v roku 1991. Spolu s Mariánom Šťastným je podľa študentov ďalším Nenápadným hrdinom, na ktorého by Slovensko nemalo zabudnúť.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Prievidza #študent #gymnázium
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy